Soňa Mäkká
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.
„Keď som pred tridsiatimi rokmi napísal prvý článok o pozitívnom vplyve činnosti baníkov na prírodu hornej Nitry, tak mi všetci baníci triasli pravicou, že to ešte žiaden ochranár nenapísal. Keby nebolo baní, tak tu mokrade nevzniknú,” hovorí ornitológ Vladimír Slobodník.
Vďaka banskej činnosti môžu vedci medzi Prievidzou a Novákmi sledovať vznik a zánik mokradí v priamom prenose. Na mokradiach a v ich bezprostrednom okolí zaznamenali už takmer 200 z 350 druhov vtákov žijúcich na Slovensku.
„Ide o územie, ktoré je poddolované. Vplyv banskej činnosti sa začal prejavovať v tejto prevažne agrárnej krajine v roku 1976. Vtedy vznikli prvé mokrade, doslova pár štvorcových metrov. Bolo veľmi zarážajúce, že práve na takejto mokradi odfotil kolega z Partizánskeho šišilu bocianovitú sediacu na znáške vajec. To bolo iba druhé známe hniezdenie tohto druhu na Slovensku,” hovorí Vladimír Slobodník, ktorý dlhé roky pôsobil v štátnej ochrane prírody.
S dvojicou ornitológov, otcom a synom, sa stretávame pri väčšej mokradi neďaleko obce Koš. Prašná cesta tu predeľuje dve jazierka, jazdia po nej nákladné autá a poľnohospodárske mechanizmy. Labutej rodinke, ktorá priplávala až k nám, hluk zjavne neprekáža. No ornitológovia sem nechodia za labuťami, ale za inými druhmi. Tie sú na vyrušovanie oveľa citlivejšie.
„Videl som žeriavy, ktoré tancovali svadobný tanec, udupávali tŕstie. Vtom poza ne prešiel traktor, ktorý oral. Viac som tie žeriavy nevidel dupať tŕstie. Keby sa to nestalo, tak tu zahniezdia. To bolo dávno predtým, než začali hniezdiť na Záhorí a na východe Slovenska,” spomína Vladimír Slobodník.
Chránené vtáky podľa neho najviac rušia rybári. „Prítomnosť rybárov odtiaľto dostala najvzácnejšie druhy hniezdičov, ktoré potrebovali absolútny pokoj. Kalužiak červenonohý, cíbiky, kulíky a ďalšie bahniaky, ktoré by tu boli bývali. Lenže rybárske štandy na tejto mokradi sú každých 20 metrov. Voľakedy sa rybárom hovorilo, že sú tichí blázni. Teraz hovorím, že sú hluční blázni – prídu autom k vode a otvoria si dvere, aby lepšie počuli reproduktory.”
Mokrade sú priamym dôsledkom banskej činnosti. Po vyťažení sloja, teda uhoľného ložiska, začne pôda klesať. Vzniknú terénne depresie, ktoré sa plnia vodou z roztopeného snehu a zo zrážok. Mokrade sa tu takto tvoria od roku 1976. Doteraz vzniklo v priestore medzi Prievidzou a Novákmi podľa Vladimíra Slobodníka približne 50 hektárov podmáčaných plôch.
Tento údaj však nie je definitívny, terén sa môže meniť ešte približne päť až šesť rokov po ukončení ťažby. To je naplánované na rok 2023.
„Terén stále pracuje. Niektoré mokrade, ktoré boli hlboké, sa medzitým vyrovnali a zanikli. Iné, ktoré boli medzičasom zarastené, sú opäť hlboké,” hovorí Roman Slobodník, ktorý pôsobí v Ochrane dravcov na Slovensku. Nad Laskárom, kde sa ťažilo stenovou metódou, je až 30 metrov hlboká voda. Susedná mokraď vystúpila a vysušila sa. „Ako keď otvoríte štupeľ na vani. Voda sa preliala a tam, kam sme chodili na prelome tisícročí na vtáčie druhy žijúce v tŕstí, teraz rastie lužný les.”
Zmeny terénu nám Slobodníkovci ukazujú pri ďalšej mokradi v poli. Je úplne iná než tie predošlé. Brehy sú plytké, nezarastené tŕstím ani ničím iným. Celá plocha pôsobí dojmom nadrozmernej kaluže.
„Máme odtiaľto sériu fotiek. Pôvodne to bola placka, potom jedna terénna vlnka, teraz dve vlnky. Mokraď tu vzniká a zaniká dookola už 15 – 20 rokov. To vyhovuje tým vtákom, ktoré musia vidieť nebezpečie doďaleka aj z malej výšky.“
Na opačnom brehu pobehujú dva bociany. Hľadajú hraboše. V detských knihách býva často zobrazený bocian so žabou v zobáku, no tento obrázok vidno čím ďalej, tým menej. Prečo? Lebo nie sú žaby, hovoria Slobodníkovci. Prečo nie sú žaby? Lebo nie sú mokrade.
„Preparátori zo Žiaru nad Hronom mi povedali, že z 10 bocianov, čo do roka pitvú, všetky majú v žalúdku myši a hraboše. Predtým sme nemali v celom okrese ani jednu prirodzenú mokraď v poľnohospodárskej krajine. Teraz tu sú aj žaby, a to dokonca sedem druhov.
Tunajšie mokrade majú podľa ornitológov obrovský potenciál z hľadiska hniezdenia, no vtáky naň nemajú dostatočný pokoj. Využívajú ich viac na migráciu – jarnú aj jesennú. Hniezdeniu nenahrávajú ani úzke pásy tŕstia. „Traktor príde sprava a voda zasa limituje tie trsťové porasty z druhej strany.”
Brehové porasty potrebujú aj obojživelníky a vážky. Čiastočne aj ryby na neresenie a rastliny. Najmä tie, ktoré potrebujú aj bahno, aj sucho. No niektoré druhy vtákov tu predsa len hniezdia, napríklad slávik modrák.
„Hniezdi na Záhorí a pár predpokladaných hniezdení je okolo Dunajskej Stredy. A tento rok bude ‚bodka‘ od Koša. Je to možno len desiata známa lokalita jeho hniezdenia. Prišiel na mokraď, ktorá vznikla neďaleko. Začala tam rásť pálka, ostrice, a to je presne to, čo mu vyhovuje.”
Botanikov potešil objav rastliny s názvom škripinec končistý, ktorú na Slovensku považovali za vyhynutú. Rastliny sa sem dostanú na perí vtákov. Operence prinesú aj ikry rýb.
V niektorých mokradiach je voda teplejšia. Znamená to, že vodné plochy nezamrznú a zimujú tu aj druhy vtákov, ktoré sú na Slovensku pomerne vzácne. Teplá voda, ktorú vypúšťa baňa z podzemia, tečie cez potok Ťakov do mokrade v lokalite Laskár.
„Na potoku sú ďalšie malé jazierka, kde sa držia druhy, ktoré majú byť dávno v Afrike. Zaujímavé je, že tie maličké oká nezamrznutej vody tie vtáky nájdu. Napríklad chriašteľ, močiarnica mekotavá, kačica chrapka. Rok čo rok sa vracajú a zimujú tam.” Je to však len dočasné, teplá voda prestane prúdiť s ukončením ťažby.
Ochranári by chceli aspoň časť mokradí vyhlásiť za chránené územie. Jedným z dôvodov je obmedziť rušenie vtákov, ďalším je pozoruhodný vzťah niektorých obyvateľov k nakladaniu s odpadom: hádžu ho do jazier. „Keď prišla prvá tatrovka a vysypala odpad do jazera, ostatní akoby stratili zábrany. Pristavia sa a vyhodia kdečo. Úlomky panelov s roxormi, ktoré z nich trčia,” opisujú Slobodníkovci.
Spomínajú návštevu kolegov z univerzity v Bologni či v Pensylvánii. „Hovorili, že keby to bolo u nich, je to chránené ako oko v hlave. Cudzí si to vážia, a čo my? Naši ľudia berú mokrade skôr ako smetisko. Chytil som tu pár chudákov starčekov, ktorí doma vymaľovali plot a išli hodiť do mokrade piksle od farieb.”
Banský zákon prikazuje baníkom vrátiť územie po ťažbe do pôvodného stavu a na pôvodný účel. V prípade mokradí by to znamenalo, že ich majú vyrovnať, navoziť ornicu a vrátiť poľnohospodárom. Tí teraz dostávajú od baní kompenzáciu za ušlý zisk. Poľnohospodárske družstvo má potom rozdeliť peniaze vlastníkom jednotlivých parciel.
Najväčším adeptom na vyhlásenie za chránené územie je práve mokraď v západnej časti katastra obce Koš, v oblasti Laskár. Podľa štátnej ochrany prírody je táto plocha v súčasnosti z hľadiska prírodovedy najhodnotnejšou.
Ďalším dôvodom je to, že takmer celé územie patrí Hornonitrianskym baniam Prievidza, ktoré sú ochotné odstúpiť ho ochrane prírody. V prípade veľkých mokradí, kde parkujeme, by to bolo oveľa zložitejšie. Podľa Vladimíra Slobodníka tam pozemky patria stovkám vlastníkov, z ktorých sú niektorí neznámi alebo žijú v zahraničí.
„Na základe výsledkov dlhodobého monitoringu pripravujeme návrh technického riešenia na podporu rozvoja biodiverzity rozsiahleho mokraďového biotopu v oblasti Laskára. Našou snahou je vytvoriť vhodné podmienky pre dlhodobú udržateľnosť a rozvoj biodiverzity a zároveň túto lokalitu vyhlásiť za chránené územie s vyšším stupňom ochrany,“ potvrdila pre Denník N Jana Janáčová z Hornonitrianskych baní Prievidza.
Predpokladajú, že konečná rozloha vodnej plochy Laskárskej mokrade bude približne 30 hektárov, zamokrené lúky a lužný les budú zaberať okolo 51 hektárov. Plánovaný maloplošný chránený areál by mal teda celkovú rozlohu približne 81 hektárov. „Usporiadanie práv k dotknutým pozemkom bude taktiež predmetom návrhu riešenia.“
Laskárska mokraď pôsobí škandinávskym dojmom, trčí z nej rad suchých stromov. V hĺbke sa ešte ťaží, a tak sa vodná plocha stále rozširuje smerom na Opatovce. Môže to pokračovať niekoľko ďalších rokov. Mokraď je hlboká približne 30 metrov, nehrozí teda, že by ju vyhlásili za chránené územie a ona vzápätí zanikla.
Na brehu sa jeden z nás zamotáva do rybárskeho vlasca, ktorý sa mu popri pozorovaní vtákov ovinul okolo nôh. „Tu sme vypustili potáplicu severskú, počas troch záberov mala na sebe 200 metrov vlasca, malo to asi kilo,” komentuje to Vladimír Slobodník. Hovorí, že nadmerná rybačka na veľkej dvojmokradi zase spôsobila to, že časť potápok, ktoré sa potopili, sa udusili. Zakvačili sa do rybárskych vlascov pod vodou a už sa nevynorili.
„Tie silony tam ostávajú roky rokúce, to sa nerozloží. Párkrát sme urobili výjazdy na vodnú hladinu, lebo sme napríklad videli lysku, ktorá neprirodzene krúžila. Bola zachytená na silon.”
Ochranári zdôrazňujú, že nie sú proti využívaniu územiu na cestovný ruch. „V zahraničí sú ochranárske trendy také, že sa nájde kompromis. Územie sa predelí na polovicu, jeden breh sa vyčlení na mäkký turizmus, pokojne aj s pozorovacími vežami, na rybárčenie,” hovorí Roman Slobodník. Druhý breh by nechal na divočinu, kde sa robí maximálne tak nejaký výskum.
Nie sú ani za najvyšší stupeň ochrany. Vodné plochy treba pre vtáky manažovať tak, aby nezarástli a nepremenili sa na lužný les.
Okrem vzácnych druhov vtákov či rastlín sa v týchto miestach ihneď objavili aj invázne druhy. Napríklad húska štíhla – od tohto roka tu hniezdia dva páry. „Nie sme za ne radi, je to agresívny, nepôvodný druh vtáka. Vytláča domáce druhy vtákov. Neustále ich prenasleduje, a tak nemajú pokoj na zahniezdenie. Dokonca dokáže aj ukradnúť mláďatá. Videli sme tento rok fotku, kde húska štíhla má svoje 4 alebo 5 mláďat a okrem toho vodí aj 4 maličké mláďatá kačice divej.”
Z inváznych rastlín sú to netýkavky, pohánkovec japonský, zlatobyľ. Tie sa zvyknú nasťahovať na akékoľvek holé miesta ako prvé a boj s nimi je veľmi nákladný, priam až nemožný. Vladimír Slobodník dáva za príklad pohánkovec. „Má šesť metrov hlboké korene, nedá sa to zničiť.”
Územie, kde ležia mokrade, patrí pod Chránenú krajinnú oblasť Ponitrie. Hovoria, že začať s procesom vyhlásenia územia za chránené možno po dlhodobejšej stabilizácii prírodných podmienok. Chránené územie musí mať presné hranice, no Laskárska mokraď sa ešte stále vyvíja. „Aktuálne prebiehajú prípravné procesy a mapovanie územia, prípravu projektu však predpokladáme pravdepodobne najskôr v roku 2022.”
Vraciame sa k autu pri dvojmokradi. Časť jednej z nich už majiteľ zasypal. Na bielom štrku s hlinou takmer nič nerastie. „Aj smerom na Prievidzu po pravej strane bola veľmi podobná mokraď ako tu, ale tú už stihli zazemniť v zmysle banského zákona.”
Ochranári dúfajú, že aj tie mokrade, ktoré nebudú chránené, zostanú nezasypané a bude to v nich ďalej žiť. „Netušili sme, čo nám tu všetko lieta, kým sme nemali tie mokrade. Vták, keď tu nemal vodnú plochu, tak sa nepristavil. Aj nočné migrujúce druhy vidia zrkadlenie vodnej plochy. Kolegovia zo zahraničia boli prekvapení, keď prišli, že sme na takom ‚pľuvanci‘ videli 200 druhov vtákov.”
Existuje legislatívna cesta, ako mokrade ponechať v súčasnom stave? Podľa Jany Janáčovej ide o komplikovanú problematiku, pri ktorej dochádza ku konfliktu niekoľkých právnych noriem – banského zákona, zákona o ochrane prírody a krajiny, zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a ďalších.
„Naša spoločnosť nemá záujem ich zavážať, naopak, v snahe zamedziť negatívnym zmenám mokraďových biotopov vyvíjame dlhodobo rôzne aktivity smerujúce k ochrane a racionálnemu využívaniu mokradí. HBP, a. s., preto navrhli taký postup rekultivácie územia, ktorý nespôsobí ujmu mokraďovým ekosystémom a podporí zároveň kvalitu životného prostredia.“
Jana Janáčová upozorňuje, že na realizáciu zámerov s mokraďami bude potrebný konsenzus nielen na úrovni banská organizácia – poľnohospodári – vlastníci pôdy, ale aj orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy, a dohovor medzi ministerstvami pôdohospodárstva, životného prostredia, hospodárstva, regionálneho rozvoja a školstva.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
