Denník N

Soňa Adamčík Borušovičová: Na vidieku som sa naučila žiť v prítomnom okamihu. Zachránilo mi to život

Soňa Adamčík Borušovičová. Foto - Gabriela Teplická
Soňa Adamčík Borušovičová. Foto – Gabriela Teplická

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Pracuje ako editorka, ktorá pomáha začínajúcim autorom písať knihy. Z Bratislavy sa však pred niekoľkými rokmi presťahovala do obce Veľké Kršteňany – ako hovorí, v snahe zachrániť si mentálne zdravie. „Bola som v bode, v ktorom sa inak nedalo. Nebola iná cesta. Buď som mohla urobiť toto, alebo ísť rovno ležať niekam na psychiatriu,“ opisuje v rozhovore Soňa Adamčík Borušovičová.

Ako sa rodáčka z Bratislavy ocitne na vidieku, relatívne ďaleko od hlavného mesta?

V mojom prípade za to môže láska, a to rovno dvakrát. Najprv som sa zamilovala do tvorby slovenského básnika a zakladateľa katolíckej moderny na Slovensku Pavla Gašparoviča Hlbinu. Jeho verše ma uchvátili tak veľmi, že som sa na konci štúdia na Vysokej škole múzických umení rozhodla napísať o ňom diplomovú prácu. Začala som pravidelne dochádzať do jeho rodnej obce Veľké Kršteňany v okrese Partizánske. Už od prvej návštevy som cítila, že som tu doma. Môj vtedajší život bol však tak veľmi fixovaný na Bratislavu, že mi možnosť presťahovať sa ani len neprišla na um.

Okolnosti však nakoniec zariadili, že o niečo neskôr som sa zamilovala po druhý raz. Do muža, ktorý mal vo Veľkých Kršteňanoch dom. Kúpil ho zhruba pred pätnástimi rokmi, ani sám poriadne nevedel prečo. No a v tom dome dnes spolu žijeme. Aby to neznelo priveľmi romanticky, musím dodať, že ten skutočne zásadný „bod zlomu“, v ktorom som sa rozhodla presťahovať, prišiel v čase, keď som prechádzala naozaj veľkou životnou krízou. Vnútorným vyhorením, akýmsi „duševným infarktom“, sme vlastne vtedy prechádzali aj s mojím mužom obaja. Naša duševná terapia nastala okamžite po tom, ako sme sa presťahovali.

Ako? Čím je váš dnešný život iný ako ten bratislavský?

Terapia prišla predovšetkým spomalením a následne vedomým prežívaním prítomného okamihu. Ja, ktorá som predtým nikdy nemala v ruke živé kuriatko a vlastne som kuriatka videla len na veľkonočných pohľadniciach, som si ich hneď v prvú jar kúpila dokopy šesťdesiat. Sedeli sme s mužom na dvore a pozerali na ne.

Neskôr som si povedala, že k životu absolútne nutne potrebujem tri kozliatka. A tak som si ich dopriala.

Takže terapia zvieratami?

Terapia spočívala aj v tom, že som sa učila o ne starať. Zisťovala som, čo potrebujú, ako ich chovať nie pre dnešok zvyčajným, intenzívnym, ale skôr extenzívnym spôsobom, pretože my svojim zvieratám doprajeme voľnosť a slobodu. Občas som sa, bohužiaľ, učila aj na vlastných chybách, v procese pokus-omyl. Nevedela som napríklad, že ovciam nemôžem dať čerstvé ďatelinové seno. Raz som preto o jednu ovcu prišla. Cez noc sa zdula a ráno skapala, napriek snahe veterinára zachrániť ju.

Mnohí ľudia cítia, že potrebujú v živote zmenu, no nikdy na takú zásadnú zmenu, o akej hovoríte, nenájdu odvahu. Čo rozhodlo o tom, že sa vám tá vaša podarila?

Myslím, že to bolo najmä tým, že som veľmi nemala na výber. Bola som v bode, v ktorom sa inak nedalo. Nebola iná cesta. Buď som mohla urobiť toto, alebo ísť rovno ležať niekde na psychiatriu.

V rozhodovaní mi pomohlo aj to,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Knihy

Podcast Denníka N

Rozhovory

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie