Čo motivuje pomoc druhým ľuďom – emócie či rozum?
Hlavnou témou festivalu Divadelná Nitra je empatia. Medzi vedcami sa o nej živo diskutuje – je pomoc druhým ľuďom výsledkom (morálnych) emócií a intuícií alebo racionálneho kalkulu?
Predstavte si, že ste na prechádzke okolo rieky, keď zbadáte, že sa topí dieťa. Rýchlo skočíte do vody a vytiahnete ho na breh. Zničené šaty sú iba malým nákladom v porovnaní so záchranou ľudského života.
Lenže podobné tragédie sa dejú stále, iba ich nevidíme – ľudia trpia na Ukrajine, v Sýrii a inde; utekajú pred vojnovými konfliktmi, diktátormi alebo hladom.
Existuje predstava, že oba uvedené prípady – ľudí, ktorí trpia vo vzdialených krajinách alebo rovno pred nami, sa z morálneho hľadiska nelíšia.
Inými slovami, vzdialenosť od človeka, ktorého sužuje nejaká katastrofa, nehrá žiadnu rolu a my máme rovnakú povinnosť pomáhať sudánskemu dieťaťu, ktoré hladuje, či sýrskemu utečencovi utekajúcemu pred vojnou, ako tým, ktorí trpia hneď vedľa nás.
No je tu otázka, s ktorou si psychológovia celkom nevedia rady – sú to emócie či rozum, čo nás motivuje k altruistickému správaniu voči druhým? Je podpora cudzích ľudí v núdzi výsledkom súcitu a empatie či chladného, racionálneho kalkulu?
Rozum, otrok vášní
Pred vyše dvesto rokmi napísal filozof David Hume, že „rozum je otrokom vášní“. Vyjadril tak myšlienku, že pocity ľútosti alebo súcitu, ktoré sa nás zmocnia pri pohľade na utečenca, sú podmienkou, aby sme konali, keď zalarmujú našu pozornosť. Bez nich by sme síce chápali, že sa im deje niečo zlé, ale s našimi srdcami by to nijako nepohlo.
Že morálne emócie a intuície hrajú v našich morálnych rozhodnutiach zásadnú rolu, dokonca takú, že rozum je iba ich otrokom, vedci v ostatných rokoch mnohokrát testovali.
Napríklad v experimente od Simone Schnallovej z Cambridgu a jej tímu mali študenti za úlohu posudzovať morálnu odpudivosť konsenzuálneho pohlavného styku medzi bratrancom a sesternicou.
Rozdelili ich podľa toho, či rozhodnutie vynášali vtedy, keď do ich blízkosti vypustili veľkú, menšiu alebo žiadnu dávku smradu. Ako sa ukázalo, ľudia, ktorí pociťovali najviac emócie hnusu či znechutenia (z angl. disgust), čiže tí, ktorých zasiahla najväčšia dávka smradu, zároveň hodnotili sex medzi blízkymi príbuznými ako najviac morálne neprijateľný.
Vidíme, že emócia hnusu určila morálny súd jedincov. Tí následne využili racionálne argumenty na to, aby ho ospravedlnili. Rozum tu teda slúžil iba ako „otrok vášní“.
