Čo motivuje pomoc druhým ľuďom – emócie či rozum?

Predstavte si, že ste na prechádzke okolo rieky, keď zbadáte, že sa topí dieťa. Rýchlo skočíte do vody a vytiahnete ho na breh. Zničené šaty sú iba malým nákladom v porovnaní so záchranou ľudského života.

Lenže podobné tragédie sa dejú stále, iba ich nevidíme – ľudia trpia na Ukrajine, v Sýrii a inde; utekajú pred vojnovými konfliktmi, diktátormi alebo hladom.

Existuje predstava, že oba uvedené prípady – ľudí, ktorí trpia vo vzdialených krajinách alebo rovno pred nami, sa z morálneho hľadiska nelíšia.

Inými slovami, vzdialenosť od človeka, ktorého sužuje nejaká katastrofa, nehrá žiadnu rolu a my máme rovnakú povinnosť pomáhať sudánskemu dieťaťu, ktoré hladuje, či sýrskemu utečencovi utekajúcemu pred vojnou, ako tým, ktorí trpia hneď vedľa nás.

No je tu otázka, s ktorou si psychológovia celkom nevedia rady – sú to emócie či rozum, čo nás motivuje k altruistickému správaniu voči druhým? Je podpora cudzích ľudí v núdzi výsledkom súcitu a empatie či chladného, racionálneho kalkulu?

Rozum, otrok vášní

Pred vyše dvesto rokmi napísal filozof David Hume, že „rozum je otrokom vášní“. Vyjadril tak myšlienku, že pocity ľútosti alebo súcitu, ktoré sa nás zmocnia pri pohľade na utečenca, sú podmienkou, aby sme konali, keď zalarmujú našu pozornosť. Bez nich by sme síce chápali, že sa im deje niečo zlé, ale s našimi srdcami by to nijako nepohlo.

Že morálne emócie a intuície hrajú v našich morálnych rozhodnutiach zásadnú rolu, dokonca takú, že rozum je iba ich otrokom, vedci v ostatných rokoch mnohokrát testovali.

Napríklad v experimente od Simone Schnallovej z Cambridgu a jej tímu mali študenti za úlohu posudzovať morálnu odpudivosť konsenzuálneho pohlavného styku medzi bratrancom a sesternicou.

Rozdelili ich podľa toho, či rozhodnutie vynášali vtedy, keď do ich blízkosti vypustili veľkú, menšiu alebo žiadnu dávku smradu. Ako sa ukázalo, ľudia, ktorí pociťovali najviac emócie hnusu či znechutenia (z angl. disgust), čiže tí, ktorých zasiahla najväčšia dávka smradu, zároveň hodnotili sex medzi blízkymi príbuznými ako najviac morálne neprijateľný.

Vidíme, že emócia hnusu určila morálny súd jedincov. Tí následne využili racionálne argumenty na to, aby ho ospravedlnili. Rozum tu teda slúžil iba ako „otrok vášní“.

Sympatiou a empatiou zvyšoval hodnotenie druhých ľudí

Sympatiou a empatiou zvyšoval hodnotenie druhých ľudí Daniel Batson, psychológ z univerzity v Kansase. Vo viacerých experimentoch ukázal, že ak u ľudí aktivujeme pocity sympatie (vnímanie potrieb druhej osoby a citlivá reakcie na ne) alebo empatie (svet vidíme z perspektívy dotyčnej osoby, sme akoby v jej koži), stávame sa menšími sebcami a správame sa viac prosociálne.

Batson a tím v článku z roku 1997 pre časopis Journal of Personality and Social Psychology zistili, že ak ľudí inštruujeme, aby sa vžili do roly konkrétneho človeka zo stigmatizovaných skupín, s ktorými sa bežne neidentifikujeme, napríklad homosexuála alebo prostitútky, zlepší sa naše hodnotenie danej skupiny ako celku.

Ak napríklad netrpíme priazňou k homosexuálom, ktorých považujeme za predstaviteľov „kultúry smrti“, po určitom čase vzájomnej interakcie, keď sa vedľa nás napríklad nasťahujú, zistíme, že ide o rovnakých ľudí s podobnými starosťami, aké máme my. Pocity sympatie, empatie či ľútosti nad problémami, ktorým musia dennodenne čeliť, sa ujmú našej mysle a my začneme chápať, že ich diskriminácia je neodôvodnená.

Citlivosť na utrpenie zvýšila literatúra

Hovorí sa, že to bola literatúra, ktorá nám ako prvá otvorila oči pre utrpenie druhých ľudí, ktoré sme si dovtedy nevšímali. Cez literárne postavy sme mohli sledovať pohnuté osudy našich hrdinov a uvedomiť si, že im nespravodlivo ubližujeme.

Zrejme najznámejším príkladom tohto druhu je Chalúpka strýčka Toma (1861) od americkej spisovateľky Harriet Beecher Stoweovej. Ide o dojímavý príbeh o utrpení černochov z južanských štátov USA v 19. storočí.

Spory o otroctvo ovplyvnili americkú občiansku vojnu. Traduje sa, že keď Stoweová prišla v roku 1862 do Washingtonu, prezident Lincoln ocenil veľký vplyv jej knihy na formovanie vzťahu medzi belochmi a černochmi slovami: „Takže vy ste tá malá dáma, ktorá začala tú veľkú vojnu.“

Nedokonalá empatia

Na druhej strane sa zdá, že naše schopnosti empatie, sympatie alebo súcitu nie sú zďaleka dokonalé.

Po milióny rokov žili naši predkovia v malých sociálnych skupinách v rozsahu maximálne do 150 členov. V rámci týchto mikroskupín sa formovali naše city k druhým ľuďom. Myseľ našich predkov sme do veľkej miery zdedili, preto sa správame milo len k veľmi úzkemu okruhu ľudí, zvyšok sveta je nám obyčajne ľahostajný.

Pretože je dosah našich sŕdc značne limitovaný, viacerí tvrdia, že na to, aby sme pomohli ľuďom v núdzi, či už ide o hladom, alebo vojnou trpiacich jedincov, musíme emócie opustiť a miesto toho máme siahnuť po rozume.

Sú to práve emócie, ktoré ma nútia preferovať záujmy vlastného dieťaťa, ale je to chladný, racionálny kalkul, vďaka ktorému si uvedomím, že potreby môjho potomka, ktorého milujem, nie sú o nič väčšie ako záujmy ľubovoľného dieťaťa v Sudáne, na Ukrajine alebo v Sýrii.

„Empatia je zaujatá; sme náchylnejší cítiť empatiu k atraktívnym ľuďom a tým, čo sú ako my – či už ide o spoločné etnické, alebo národné prvky. Empatia je príliš úzka – viaže nás len na konkrétnych ľudí, či už skutočných, alebo predstavovaných, a neberie do úvahy štatistické dáta,“ povedal pre časopis Boston Review psychológ Paul Bloom z Yalu.

Ten vraví, že ak prídeme napríklad k lekárovi so žiadosťou o pomoc, to posledné, čo potrebujeme, je empatický doktor, ktorý sa „plačlivo“ vžíva do nášho utrpenia. Čo nám, naopak, treba, je lekár, ktorý dokáže od našej situácie takpovediac poodstúpiť, aby ju lepšie posúdil a o našom stave vyniesol profesionálne stanovisko.

Definitívna formulka asi neexistuje

Ako to teda je – emócie alebo rozum? Ťažko povedať, do svojich hláv si nevidíme, a či je naše rozhodnutie založené na morálnych emóciách, alebo racionálnom kalkule, sa nedá presne určiť. Navyše, celý problém môže byť takzvanou falošnou dilemou.

Voľba medzi emóciami a rozumom môže byť iba domnelou, pretože, ako nám ukazuje moderný výskum, jednotlivé obvody a časti v mozgu nie sú rozdelené do jednoduchých oblastí emócií na jednej strane a rozumu na strane druhej. Ony sú navzájom „prepletené“ a multifunkčné.

Antický filozof Aristoteles raz povedal, že skutočným umením nie je rozhnevať sa, ale vedieť, „koľko, kedy, na aký účel a ako“. Podobne je to s emóciami a rozumom – ani jedno nie je nepriateľ. Treba však vedieť, kedy, v akých situáciách a koľko ich užívať. Lenže taký definitívny vzorec neexistuje.

V prípade morálky sa bavíme o normativite (aké normy správania sú dobré), nie o faktoch. Fakty sa zo sveta dajú odčítať – robia to vedci, normy (čo robiť) nie.