Bývalá redaktorka Senková: Keď v RTVS zistili, že ma vyhadzujú v tehotenstve, ponúkli mi peniaze za fiktívnu analýzu (+ podcast)

Elena Senková (34) pracovala ako televízna redaktorka šesť rokov pre RTVS, venovala sa najmä komunálnym a historickým témam. Koncom apríla jej vedenie spravodajstva nečakane a zo dňa na deň nepredĺžilo zmluvu. Podľa Senkovej za tým bola interná kritika reportáže, voči ktorej sa ohradil aj rezort zdravotníctva.

RTVS to však odmieta a tvrdí, že za Senkovej vynúteným odchodom bol slabý pracovný výkon a že konštruktívnu kritiku vždy vítajú (celé stanovisko RTVS sme pripojili na koniec rozhovoru).

Vravíte, že za vaším koncom v RTVS bola interná kritika reportáže vašej kolegyne Miroslavy Ščobíkovej o úmrtí učiteľky po vakcíne AstraZeneca, v ktorej redaktorka nepriznala konflikt záujmov a podľa stanoviska ministerstva zdravotníctva nebol súvis s očkovaním potvrdený. Čo vám napadlo, keď ste ju videli?

Vrátila by som sa trochu v čase. V redakcii sme o tomto prípade vedeli dlhšie. Keď prišla informácia, že pani učiteľka po očkovaní zomrela, hovorili sme o tom v úzkom kruhu s vedúcim vydania. Ten povedal, že sa prípadu nebudeme venovať, pokiaľ nebudeme poznať výsledky súdnej pitvy alebo kým nebude inak preukázané, že úmrtie súvisí s očkovaním. Tým to pre mňa bolo uzavreté.

Ale tým sa to zrejme neskončilo.

Napriek tomu po nejakom čase reportáž odvysielaná bola, s vysvetlením, že na tomto prípade pracovali aj novinári z konkurenčných médií. Preto sme to vraj museli odvysielať, aby sme to mali prví. To je prirodzené úsilie každého novinára, priniesť exkluzívnu informáciu.

Aké výhrady ste mali k tejto reportáži?

Bolo ich viacero, v prvom rade konflikt záujmov. Redaktorka a učiteľka boli blízke priateľky. Robiť reportáž o niekom takto blízkom sa nezhoduje s novinárskou etikou, lebo človek potom nie je objektívny. V reportáži došlo aj k hrubej manipulácii s vyjadrením učiteľky, ktoré sme mali z minulej reportáže (učiteľka bola respondentkou inej reportáže tesne po tom, ako bola zaočkovaná, pozn. redakcie).

Učiteľka nám vtedy dala telefonický rozhovor, v ktorom opisovala príznaky viacerých učiteľov po očkovaní. V tejto našej reportáži to bolo strihnuté tak, akoby to boli všetky iba jej príznaky. A na druhej strane, podľa môjho vedomia sme mali v redakcii informáciu, že pani učiteľka mala bližšie nešpecifikovanú diagnózu, ktorá mohla spôsobiť trombotický stav. S touto informáciou sa nepracovalo a ja som na porade povedala, že mohlo ísť o zamlčanie diagnózy.

RTVS na toto reagovala vo svojom stanovisku. Podľa vedenia spravodajstva ste sa na porade opýtali, „ako je možné, že vedenie spravodajstva pred divákmi zatajilo informáciu, že zosnulá učiteľka mala problém so zrážanlivosťou krvi, že na to mala diagnózu a redakcia to neuviedla v reportáži“. Redakcia však podľa RTVS takúto informáciu nemala, na čo ste vraj povedali, že ste si to možno prečítali v nejakých novinách. Bolo to tak?

Tie noviny, to je Pluska, ktorá deň po nás priniesla článok Ingrid Timkovej, v ktorej bližšie špecifikuje diagnózu. Je ťažko uveriteľné, že novinárka vie a zistí o zosnulej viac ako jej blízka priateľka. Stojím si za tým, že redakcia mala informáciu, že zosnulá mala zdravotné problémy. Rozprávali sme sa o tom v úzkom kruhu, je mi ľúto, že v redakcii RTVS sa nenájde človek, čo by to chcel potvrdiť.

Redaktorka túto informáciu mala, buď teda s touto informáciou nepracovala, nezistila si všetky fakty, a teda sa nedržala zásad novinárskej práce, alebo to nepovedala nadriadeným a zamlčala to. Je to veľké zlyhanie. Je to však aj chyba vedenia, pri takom vážnom tvrdení si aj oni mali overiť všetky fakty a zdroje.

Ako prebiehala interná diskusia v spravodajstve o tejto reportáži?

Bola to ostrá kritika, na rannej porade sa ozvalo veľa kolegov. Po porade si ma zavolalo vedenie spravodajstva a povedali mi, že rozbíjam kolektív a očierňujem kolegyňu pred ostatnými kolegami.

Kedy sa to odohralo? Ak sa nemýlim, k úmrtiu prišlo koncom februára, reportáž bola odvysielaná v marci tohto roka.

Bolo to uprostred marca.

Vravíte, že si vás zavolalo vedenie RTVS. Kto konkrétne?

Bol to Vahram Chuguryan (šéf redakcie spravodajstva RTVS, pozn. redakcie), Peter Nittnaus (šéf televízneho spravodajstva RTVS, pozn. redakcie) a Slávka Gáborová (tímlíderka domáceho spravodajstva, pozn. redakcie). Prišla aj redaktorka Miroslava Ščobíková, ktorá tvrdila, že tá spomínaná diagnóza nebola až taká závažná. Bolo to nedôstojné, prebehlo to na chodbe s bufetom pri newsroome. Na tomto „koberčeku“ mi vyčistili žalúdok. Za celý čas môjho pôsobenia v RTVS išlo o ojedinelú výhradu vedenia voči mojej osobe. Z toho usudzujem, že moja kritika tejto reportáže viedla k môjmu vyhodeniu.

Skúsim to dať do časového sledu. Treba povedať, že vy ste nemali klasický pracovný pomer, pracovali ste na externú zmluvu, ktorá bola každý mesiac obnovovaná.

Bol to zastretý pracovný pomer, povedzme si tak. Formálne som síce s RTVS každý mesiac uzatvárala autorskú zmluvu o spolupráci, vykonávala som však rovnakú prácu ako interní redaktori, s rovnakými povinnosťami. Je to diskriminácia, nemala som žiadnu pracovnoprávnu ochranu. RTVS takto dlhodobo porušuje zákon, napriek tomu, že je to verejnoprávna inštitúcia, ktorá má dbať na dodržiavanie zákonov.

Ale k tej časovej línii, zmluvu ukončili koncom apríla. To znamená, že sa to udialo mesiac a pol po diskusii, ktorú spomínate.

Môj osobný postoj je, že Vahram Chuguryan sa zrejme poučil z výpovede, ktorú dal Kristiánovi Čekovskému, Matúšovi Baňovičovi, Matúšovi Dávidovi a Jane Masárovej v roku 2018 (štvorica redaktorov s podobnou zmluvou, ako mala Elena Senková, musela odísť z RTVS krátko po kritickom liste časti redakcie RTVS voči vedeniu, aj keď to súvislosť popieralo, pozn. redakcie). Takže si chvíľu počkal, aby to nebolo spojiteľné.

Ako vám vysvetlili výpoveď zo zmluvy? Tá sa udiala, ak sa nemýlim, 30. apríla s tým, že na druhý deň už nemusíte prísť do práce.

Peter Nittnaus mi zavolal 30. apríla a oznámil mi, že už nemusím prísť do práce. Napriek tomu, že nám 26. apríla poslali rozpis služieb na máj a jún, a ja som bola napísaná na služby až do prvého júnového víkendu. Rátala som teda s tým, že do práce chodiť budem. On mi povedal, že už nemusím, na čo som ho informovala o veľmi súkromnej záležitosti – bola som tehotná. To ho zaskočilo, dohodli sme sa na stretnutí 3. mája.

Ako vyzerala táto schôdzka?

Stretli sme sa: Vahram Chuguryan, Peter Nittnaus a ja. Hovorili sme o tom, či si ma v redakcii nechajú alebo nie. Petra Nittnausa som totiž ešte v telefonáte poprosila, či si ma nemôžu nechať do októbra, lebo potom aj tak pôjdem na materskú. Vahram Chuguryan mi 3. mája povedal, že si ma nenechajú a že ma už v redakcii nechce. Hovorili, že som neschopný redaktor a s mojou prácou nie sú spokojní.

Na druhej strane za šesť rokov v RTVS som nedostala ani raz písomné ani ústne napomenutie či vyjadrenie nespokojnosti s kvantom či kvalitou mojej práce, ktorú odovzdávam. Dva roky po sebe som bola napríklad vyslanou redaktorkou na filmovom festivale v Karlových Varoch. Naozaj si nemyslím, že by redakcia vyslala neschopného redaktora na jeden z najprestížnejších filmových festivalov.

Ale to, že by váš odchod z RTVS súvisel s internou kritikou reportáže o úmrtí učiteľky po vakcíne AstraZeneca, to vám nikto nikdy nepovedal?

To nezaznelo.

Nie je teda veľmi odvážne tvrdiť, že to tak bolo? V tlačovej správe Reportérov bez hraníc, ktorí sa vášmu prípadu venovali, to vyzeralo, akoby všetko boli čisté fakty. Ale tie fakty sú postavené na vašom tvrdení, ktoré RTVS odmieta.

Bola som pripravená na to, že to RTVS odmietne. Ale išlo o jedinú vec, ktorú mi vedenie spravodajstva kedy vyčítalo – práve túto kritiku tejto reportáže. Skončenie spolupráce mi bolo komunikované necelé dva mesiace po vyjadrení ich nespokojnosti.

RTVS výpoveď vysvetľuje takto: „Elena Senková podávala pracovné výkony, ktorými výrazne zaostávala za ostatnými redaktormi spravodajstva RTVS, čo vzhľadom na jej niekoľkoročnú prax bolo čoraz menej akceptovateľné. Samozrejme, ľudsky chápeme, že v situácii, keď niekomu nie je predĺžená zmluva o spolupráci, môže mať istý pocit krivdy, no na druhej strane nás mrzí, že naša bývalá kolegyňa zvolila takýto spôsob komunikácie, ktorého formu nepovažujeme za šťastnú.“ Čo na to hovoríte?

Šesť rokov práce bez ústneho alebo písomného napomenutia, bez prejavu nespokojnosti ohľadom kvality alebo kvantity príspevkov, to hovorí samo za seba. Keď som sa na to Vahrama Chuguryana pýtala na osobnom stretnutí 3. mája, povedal mi, že nie je jeho povinnosťou ma informovať, že nie je spokojný s mojou prácou. Pritom ešte koncom februára som si na odporúčanie Nittnausa mala pýtať vyšší plat.

Čo sa týka odbornosti, som vyštudovaný historik, jediný redaktor v redakcii s týmto zameraním, odborne som sa profilovala na tieto témy. Vždy s pochvalou. Vysokú profesionalitu som napríklad preukázala pri projekte 75 sviečok pre obete druhej svetovej vojny. Boris Koreň zaň bol nominovaný na Krištáľové krídlo, sám bol s mojím vkladom mimoriadne spokojný. Teda projekt, ktorý je vysoko cenený v RTVS, je sčasti dielom „neschopnej a neodbornej redaktorky“. Myslím, že si to odporuje.

Reportáž vraj kritizovali viaceré tváre RTVS. Ich výhrady boli podobné ako vaše?

Áno.

Reportérom bez hraníc ste povedali, že aj oni boli potrestaní, aj keď miernejšou formou, a z RTVS nemuseli odísť. Ako?

Okresali im služby na obraze.

Čiže išlo o moderátorov?

Aj. Ale nechcem o tom hovoriť, je to ich záležitosť. Ak by o tom chceli hovoriť, priestor majú, ale keď to neuznali za vhodné, ja asi nie som povolaná o tom hovoriť.

Aby sme vysvetlili aj tie technické detaily, v redakcii spravodajstva ste pracovali na externú zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela, kde ste mali stanovený počet príspevkov, ktoré musíte do mesiaca vyrobiť. Zmluva bola navyše obnovovaná každý mesiac, takže pre vedenie RTVS bolo veľmi jednoduché spoluprácu ukončiť. Prečo ste súhlasili s takýmito podmienkami?

Nastupovala som ešte za Lukáša Dika (šéf spravodajstva RTVS z čias riaditeľa Václava Miku, pozn. redakcie), vtedy k takýmto dramatickým výpovediam nedochádzalo. Pri nástupe mi bola ponúknutá výhradne externá zmluva, ale s tým, že po čase sa moje pôsobenie ešte prehodnotí. Pracovať pre RTVS je aj splnený sen, využila som šancu pracovať. Preto mi mesačná autorská zmluva neprekážala, ale je pravda, že mi trvalá zmluva ani nebola ponúknutá.

Ja som potom o trvalý pracovný pomer žiadala písomne, e-mailom, Vahrama Chuguryana a Petra Nittnausa 14. februára tohto roka. Peter Nittnaus mi iba ústne odpovedal, že pre mňa nemá trvalý pracovný pomer, ale ak chcem, môžem si zažiadať o zvýšenie platu. Mne o peniaze nešlo, išlo mi skôr o sociálne istoty. Ale chcem upozorniť na to, že 14. februára 2021 som pre RTVS bola hodná zvýšenia platu, 30. apríla som už podľa nich bola neschopná redaktorka. Medzitým sa odohrala kritika reportáže o úmrtí po vakcíne AstraZeneca.

Pýtam sa najmä preto, že práve tento typ úväzku mali aj redaktori Matúš Baňovič, Matúš Dávid, Kristián Čekovský a Jana Masárová, ktorí v RTVS skončili podobne zo dňa na deň na jar v roku 2018, keď došlo v redakcii spravodajstva ku kríze a časť redaktorov sa dostala do konfliktu s vedením RTVS. Tri roky ste už museli vedieť, ako vie vedenie RTVS toto nastavenie využiť. To vás neznepokojovalo?

Znepokojovalo, preto som žiadala o trvalý pracovný pomer.

V roku 2018, po vynútenom odchode Baňoviča, Dávida či Čekovského, ste podpísali otvorený list redaktorov RTVS o nepriateľskej atmosfére v redakcii. No na rozdiel od niektorých kolegov, ktorí nakoniec v nasledujúcich týždňoch odišli, ste v RTVS zostali ďalšie tri roky. Ako to čítať – že situácia vtedy nebola až taká vážna, aby ste odišli spolu s nimi?

RTVS vnímam ako veľmi silnú inštitúciu a vždy som pre ňu rada pracovala. Urobila som si tam veľa priateľských kontaktov a bolo pre mňa ťažké týchto ľudí opustiť. Takže nielen samotná práca, ale aj priatelia zohrávali úlohu v tom, či v RTVS zostanem alebo nezostanem. A keďže som sa venovala komunálnej politike a historickým témam, s cenzúrou som sa nestretávala. Úprimne verím vo verejnoprávnosť RTVS a dúfam, že sa pri inom vedení situácia zmení.

Pracovalo sa aj ostatným redaktorom slobodne?

Vnímam rôzne snahy vedenia spravodajstva riešiť nejaké témy „špecificky“. V hľadáčiku majú najmä témy o Ruskej federácii.

Ako to vyzeralo pri vašich historických témach, napríklad pri výročiach konca vojny či augusta 1968? Tam sa neobjavovali nejaké náznaky?

Niekedy som pri témach z totalitného obdobia musela bojovať o to, aby reportáž bola taká, akú ju chcem. Bolo mi napríklad vyčítané, že sa na komunistický režim pozerám s červeným súknom pred očami. Pravdou však je, že aj v zákone máme napísané, že išlo o zločinecký režim.

A takéto výhrady neboli impulzom k tomu, aby ste premýšľali, či vám práca v RTVS za to stojí?

Skôr ma to motivovalo pracovať lepšie a svoj postoj si obhájiť. Ak by som odišla, nemala by som istotu, že vo verejnoprávnej televízii bude hlas, ktorý pri historických témach povie pravdu tak, ako sa odohrala.

Problém pri týchto spomienkach, ale aj pri kritike reportáže o úmrtí po AstraZenece, môže byť ten, že by vám RTVS mohla vytknúť niečo v štýle – šesť rokov ste tam pracovali, šesť rokov bolo všetko v poriadku, ale keď sme vám zrušili zmluvu pre profesionálne chyby, tak nás účelovo kritizujete.

Som podpísaná aj pod listami spred troch rokov. Kritikom som bola celý čas.

Vedenie RTVS v roku 2018 na kritické listy od časti redaktorov reagovalo pomerne drsne, prišli výroky o kričiacej menšine a novinároch, ktorých treba trpezlivo učiť, čo je to verejnoprávna žurnalistika. Ako ste to vtedy vnímali?

Vnímam snahu RTVS očierňovať kritikov. Nemá na výber, je to nový naratív, ktoré toto vedenie do RTVS prinieslo a naďalej v tom pokračuje. Netýka sa to len redakcie spravodajstva, to isté sa odohralo pri Lýdii Kokavcovej a Kataríne Začkovej z redakcie relácie Reportéri. Zo dňa na deň sa pre RTVS stali neprofesionálnymi novinárkami napriek tomu, že mali odrobené roky tvrdej investigatívnej práce.

Pamätáte si ešte na niektoré sporné momenty pri výrobe správ RTVS, teda od čias odchodu časti redakcie na jar 2018?

Boli aj takéto porady a boli aj iné, zvláštne porady, kde nám vedenie rozprávalo o tom, kto sa zase sťažoval a aký list zase prišiel. Nebola som na to zvyknutá. Predchádzajúce vedenie nám toto nikdy nerozprávalo, nechávali nás slobodne pracovať a vytvárali akúsi hrádzu medzi nami a niekým, kto je nespokojný. Toto vedenie to neodbúravalo.

Kto sa zvykol sťažovať? Bežní ľudia či aj politici?

Častokrát to ani nebolo špecifikované, aj keď niekedy mená zazneli.

Ja si spomínam na to, ako sa žonglovalo s telefonátom Andreja Danka s Alenou Zsuzsovou, alebo ako sa nahrávka prokurátora Trnku s ministrom Počiatkom v správach radila na piate-šieste miesto, za Dankove podnikové byty. To vám zrejme muselo prísť ako nadpráca v prospech konkrétnej politickej strany, nie?

Konkrétne tieto príspevky si neviem spätne vybaviť, nespomínam si už, ako to bolo. Na druhej strane viem, že v redakcii sa často robia veci na poslednú chvíľu. Pamätám si, že raz prišla kritika, ako sme nejakú reportáž zaradili, ale pravda bola taká, že redaktor robil všetko, čo mohol, no odovzdal to neskôr. Nebola to vina editora, ktorý by si zmyslel, že by príspevok schoval za niečo iné. Nie vždy bola kritika opodstatnená.

Do akej miery sa v spravodajstve angažoval – alebo sa o spravodajstvo zaujímal – generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník? Lebo doteraz ste vraveli vždy len o Vahramovi Chuguryanovi či Petrovi Nittnausovi.

Nechodieval na porady, my sme ho nevídali. Neviem, ako komunikoval s vedením spravodajstva.

Akým je Jaroslav Rezník riaditeľom?

Takým, ktorý vyhadzuje ľudí, a takým, čo sa ma nezastal. A zároveň takým, čo dlhodobo kryje porušovanie zákona.

On by zrejme povedal, že len nepredĺžil zmluvu, ktorá sa každý mesiac obnovovala.

Alebo by sa to dalo povedať tak, že súhlasil so zastretým pracovným pomerom s úplne rovnakými povinnosťami ako internisti. Bola som de facto internou zamestnankyňou, ale bez sociálnych istôt. Ak chce RTVS šetriť peniaze, nemala by to robiť porušovaním zákona.

Tak ako vedenie RTVS predtým. To je prax, ktorá tam bola aj za Václava Miku.

Áno, ale takýmto spôsobom ľudí nevyhadzovali.

V akej kondícii je dnes spravodajstvo RTVS?

Verím, že je tam stále niekoľko redaktorov, ktorí si poctivo robia svoju prácu a sú naozaj kvalitní. Sú tam aj redaktori, ktorí nie sú až takí kvalitní, a vedeniu možno vyhovuje, že nemajú nastavené kritické myslenie. Alebo je to apatia.

Do akej miery sú redaktori priamo v spravodajstve spokojní s tým, ako RTVS otvára či prináša závažné kauzy? Lebo stáva sa, že nové témy prinášajú skôr súkromné televízie.

Skoro na každej porade vedenie spravodajstva RTVS redaktorom vyčíta, že neprinášajú vlastné témy. No potom sa stane, že prinesú vlastnú tému, napríklad dizertačnú prácu bývalej ministerky Kalavskej, no odvysielané to nie je, čo bol prípad Reportérov.

S RTVS sa idete súdiť o neplatnosť ukončenia zmluvy. Čo od toho čakáte? Bývalí redaktori Čekovský, Baňovič či Matúš Dávid sa išli súdiť tiež, pre ten istý typ zmluvy, ale po troch rokoch od konca v RTVS nemajú v rukách žiadne rozhodnutie. Súdy sa naťahujú a nikam to nevedie.

Osobne to vnímam tak, že spôsob, akým sa ku mne zachoval top manažment spravodajstva RTVS, nebol morálny ani správny. Preto sa s nimi súdim. Druhá rovina je osobná. V čase výpovede som bola tehotná, ak by som mala trvalý pracovný pomer, bola by som zákonom chránená. Ja som zákonom chránená nebola a o desať dní potom som, žiaľ, o dieťa prišla.

To ma, samozrejme, veľmi mrzí. Vedenie redakcie tento váš stav nijako nereflektovalo?

Ja som Petrovi Nittnausovi povedala, že som tehotná, až keď mi oznámili, že už nemám nastúpiť do práce. Dovtedy som im to nechcela hovoriť, lebo som sa zhodou okolností bála, že ma vyhodia, lebo budem príliš unavená. Mávala som stavy takej tehotenskej únavy.

Keď sme sa 3. mája stretli s Vahramom Chuguryanom a Petrom Nittnausom, uvedomili si, že takto by so mnou spoluprácu ukončiť nemali. Ponúkli mi dva až štyri platy ako odstupné, ale keďže to nešlo len tak, požiadali ma, aby som vypracovala analýzu spravodajstva, v princípe fiktívny materiál, pri ktorom nezáležalo, čo v ňom bude, ani koľko bude mať strán. Za tú mi chceli vyplatiť peniaze. Považovala by som to za defraudáciu verejných zdrojov.

Samozrejme, takisto nesúhlasím s takýmto prístupom k verejným zdrojom, na druhej strane pragmatik vo mne tam cíti ľudský prístup vedenia spravodajstva.

Mohli si ma tam nechať o tri mesiace dlhšie, ja by som v tom čase ďalej vyrábala reportáže, chápali by sme to ako výpovednú lehotu a ja by som si medzitým našla iné zamestnanie. No oni ma tam už fyzicky nechceli, zrejme ma už považovali za nepriateľa. Preto mi ponúkli niečo, čo bolo na hrane zákona. Ja pritom nemám vzdelanie na to, aby som vypracúvala akúkoľvek analýzu spravodajstva, a nemyslím si, že RTVS by mala platiť tisícky eur za znôšku mojich pocitov.

Budúci rok bude voľba riaditeľa RTVS. Ako by táto voľba mala dopadnúť?

Mala by dopadnúť tak, aby tam bol človek, ktorý je schopný manažér a vie sa obklopiť schopnými manažérmi a ľuďmi, ktorí rozumejú televízii, rozhlasu a verejnoprávnosti. Mala by to byť osobnosť, ktorá dokáže odolať politickým tlakom z domova aj zo sveta.

Jaroslav Rezník vždy hovoril, že on aj na základe svojich stáží v BBC cit pre verejnoprávnosť má a že sa len snaží, aby v televízii zaznievali názory rôznych strán.

Lenže objektivita neznamená, že dostane päť minút priestor Hitler a potom päť minút Židia.