Ohúril USA a je taký dobrý, že si musel nájsť novú obťažnosť. Lezcovi z Brna to však na olympiáde nemusí stačiť

Jej výška je takmer tisíc metrov, má zvislý sklon a je prakticky úplne hladká. Cesta s názvom Dawn Wall v Yosemitskom národnom parku je vo svete viacdĺžkového lezenia najťažšou výzvou.

Dohady o tom, či je vôbec možné zdolať ju voľným prelezom, ukončili až v roku 2015 americkí lezci Tommy Caldwell a Kevin Jorgeson. Ich počínanie vtedy sledovali celé Spojené štáty, a keď po takmer troch týždňoch vystúpili na vrchol, gratuloval im aj vtedajší prezident Barack Obama. „Pripomínate nám, že nič nie je nemožné,” napísal.

Američania posunuli hranice svojho športu a zároveň stanovili základný časový rekord cesty Dawn Wall – zdolali ju za 19 dní.

Rekord však vydržal v platnosti len niekoľko mesiacov. V októbri 2016 totiž prišiel do ​​Yosemitov Čech Adam Ondra a predviedol, prečo je považovaný za najlepšieho lezca súčasnosti. Podľa niektorých dokonca za najlepšieho v histórii.

Takmer kilometrovú zvislú líniu vyliezol za osem dní, hoci s takými vysokými skalami nemal veľa skúseností. Známy bol skôr vďaka výkonom na kratších skalách alebo ako úspešný športový lezec. Rozšíril tak vlastný zoznam výnimočných lezeckých rekordov, ku ktorým odvtedy pridal mnohé iné.

O ďalší rekordný zápis sa pokúsi už o pár hodín. V utorok sa totiž v Tokiu začína historicky prvá olympijská súťaž v športovom lezení.

A hoci sme Ondru označili za najlepšieho lezca súčasnosti, na olympiáde, paradoxne, nie je hlavným favoritom na zlato. Sám však hovorí, že táto pozícia mu vyhovuje.

Najlepší už v trinástich

Adam Ondra mal len osem rokov, keď špecializovaný lezecký portál 8a informoval o „novom zázračnom dieťati“ z Brna. „Nechceme vytvárať žiaden tlak na Adamove útle plecia, ale toto je určite niekto, koho sa oplatí do budúcna sledovať,” napísal v roku 2001.

V tom čase už Ondra vedel, že na svete existujú aj ľudia, ktorí sa nevenujú lezeniu. Pred pár mesiacmi to ešte netušil. Narodil sa totiž do lezeckej rodiny a od malička považoval lezenie za prirodzenú súčasť života. „Každý liezol. Rodičia liezli, sestra liezla, naši známi liezli,” spomínal pre Forbes na obdobie, keď mal štyri roky. „V tom čase som začal aj ja. Nie preto, že by ma to bavilo, ale preto, že by som sa cítil zvláštne, keby som bol široko-ďaleko jediný, kto nelezie.”

Svoj talent si uvedomil, už keď mal šesť rokov a na prvých súťažiach porážal aj starších a fyzicky výrazne zdatnejších konkurentov.

Už v 13 rokoch zvládol cestu s obťažnosťou 9a, pričom v tom čase existovali na takzvanej francúzskej lezeckej stupnici len dve náročnejšie obťažnosti – 9a+ a 9b. Odvtedy pribudli dve ešte ťažšie úrovne – 9b+ a takisto 9c. Obe ako prvý na svete vyliezol práve Adam Ondra.

Aktuálne najvyšší stupeň lezeckej obťažnosti 9c stanovil tak, že v nórskej jaskyni našiel stenu s vyššou náročnosťou ako dovtedajšie maximum a po niekoľkomesačných prípravách ju dokázal preliezť.

Netrvalo dlho a začal sa presadzovať aj na medzinárodnej scéne. Prvý zo siedmich celkových triumfov vo Svetovom pohári dosiahol v roku 2009, zlato na majstrovstvách sveta získal päťkrát.

Širokú verejnosť však zaujal hlavne mimo oficiálnych súťaží, napríklad pri spomínanom voľnom preleze cesty Dawn Wall.

Osem dní nad zemou

Keď český lezec oznámil svoj pokus o zdolanie najťažšej viacdĺžkovej cesty na svete, nie všetky reakcie boli pozitívne. Niektorí označovali tento krok za opovážlivý, keďže to mala byť jeho premiérová „bigwall“ (anglické označenie pre viacdĺžkové cesty) a zvolil si hneď tú najnáročnejšiu.

V športovom lezení, kde Ondra vyniká, aj tie najdlhšie cesty štandardne nepresiahnu dĺžku 30 metrov. Táto vzdialenosť približne zodpovedá jednej lezeckej dĺžke, a preto je takéto lezenie označované ako jednodĺžkové.

Cesta Dawn Wall však má 32 lezeckých dĺžok. Pri takzvanom voľnom preleze viacdĺžkovej cesty musí športovec každú dĺžku vyliezť bez jediného pádu. Ak sa napríklad pošmykne tesne pred koncom dĺžky, musí sa vrátiť na začiatok a liezť odznova. Až v momente, keď vylezie na koniec dĺžky, môže si sadnúť do lezeckého sedáku, zaistiť sa do steny a oddychovať. Do steny si lezci uchytávajú aj špeciálny stan, v ktorom spia. Niektorí strávia vysoko nad zemou aj celé týždne.

Aj keď Adam Ondra nemal s viacdĺžkovými cestami veľa skúseností, na Dawn Wall začal znamenite. Prvých šesť dĺžok vyliezol za šesť hodín. A hoci ho následne prekvapila náročnosť na ďalších dĺžkach, po dvoch dňoch mal tretinu cesty za sebou.

Na tretí deň oddychoval, aby načerpal sily na najnáročnejšiu 14. dĺžku. Ani to však nepomohlo. Liezol ju celý deň a po siedmom páde svoje snaženie vzdal. Oddýchol si a na piaty deň zvládol dĺžku na prvý pokus. Na konci šiesteho dňa sa dostal na koniec 21. dĺžky, ktorá je na Dawn Wall medzníkom. Znamená, že lezec má to najťažšie za sebou.

„Stálo ma to veľa kože, frustrácie a potu,” opisoval neskôr pre National Geographic. Spomenul tiež, že na šiesty deň boli jeho nohy také slabé a vyčerpané, že sa od únavy triasli.

Na ďalší deň Ondra oddychoval, aby na ôsmy deň dokončil voľný prelez Dawn Wall. Išlo o druhý a dodnes posledný výstup.

Neskôr priznal, že výstup bol oveľa náročnejší, ako očakával, a nikdy v živote nemusel tak výrazne „vyjsť mimo svojej komfortnej zóny”. Zároveň však povedal, že išlo o moment, ktorý mu najviac zmenil život aj z pohľadu popularity.

Kým pred rokom 2016 si všetko zabezpečoval prakticky sám, dnes mu pomáha tím ľudí. Napríklad s propagáciou na sociálnych sieťach. Len na Instagrame ho dnes sleduje viac ako 700-tisíc ľudí.

Tri rôzne disciplíny

Globálnu popularitu Adama Ondru potvrdzuje aj to, aký je oňho záujem pred olympiádou. Napríklad The New York Times napísal o českom lezcovi rozsiahly text, na ktorom pracovalo 24 ľudí. Článok má názov Nie je nič, čo by Adam Ondra nedokázal vyliezť, ale bude to stačiť na olympijskú medailu?

NY Times tak už v titulku upozorňuje na paradoxnú situáciu, v ktorej sa na olympiáde ocitlo športové lezenie. Jej výsledkom je obava, že tí, ktorí sú v športovom lezení všeobecne považovaní za najlepších, možno nebudú bojovať o popredné priečky.

Prečo je to tak?

Športové lezenie síce dostalo od Medzinárodného olympijského výboru premiérovú šancu, zároveň však dostalo možnosť udeliť len jeden súbor medailí.

Ide o komplikovanú situáciu, keďže športové lezenie zahŕňa rozmanité disciplíny. Náročnosťou aj dĺžkou. Kým v niektorých rozhodujú stotiny sekundy, iné zase vyžadujú desiatky minút času.

Medzinárodná federácia športového lezenia sa preto rozhodla pre kompromis a v marci 2017 oznámila, že o víťazovi olympiády rozhodne umiestnenie v kombinácii troch diametrálne odlišných disciplín – lezenie na rýchlosť, obťažnosť a bouldering.

Išlo o rozhodnutie, ktoré profesionálnych lezcov zaskočilo. Väčšina z nich sa totiž dovtedy špecializovala len na jednu, maximálne na dve disciplíny, a nebol dôvod, aby sa venovali ďalšej výrazne odlišnej disciplíne.

To je aj prípad Adama Ondru. V lezení na obťažnosť (oficiálne lezenie s lanom) totiž patrí k najlepším na svete, lezeniu na rýchlosť sa však nevenoval. A hoci od roku 2017 pracuje na zlepšení, na elitu to nestačí. „Budem super šťastný, ak [v lezení na rýchlosť] neskončím posledný,” žartoval pred olympiádou.

Ak by sa tak stalo, český lezec by sa dostal do zložitej situácie. Konečné poradie bude totiž výsledkom súčtu súčinu umiestnení v jednotlivých disciplínach, čo znamená, že pretekári sa budú snažiť dosiahnuť čo najmenšie číslo. Ondra by tak mal manko, ktoré by sa v zostávajúcich dvoch disciplínach zmazávalo len veľmi ťažko.

Nemusí však ísť o neriešiteľnú situáciu, keďže okrem lezenia na obťažnosť, pri ktorom športovci lezú na 15-metrovú stenu v snahe dostať sa čo najvyššie, patrí Ondra ku svetovej špičke aj v boulderingu. V tejto disciplíne lezci zdolávajú štvormetrovú stenu, pričom cieľom je vyliezť čo najviac možných trás a využiť čo najmenej pohybov.

Pri lezení na rýchlosť má stena 12 metrov a päťstupňový previs, najrýchlejší ju vylezú za menej ako 6 sekúnd.

Skeptické reakcie 

Podobne ako pri skateboardingu či golfe, aj športové lezenie sa po zaradení medzi olympijské športy stretlo s rozpačitými reakciami. „Niektorí ju [olympiádu] relativizujú, keďže sa bude súťažiť v disciplíne takmer bez historickej tradície,” vysvetľoval Adam Ondra pre Deník N.

Dodal, že najväčších odporcov má olympiáda medzi skalnými lezcami. „Najväčšie nebezpečenstvo, ktoré lezci vidia, je to, že bude lezenie príliš komerčné a stratí sa jeho duch.” Lezci sa zároveň obávajú ústupu popularity skalného lezenia na úkor lezenia na umelej stene. Tento trend vníma aj Ondra, sám najviac obľubuje lezenie po skalách, no vzostup športového lezenia považuje za prirodzený vývoj.

Skepticky sa nepozerá ani na netradičný formát olympiády. „Kombinácia všetkých troch disciplín bola zvolená ako najmenšie zlo. (…) Dáva to zmysel aj z pohľadu národných úrovní, pretože olympijské disciplíny majú omnoho väčšiu finančnú podporu ako neolympijské.”

Na otázku, či môže olympiáda pomôcť lezeniu marketingovo, už v auguste 2019 odpovedal: „Áno, deje sa to už teraz.”

Ondra dúfa, že sa lezenie v Tokiu bude prezentovať v dobrom svetle a dostane na olympiáde v Paríži 2024 šancu „rozdať“ dva sety medailí. V takom prípade by sa lezenie na rýchlosť a na obťažnosť mohlo hodnotiť samostatne.

Znamenalo by to zároveň väčšiu šancu dostať sa na olympiádu aj pre ďalších lezcov a lezkyne. Napríklad aj pre Vandu Michalkovú, ktorá je slovenskou lezeckou nádejou, no medzi 20 najlepších sa v Tokiu nedostala.

Nie je favoritom

Vzhľadom na netradičný formát olympijskej súťaže nie je Adam Ondra hlavným favoritom na zlato. Tým by mal byť domáci Tomoa Narasaki.

Český lezec hovorí, že mu táto pozícia vyhovuje. Na jednej strane si uvedomuje vysoké očakávania verejnosti, zároveň však pozná špecifikum olympijskej súťaže a nebude si vyčítať, ak by nevyhral. Vďaka tomu necíti pred olympijským štartom taký tlak.

Mužské kvalifikačné súťaže v športovom lezení sa v Tokiu začnú v utorok, ženy majú kvalifikáciu v stredu.

V oboch prípadoch štartuje 20 lezcov a lezkýň, na základe umiestnenia v troch disciplínach sa do finále dostane osem najlepších. Mužského víťaza spoznáme vo štvrtok, ženskú víťazku v piatok.