Denník N

Víťazka medzinárodnej súťaže vo fyzike: Cez pandémiu som robila väčšinu experimentov v garáži

Slovenský tím na Medzinárodnom turnaji mladých fyzikov. Kapitánka Veronika Ucekajová tretia zľava. Zdroj - tmfsr.sk
Slovenský tím na Medzinárodnom turnaji mladých fyzikov. Kapitánka Veronika Ucekajová tretia zľava. Zdroj – tmfsr.sk

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Na Medzinárodnom turnaji mladých fyzikov sa študenti stredných škôl učia, ako vyzerá vedecký život a ako hodnotiť prácu iných. „To sú schopnosti, ktoré často nemajú ani ľudia po ukončení vysokej školy,“ hovorí fyzik Martin Plesch, ktorý študentov pripravoval. S ním a s kapitánkou slovenského družstva Veronikou Ucekajovou sme sa rozprávali o zatvorených školách, ženách vo vede a dôvodoch, prečo tí najšikovnejší zo Slovenska odchádzajú.

V rozhovore sa dozviete aj to:

  • ako vyzerá tréning na majstrovstvá vo fyzike;
  • v čom zaostávame v porovnaní so Singapurom a Kanadou;
  • prečo na Medzinárodnom turnaji vo fyzike stretnete viac dievčat ako na chodbách matfyzu;
  • kto najviac utrpí zatvorenými školami;
  • či by mal štát trvať na očkovaní učiteľov;
  • prečo by sa univerzity mali k študentom správať oveľa prívetivejšie.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Dá sa finále majstrovstiev vo fyzike porovnať so športovými majstrovstvami?

Veronika Ucekajová (V. U.): Turnaj mladých fyzikov je zážitok, ktorý sa nedá prirovnať k ničomu, čo poznám. Vstupuje tam viac faktorov, lebo potrebujete vedomosti, ale zároveň musíte vedieť svoje výsledky aj odprezentovať a predať porote.

Martin Plesch (M. P.): Turnaj mladých fyzikov je medzi vedeckými súťažami unikátny v tom, že je to tímová súťaž. Nie je to o tom, že niekto sedí a štyri hodiny počíta príklady. Študenti sa učia prezentovať, recenzovať a diskutovať medzi sebou i s porotou.

Ako vyzerajú úlohy, ktoré riešite?

V. U.: Všetky úlohy sú otvoreného charakteru, takže študent si k nim musí urobiť vlastný výskum. Toto je podľa mňa najzaujímavejšia časť celej súťaže. Najradšej mám úlohy, ktoré sa zaoberajú dynamikou a statikou kvapalín a plynov – to je moja obľúbená časť fyziky. Väčšina úloh, ktoré som tento rok riešila, spadala do týchto oblastí.

M. P.: Úlohy sú zadané tak, že nikto nepozná vzorové riešenie. Keď začíname spoluprácu s novými školami, často sa stretávame s tým, že učitelia nevedia podporiť študentov bez vzorového riešenia. K úlohám turnaja mladých fyzikov však vzorové riešenia neexistujú. Na tej najšpičkovejšej medzinárodnej úrovni dosahujú niekedy výsledky študentov takú úroveň, že sa dokážu presadiť aj vo vedeckej sfére. Máme niekoľko článkov, ktoré sme publikovali v špičkových vedeckých časopisoch na základe toho, čo vyriešili študenti stredných škôl.

Ani ja si veľmi neviem predstaviť, ako by som hodnotila fyzikálnu úlohu bez riešenia.

M. P.: Okrem riešenia do hodnotenia spadá aj to, ako ho študenti vysvetlia a ako vedia diskutovať s oponentom a recenzentom. Získavajú body aj za recenzie iných úloh, čiže body za riešenie úlohy sú len necelou polovicou celkového skóre.

Hodnotí sa to ťažko, lebo na rozdiel od vedeckých olympiád nemáme vzorové riešenie a niektorí porotcovia majú radšej viac teórie, niektorí experimentov. Aj diskusiu niekto volí radšej uhladenejšiu, iný plamennejšiu. Preto máme v každej skupine aspoň päť porotcov. Študentov hodnotia tak, ako sa kedysi hodnotilo krasokorčuľovanie. Každý zodvihne známku od 1 do 10 a musia ich vedieť rozumne vysvetliť.

V. U.: Pri takomto hodnotení bude, samozrejme, občas niekto nespokojný. Ale myslím, že vďaka prepracovaným bodovacím schémam je celkové hodnotenie dosť objektívne.

Veronika Ucekajová počas prezentácie. Zdroj – tmfsr.sk

Diskutujete takýmto spôsobom o vedeckých problémoch aj na škole?

V. U. Na škole to skôr funguje spôsobom zadanie – riešenie. Na tejto súťaži je super práve to, že môžeme o problémoch diskutovať a riešenia objavovať. Mojou srdcovkou je síce prezentovanie, ale fakt naplňujúce je práve to, keď človek pri hľadaní riešenia objaví niečo pekné a neočakávané.

Ako prebieha príprava a tréning na majstrovstvá vo fyzike?

V. U.: Nám po výbere tímu trvalo dva mesiace, kým sme sa ako-tak natrénovali. Keďže sme z rôznych kútov Slovenska, tak sme to robili cez stretnutia online. Pred súťažou sme mali veľmi veľa pomoci od bývalých súťažiacich, ktorí nám napríklad simulovali prezentácie. Tréning toho, ako sa pýtať a spolupracovať, bol na ceste k úspechu kľúčový. Aj preto by som chcela v tejto súťaži pokračovať nesúťažne a radiť mladším súťažiacim, aj keď už budem na vysokej škole.

M. P.: Slovenský tím bol v minulosti známy tým, že sme mali dobre pripravené prezentácie a riešenia, ale zlyhávali sme v reakciách na riešenia iných. To dobre odzrkadľuje aj stav nášho školstva. Keď v spolupráci so školami vyberieme ľudí, ktorí sú schopí a nadšení, tak s nimi za niekoľko mesiacov vieme fyzikálne úlohy vyriešiť. Ale dokázať reagovať a diskutovať chce dlhoročný tréning. Pokiaľ to na školách nerozvíjame, tak sa nám ťažko súťaží so Singapurom či Kanadou. To sú krajiny, kde je školský systém oveľa viac postavený na tom, že študenti medzi sebou diskutujú a vyhodnocujú navzájom svoje informácie. Tento rok sme však konečne boli dobrí aj v oponentúrach a recenziách, čo s kúskom šťastia viedlo k zlatej medaile.

Ako dlho dopredu poznajú študenti úlohy?

M. P.: Rok, ale s riešením sa začína tak koncom októbra, keď organizujeme stretnutie pre študentov z celého Slovenska. Do konca februára potom jednotlivé tímy pracujú na úlohách. Po celoštátnom kole máme výberové sústredenie, kam zoberieme 10-15 študentov, a z nich vyberáme päťčlenné reprezentačné družstvo. V turnaji je 17 úloh, ktoré nemusíme mať vyriešené všetky. Vždy je to ťažký boj o to, ktoré úlohy vzdať a ktoré dotiahnuť do konca.

Martin Plesch. Foto N – Vladimír Šimíček

V slovenskom reprezentačnom tíme bola prevaha dievčat. Ešte stále to ľudí udivuje alebo je dievčat, ktoré zaujímajú prírodné a technické vedy, stále viac?

V. U.: Myslím, že ľudia sa ešte stále pozastavujú nad tým, že dievčatá baví fyzika. Mňa k nej dostali dokumentárne filmy, ktoré pozeral môj otec. Jedného dňa som si k nemu prisadla a zistila som, že ma to zaujíma. V škole som sa našťastie nikdy nestretla s podceňovaním a všetky moje učiteľky fyziky boli ženy, čo bolo veľmi motivujúce. Samozrejme, niektorí kamaráti sa divia, prečo idem do Prahy študovať fyziku. Verím však, že sa to posúva správnym smerom a ženy sú vo fyzike stále viac rešpektované.

M. P. To, že sme mali štyri dievčatá v päťčlennom tíme, je skôr náhoda, ale vo všeobecnosti sa turnaja mladých fyzikov zúčastňujú dievčatá často. V ročníkoch, keď sme dosiahli najlepšie úspechy, hrali špičkové súťažiace v našich tímoch významnú úlohu.

Rolu pri tom hrajú aj povahové odlišnosti chlapcov a dievčat. Na rozdiel od individualistických súťaží, kde treba trénovať nad knižkami a potom počas niekoľkých hodín podať výkon medzi perom a papierom, je na tomto turnaji oveľa viac priestoru na spoluprácu. Myslím, že aj preto stretnete na chodbe univerzity, kde prebieha turnaj mladých fyzikov, oveľa viac dievčat ako na fyzikálnej olympiáde či vo fyzikálnych pavilónoch matfyzu.

Majú takéto súťaže zmysel pre ďalšie štúdium a vedeckú prácu?

M. P.: Myslím, že nie je až také podstatné, či študenti riešia témy, ktorými sa budú zaoberať neskôr na univerzite, ale to, že im táto súťaž umožní spoznať vedecký život. Naučia sa, ako si dodefinovať tému, čo spraviť s dátami a ako výsledky za 12 minút predať porote. Veľmi vzácne je, že sa naučia posudzovať prácu iných. To často nevedia ani ľudia, ktorí končia vysokoškolské štúdium. Sám často bojujem s doktorandmi, ktorí začnú učiť a majú pocit, že všetkých treba vyhodiť, lebo nikto nie je taký šikovný ako oni. Naši súťažiaci sa už na strednej skole naučia, že ak niekto niečo urobil inak ako oni, nemusí to byť nutne horšie.

Slovenský tím na Medzinárodnom turnaji mladých fyzikov (Ucekajová tretia sprava). Zdroj – tmfsr.sk

V. U.: Mňa táto súťaž posunula míľovými krokmi nielen vo fyzike, ale aj v prezentácii svojich výsledkov a v kritickom myslení či hľadaní rôznych riešení.

Slovenský tím obhájil zlato po siedmich rokoch, je to obrazom slovenského školstva alebo skôr jednotlivých gymnázií a nadaných študentov?

M. P.: Nedá sa to jednoznačne povedať. Tento rok sme mali silný ročník súťažiacich a zároveň sa pre pandémiu nemohli zúčastniť všetky krajiny, takže sme mali určitú výhodu. Ale celkovo by sme na zlato nemali šancu, ak by na Slovensku nebolo zopár špičkových gymnázií. Spoluorganizujem aj súťaže pre žiakov základných škôl a tam vidíme, že Slovensko sa katastrofálne prepadá. Ak to pôjde takto ďalej, tak sa medzinárodne prepadneme z lepšieho priemeru, v ktorom sme dlhodobo, až na podpriemer.

Dá sa odhadnúť, aký vplyv bude mať na deti a mladých dospelých skutočnosť, že väčšinu minulého školského roka strávili doma?

M. P. Študenti, s ktorými pracujeme, sú proaktívni ľudia. Členovia tímu dokážu aj počas pandémie zabezpečiť kľúče od školy, spraviť merania, natočiť ich a tak ďalej. Takémuto človeku pandémia zostane v hlave, ale neovplyvní ho katastrofálnym spôsobom. No je tu aj obrovská masa ľudí, ktorí si počas pandémie povedali „nič sa nedá robiť“ a rátali s tým, že hodnotenie v škole nebude prísne. O nich sa obávam viac. Keď neskôr prídu na univerzity alebo do pracovného procesu a budú nastavení tak, že homeoffice znamená voľno, neviem, ako zapadnú. Otázka je, koľko ich bude a ako sa dokážu vyrovnať s tým, keď narazia na konkurenciu.

Veronika, maturitný ročník ste strávili štúdiom online, bolo to náročné?

V. U: Bolo ťažšie zostať v kontakte so všetkými aktivitami, ktoré som mala pred pandémiou. Aj pochopiť učivo online je ťažšie, než keď učiteľ stojí pred tabuľou, prinesie pokus, príde k študentovi a poradí mu. Z hľadiska turnaja bolo problematické, že sme nemohli robiť efektívne experimenty. Tento rok som všetko robila doma v garáži, čo nie je ideálne. Na druhej strane, keď človek sedí doma a nemusí sa nikam presúvať, zostane mu viac času na niektoré záľuby a samoštúdium.

Zdá sa, že tretej vlne pandémie sa nevyhneme. Čo môžeme tentoraz pri zatváraní a otváraní škôl spraviť lepšie?

M. P.: Ja som sa dal zaočkovať hneď, ako to bolo možné, a rovnako som dal zaočkovať svoju dcéru. Myslím si, že v tomto smere by sa štát nemal báť. Keď dokážeme povedať, že auto nemôže šoférovať človek bez vodičského preukazu, tak by sme mohli povedať aj to, že kto chce učiť, musí byť zaočkovaný. Netreba sa báť kričiacej hŕstky, ktorá príde pred parlament hádzať vajíčka.

Keď už tá tretia vlna príde, tak by som nebral školy ako obetného baránka, ktorého zatvoríme medzi prvými. Lebo zatvoriť školy je relatívne jednoduché a boli učitelia, rodičia aj žiaci, ktorým to vyhovovalo. Sedím v rade školy a videl som, že medzi rodičmi vznikali pri otázke otvorenia rôzne pnutia. Preto by mal o tom jasne a zrozumiteľne rozhodovať štát. Treba jasne povedať, že školy sú otvorené, kým sa dá, je to priorita, povinnosťou učiteľov je učiť a rodičov tie deti do školy poslať.

V. U.: Ja by som bola veľmi sklamaná, keby začiatok môjho vysokoškolského štúdia nebol prezenčný a bola by som zase doma odkázaná na samoštúdium. Najmä preto, že učivo sa online vstrebáva ťažšie, ale teším sa už aj na študentský život.

Dlhodobým problémom Slovenska je odchod šikovných ľudí do zahraničia. V jednom rozhovore ste povedali, že zo Slovenska tí najšikovnejší ľudia odchádzajú aj preto, lebo v zajatí priemeru tu nemajú partiu. Vidíte to aj na študentoch, ktorých pripravujete na súťaže?

M. P.: Áno, aj Veronika povedala, že jeden z dôvodov, prečo odchádza do Prahy, je ten, že tam má kamarátov. Myslím si, že na Slovensku sme zaspali dobu. Kým ešte pred dvadsiatimi rokmi bolo normálne ísť študovať na matfyz do Bratislavy, dnes už v konkurencii Viedne, Prahy či Oxfordu často nepatrí ani k jednej z prvých volieb. My musíme vyvinúť úsilie, aby sme šikovných ľudí zaujali a dali im také dobré podmienky, aby o nás začali znovu uvažovať.

Martin Plesch na turnaji mladých fyzikov. Zdroj – tmfsr.sk

Napríklad keď som sa rozhodoval, kam pôjdem študovať, tak sa ku mne Praha správala oveľa prívetivejšie ako Bratislava. Napísali mi list, že by ma na základe mojich výsledkov radi mali, a pozvali ma na letné sústredenie, kde by som mohol spoznať svojich ročníkových kolegov. Odkaz matfyzu bol, že keď som sa už teda prihlásil, tak ma zobrali, a to je všetko.

Čo študentov najčastejšie odrádza od štúdia na Slovensku?

M. P.: V prvom rade treba, aby boli študenti, ktorí u nás už študujú, spokojní a hovorili o tom ďalej. Ale keď sedím na bakalárskych štátniciach, tak vidím, že ten šikovný študent, ktorý neodišiel po strednej škole, odchádza po bakalárovi. Títo ľudia nejdú inam preto, že máme škaredšie internáty, ale preto, že napríklad vidia, ako si univerzita nevie poradiť s učiteľom, ktorý ničí študentom život, prípadne im prekážajú zastaralé procesy, ktoré im komplikujú život.

Lenže škola má často pocit, že ona je dosť dobrá, len tí študenti to nechápu. Akurát, že školu tvoria študenti, a nie je možné, aby sa uspokojila s tým, že keď zoberie 40 podpriemerných ľudí bez prijímačiek, nemusí bojovať o najlepších.

Ktoré krajiny si vedia najlepšie udržať šikovných ľudí a motivovať aj tých zo zahraničia, aby prišli robiť vedu a výskum práve k nim?

M. P.: Veľmi závisí od toho, ako sa to vyhodnocuje. Napríklad Singapur sa rozhodol, že bude mať špičkovú univerzitu a dal do toho ohromné množstvo peňazí. Pozreli sa na hodnotenia v rebríčkoch univerzít a nadizajnovali si to tak, aby sa dostali na čelo. Ale ja si nemyslím, že to je špičková univerzita. Sú tam ľudia, ktorí na nej strávia čo najkratší čas, za ktorý získajú nadštandardný plat, a potom idú niekam ďalej.

No „západné krajiny“, kde je vyšší životný štandard, budú vždy o krok pred nami, preto sa musíme znormalizovať platovo. Aby si človek, ktorý skončí doktorandské štúdium, mohol dovoliť aspoň normálny život a hypotéku.

Prečo ste sa vrátili zo zahraničia vy?

M. P.: Práve práca so študentmi, ktorá ma veľmi baví, bola jedným z dôvodov. Oxford, na ktorom som nejaký čas pôsobil, sa mi ľudsky nepáčil, nevedel by som tam žiť dlho. Mne na Slovensku dalo mnoho ľudí veľmi veľa a cítim záväzok byť takýmto človekom pre niekoho iného. Nie na Oxforde ani v Singapure, ale na Slovensku.

Veronika Ucekajová

Je absolventkou Gymnázia Šrobárova v Košiciach. V roku 2021 bola kapitánkou slovenskej reprezentácie na Medzinárodnom turnaji mladých fyzikov v gruzínskom Kutaisi, kde získali zlatú medailu. V rámci súťaže dostala aj špeciálne ocenenie pre najúspešnejšiu súťažiacu celého turnaja. Od septembra začína študovať fyziku na Karlovej univerzite v Prahe.

Martin Plesch

Je teoretický fyzik a venuje sa kvantovej fyzike. Pôsobí na Fyzikálnom ústave SAV v Bratislave a Ústave výpočtovej techniky Masarykovej univerzity v Brne. Je prezidentom Medzinárodného turnaja mladých fyzikov a spoluorganizuje Olympiádu mladých vedcov. Predsedá porote a je aj odborným garantom Ceny Dionýza Ilkoviča – ocenenia pre učiteľov a dobrovoľníkov za prácu s talentmi.

 

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

ESET Science Award

Podcast Denníka N

Rozhovory

Veda

Teraz najčítanejšie