Druhý život synagógy trvá už dvadsať rokov

„Vaša galéria má veľký podiel na rozširovaní povedomia o bohatstve a rozmanitosti kultúry,“ hrdo cituje z pozdravného listu dalajlámu k oslave dvadsaťročného jubilea At Home Gallery v Šamoríne jej spiritus movens Csaba Kiss. Jeho priateľstvo s najvyšším tibetským duchovným i politickým predstaviteľom sa zrodilo pred pätnástimi rokmi, keď sa vďaka svojej galérii stalo mestečko na Žitnom ostrove cieľom vôbec prvej návštevy dalajlámu na Slovensku.

A hoci predtým aj potom sa v synagóge uskutočnilo množstvo skvelých výstav, úspešných workshopov, vydarených koncertov a ďalších kultúrnych podujatí, táto návšteva bude mať navždy v galerijnej kronike výnimočné miesto.

Mandalu videli desaťtisíce ľudí

Už rok predtým, v lete 1999, prišli do synagógy tibetskí mnísi, ktorí tu týždeň tvorili pieskovú mandalu, aby ju nakoniec rozmetali (symbolizujúc tak pominuteľnosť všetkéhoi dobrého i zlého) a piesok vysypali do neďalekého Dunaja. „Zhruba dvadsaťtisíc návštevníkov, ktorí si trpezlivo vystáli niekedy aj viachodinový rad pred synagógou, zapísali mesto i galériu do povedomia aj tých, čo inak výstavné siene nenavštevujú,“ hovorí Csaba Kiss.

Dobrý chýr sa doniesol až k dalajlámovi, a keď o rok jeho mnísi opäť zavítali do galérie a vytvorili ďalšiu magickú mandalu, neodmietol možno až priodvážne šamorínske pozvanie a osobne prišiel vykonať tradičný záverečný rituálny obrad. Iným príbehom je neuveriteľne alibistický až ignorantský postoj najvyšších štátnych predstaviteľov, pre ktorých – až na pár výnimiek – bola vzácna prítomnosť tohto nositeľa Nobelovej ceny za mier takmer príťažou.

Oživenie bytových výstav

Vtedy oslavovala galéria päť rokov svojej existencie. Jej príbeh sa začal návratom šamorínskeho rodáka Csabu Kissa v roku 1994 z kanadskej emigrácie, odkiaľ si priviezol aj svoju malajzijskú manželku Suzanne. „V tom čase nebola v Šamoríne žiadna výstavná sieň,“ hovorí Kiss, „a tak sme sa rozhodli usporadúvať výstavy v našom štvorizbovom panelákovom byte. Uchýlili sme sa so Suzanne do jednej miestnosti, zvyšok bytu aj s kuchyňou slúžil ako improvizovaná domáca galéria.“ Názov At Home Gallery sa núkal sám.

Hoci Kissovci si neprežili socialistickú skúsenosť s bytovými výstavami zakazovaných tvorcov, nevdojak na túto tradíciu nadviazali a u mnohých návštevníkov evokovali vtedy ešte čerstvé spomienky na utajované prezentácie neoficiálnej výtvarnej scény. O to viac, že začiatky galérie spadali do obdobia, nie príliš nakloneného inému umeniu, než bolo to najštátnejšie a najnárodnejšie, a tak sa do galérie chodilo aj kvôli jej „opozičnej“ atmosfére.

Napriek čaru bytových výstav išlo, aspoň pre Kissovcov, len o dočasné riešenie. Csaba si pamätal chátrajúcu synagógu v blízkosti svojho rodného domu, a v ešte zúboženejšom stave ju našiel po príchode z Vancouveru. Viera v jej genius loci bola však silnejšia než všetky očakávané i neočakávané problémy, a tak sa Kissovci rozhodli získať zdevastovaný objekt od Ústredia židovských náboženských obcí do prenájmu.

„Na vlastné náklady sme synagógu niekoľko mesiacov čistili a 1. augusta 1996 sme v nej usporiadali prvú výstavu. Bola to udalosť pre celý Šamorín, veď brány objektu boli pol storočia zatvorené a množstvo domácich obyvateľov v ňom nikdy nebolo,“ hovorí Kiss.

K výstavám patrili aj presuny mestom

Istý čas sa potom počas výstav pendlovalo medzi bytom a synagógou, Kissovci dramaturgicky umne využívali špecifiká oboch priestorov a Šamorínčania si zvykli na občasné procesie milovníkov výtvarného umenia z bližšieho i vzdialeného okolia, presúvajúcich sa ulicami mesta. Nebola to veľká vzdialenosť, akurát tak na utriedenie dojmov pred ďalšou dávkou umenia, pričom tí skúsenejší stihli za pochodu aj osvieženie v priľahlých pohostinských zariadeniach.

Galéria sa stala uznávaným kultúrnym centrom aj v celoslovenskom kontexte a pevnou súčasťou umeleckej mapy Slovenska. Šamorínsky zázrak sa však stále ešte iba rozbiehal. Po opustení bytu sústredili Kissovci všetko úsilie na rekonštrukciu synagógy, ku ktorej na prelome tisícročí pribudol aj susediaci Dom umenia, prerobený zo starej židovskej školy. Stal sa miestom workshopov a rezidenčných pobytov umelcov a jeho záhrada s pódiom dejiskom letných koncertov, literárnych čítačiek a divadelných predstavení.

Nonkonformná dramaturgia

Hoci opravená synagóga je dnes významnou sakrálnou architektonickou pamiatkou a už len svojím vzhľadom je „výstavou sama osebe“, jej nový, dnes už dvadsaťročný život plynie ruka v ruke s nonkonformnou výstavnou dramaturgiou. Ambíciou galérie podľa slov jej majiteľov je predstavovať najnovšie trendy domáceho i zahraničného umenia, čo jej spolu s účasťou špičkových výtvarníkov získalo skvelé renomé.

Kissovci pritom nie sú ani umelci, ani kunsthistorici. Ako hovorí Dušan Brozman, kurátor viacerých šamorínskych výstav, Suzanne a Csaba vedia nájsť a vedia si vybrať koho alebo čo ich priestor potrebuje. A možno, že je to aj naopak, že si toto miesto s ich pomocou nájde, čo tam patrí. Pravdou bude asi oboje.