Denník N

Svedectvo sexuálnej otrokyne: Môj život mi viac nepatril. No rozhodla som sa prežiť kvôli Bohu a svojmu synovi

Katrine s Alanom. Tváre sme zatreli pre ich bezpečnosť. Foto – Iva Mrvová
Katrine s Alanom. Tváre sme zatreli pre ich bezpečnosť. Foto – Iva Mrvová

„Utekala som cez ulicu, Alana som mala na rukách a verila som, že mi ktosi pomôže,“ hovorí žena, ktorá prežila dva roky v zajatí islamistov.

Katrine (meno sme zmenili – pozn. red.) držali islamisti dva roky ako sexuálnu otrokyňu v najväčšom meste Islamského štátu – Mosule. Je jednou z tridsiatich žien, ktoré sa podarilo zachrániť vďaka finančnej pomoci zo Slovenska, zo zbierok Slovenskej katolíckej charity a Vysokej školy sv. Alžbety. Peniaze prúdili na autá, oblečenie a bezpečnostné domy, v ktorých ženy prebývali, keď sa ich spojky pri záchrane snažili dostať von z územia kalifátu.

Text uverejňujeme pri príležitosti výročia útoku Islamského štátu na komunitu jezídov, ktorý sa začal 3. augusta 2014 a odštartoval najväčší únos žien v tomto storočí. Mnohé sú v zajatí dodnes.

„Vedela som, že ak by som zomrela, vzali by mi syna a stal by sa jedným z nich, zvieraťom,“ hovorí mladá žena o momente, keď muži Dáišu prevzali kontrolu nad jej životom, o úteku, túžbe zachrániť syna, ale najmä o nezlomnej vôli žiť.

***

Žena zdvihne bradu a pozrie rovno do kamery.

„Volám sa Katrine, mám 21 rokov a pochádzam z oblasti Sindžár na severe Iraku,“ povie do telefónu upevneného na tenkom statíve uprostred malej obývačky. Cez vlasy má prehodenú hnedú šatku a na sebe dlhé čierne šaty. Keď pred seba zodvihne papier v euroobale, na displeji sa objaví pečiatka Slovenskej katolíckej charity a pod ňou dve fotografie.

Dve tváre s rovnakými očami.

Žena obráti dokument k sebe a chvíľu naň hľadí, na zmes arabských, anglických a slovenských výrazov a priložené obrázky. „Áno, sme to my. Môj syn Alan a ja,“ zľahka sa usmeje a tvár jej na moment akosi ožije, akoby to bola po tom všetkom utrpení znova na chvíľu ľudská tvár.

Otroctvo

Veľká obývačka je tichá. Dážď za oknami konečne ustal a večerné slnko sfarbilo steny na oranžovo. Alan hryzie slnečnicové semiačka a veľkými očami sleduje dvoch neznámych ľudí, muža a ženu.

„Sú z Európy, zo Slovenska,“ prihovorí sa Mustafa drobnému chlapcovi a veľkou dlaňou ukáže na gauč vedľa seba, na Tomáša a mňa. Mustafa je náš fixer, ktorý nás v krajine sprevádza a prekladá nám rozhovory s miestnymi Kurdmi i Arabmi. No najmä je to po tom všetkom, čo sme spolu prežili, náš blízky priateľ. Takmer rodina.

Muž v okuliaroch s tenkým rámom a láskavou tvárou vie, že Slovensko – tá krajina uprostred Európy, o ktorej nikdy predtým nepočul – poskytlo financie na záchranu časti jeho komunity. Ľudí, ktorých Islamský štát označil za nehodných, ktorý mužov zabíjal a ženy sexuálne zotročil. Nahnali ich do veľkých hál, na krk im zavesili kus kartónu s cenovkou a priradili k ostatným ženám, zviazaným reťazami ako dobytok – tu sa začínal boj o ľudskú dôstojnosť a holé prežitie.

Katrine bola jednou z nich.

Začiatok

Tomáš sedí pokojne. Pohľadom krátko skontroluje telefón so zapnutým nahrávaním a ďalej popíja čaj. Vie, že toto je typ rozhovoru, kde sa netlačí, kde je ticho a dáva sa čas človeku, ktorý sa vracia k najtemnejším spomienkam v živote, to najcennejšie. Bol to on, kto s Chalílom al-Dakhim, hlavou irackej záchrannej siete, nadviazal spojenie a ponúkol mu pomoc.

Keď prepukla vojna a Islamský štát obsadil územia na severe krajiny, Tomáš odišiel do Iraku, aby prepojil slovenské organizácie so sieťou, ktorá vyťahovala ženy z otroctva Dáišu, doslova ich kradla militantom z domovov, z miestností s oknami zatretými farbou, kde ženy držali, do ktorých vchádzali, vždy keď mali chuť, a znova za sebou zavreli.

Katrine drží papier s dvoma fotografiami a v obývačke panuje ticho. Kamera beží.

„Prišli 3. augusta nadránom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Boje v Iraku

Sexuálne zneužívanie

Životy žien

Svet

Teraz najčítanejšie