Slovenka donútila Rakúsko, aby s opatrovateľkami rokovalo o podmienkach ich práce
Simona Ďurišová žiada, aby zahraničné opatrovateľky v Rakúsku netrpeli len preto, že agentúry aj rodiny klientov si s nimi ako živnostníčkami robia, čo chcú. Za svoje aktivity spolu s kolegyňami získala prestížne ocenenie.
Stále platí, že slovenských opatrovateľov a opatrovateliek v Rakúsku pribúda?
Nie. Posledné roky vnímam trend, že ich ubúda. Na ich miesta postupne prichádzajú rumunské opatrovateľky. Máme aj konkrétne čísla – zo Slovenska tam aktuálne v tejto brandži pracuje niečo vyše 20-tisíc ľudí, z Rumunska takmer 29-tisíc.
S čím to súvisí?
S tým, že Rumunsko je členskou krajinou EÚ a jeho občania mohli vstúpiť na pracovný trh v Rakúsku. Agentúry, ktoré tento biznis ovládajú, logicky začali robiť dumping, teda čo najviac zrážať príjmy opatrovateliek.
Rumunky, ktoré sú ochotné pracovať aj za nižšie ceny, tak začali konkurovať Slovenkám. Viem o prípade, keď rumunská opatrovateľka zarábala len 30 eur denne, čo je veľmi málo. Rakúske rodiny, samozrejme, pokles nákladov na opatrovanie privítali.
Má na klesajúci počet našich opatrovateliek vplyv aj zlepšenie situácie na Slovensku?
Zrejme má, lebo platová priepasť medzi Rakúskom a Slovenskom sa síce pomaly, ale predsa len zmenšuje. Kedysi platilo, že človek doma za celý mesiac nezarobil toľko, čo za dva týždne opatrovania v Rakúsku.
To sa však už zmenilo – keď porovnáte výšku minimálnej mzdy na Slovensku a bežný plat opatrovateľky v Rakúsku, čo je asi 700 až 800 eur v čistom, zistíte, že sa už príliš neoplatí ostávať vonku a žiť celé roky mimo vlastnej rodiny.
Na druhej strane sa domov príliš nehrnú opatrovateľky vo vyššom veku, ktoré sú v Rakúsku už príliš dlho. Uvedomujú si, že vo svojich regiónoch by mali problém zamestnať sa. Nepoznajú už domáci pracovný trh a museli by sa preškoliť na inú profesiu. Neostáva im preto iné, len opatrovať v Rakúsku aspoň do dôchodku.
Pochádzate z Veľkého Krtíša. Z tohto regiónu odchádzajú ľudia za prácou do zahraničia už desaťročia – murári, zvárači, elektrikári a ďalší. Opatrovateľkou v Rakúsku bola vaša mama, otec je tam opatrovateľom dodnes. Vracajú sa vôbec niektorí?
Ak hovoríme priamo o Veľkom Krtíši, vracajú sa len počas voľna a dovoleniek, lebo tam stále majú trvalé pobyty, teda svoje domovy. Žeby sa však hrnuli domov pracovať do iných sektorov? Nič také som nezaznamenala.
Kde by sa tam mladí zamestnali? Za pásom za minimálne mzdy? Opticky je na tom Veľký Krtíš s nezamestnanosťou dobre, ale súvisí to práve s tým, že tisícky ľudí pracujú vonku.
Natrvalo sa domov vracajú najmä tí, ktorí už majú nárok na dôchodok. Ani zďaleka však nie všetci, lebo nízke dôchodky mnohých nútia naďalej opatrovať klientov v Rakúsku. Mladí ľudia o trvalom návrate a nájdení si práce doma ani neuvažujú, aspoň vo svojom okolí takých nepoznám.
Prečo sú slovenské a rumunské opatrovateľky v Rakúsku také žiadané?
Lebo Rakúšania tú prácu odmietajú robiť. Spomedzi všetkých opatrovateľov a opatrovateliek tvoria možno jedno, možno dve percentá. Dá sa tomu rozumieť, lebo sú za to veľmi malé zárobky a prakticky nulová pracovnoprávna ochrana. Pre bežnú Rakúšanku to nie je atraktívne ani motivujúce povolanie.
Priveľa práce za primálo peňazí?
Presne tak. Treba si uvedomiť, že opatrovanie neznamená osemhodinovú prácu denne a následné voľno. Znamená to prítomnosť pri klientovi 24 hodín denne. Opatrovateľka musí byť k dispozícii neustále. V praxi je ustálené to, že má voľno dve hodiny vtedy, keď klient spí.
Niektorí kritici namietajú, že v čom je problém, veď teda fyzicky neodrobia 24 hodín denne. Lenže
