Prievidžania po revolúcii vynašli slobodnú regionálnu televíziu. Nápad sa neuchytil, ale bola to jazda
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.
Každý druhý piatok podvečer v roku 1990 si päť ľudí zrovnalo čas na hodinkách a po rebríkoch zostúpilo do piatich rôznych výťahových šácht v prievidzských panelákoch. Mali v rukách videoprehrávače a pripojením do piatich uzatvorených káblových rozvodov prerušili vysielanie na dohodnutom hudobnom kanáli, aby spustili blok reportáží z okolia.
„Bola to absolútna pionierčina totálneho stupňa,“ hovorí Slavomír Pavle, ktorý takto na začiatku 90. rokov spolu s Milanom Budáčom, Annou Kmeťovou, Miroslavom Leitmanom a Jurajom Vaňom písali v Československu históriu slobodného televízneho vysielania. Bolo to v Prievidzi.
To, čo sa snažili rozbehnúť, sa mohlo volať lokálna, miestna či regionálna televízia – nebolo to úplne jasné, pretože dovtedy nič také neexistovalo a nikto iný to ešte neskúšal.
„Boli sme partia okolo okresného rozhlasu po drôte,“ hovorí Milan Budáč, ktorý sa vďaka kultivovanému prejavu a dobrej slovenčine stál moderátorom Videonovín, ako sa spravodajská relácia volala.
„V teoretickej rovine sme sa o možnosti televízneho vysielania bavili už pred nežnou revolúciou, po nej sme sa začali rozprávať intenzívnejšie.“ Prvé Videonoviny vysielali ešte z výkladu holičstva na prievidzskom Námestí slobody. „Šľahli sme tam aj reklamu,“ hovorí Budáč. „Nikto ju ešte nezaplatil, ale chceli sme ukázať, že také niečo je teraz možné.“ Model sa nikdy úplne nechytil.
Bola to zábava, ale aby si mohli zakladatelia zaplatiť aj výplaty, bolo treba viac reklamy, na čo bolo treba atraktívny obsah a väčší dosah. „Striedavo sme boli na úrade práce alebo nás zamestnávala Okresná správa cestovného ruchu za 700 korún mesačne,“ hovorí Milan Budáč, ktorý okrem moderovania zháňal záujemcov o reklamu. Často dostával od prvých súkromných podnikateľov prísľub, že si reklamu kúpia „nabudúce“.
„Naše manželky a deti potrebujú jesť teraz,“ spomína, ako na nich kričal.
Získať inzerenta bola jedna vec. Žiadny záujemca však nemal hotovú pásku s reklamou. Ďalšou úlohou teda bolo reklamu vymyslieť a
