Denník N

Štúrovo, Kolárovo či Nálepkovo: Ako jedna vyhláška cynicky zmenila ráz južného Slovenska (+ mapa)

Kým učebnice slovenského jazyka a literatúry, dejepisu či vlastivedy sú plné maďarizačných krívd, o slovakizácii sa v nich veľa nedočítame.

Hviezdoslavov. Kedysi malá obec v zázemí Bratislavy, dnes jedna z najrýchlejšie rastúcich obcí na Slovensku. Pri osamostatnení Slovenska mala 262 obyvateľov. Minulý rok – podľa štatistických údajov – už mala 2 416 obyvateľov. Aj s prisťahovalcami, ktorí si tam ešte nenahlásili pobyt, môže skutočné číslo pokojne prekonávať aj tritisíc.

Hviezdoslavov priťahuje ľudí, lebo je neďaleko Bratislavy a bývanie je tam cenovo dostupnejšie. Učebnicový príklad masívnej suburbanizácie hlavného mesta.

Väčšina prišelcov asi tuší, že obec je pomenovaná po slovenskom básnikovi a matičiarovi Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi. Hviezdoslav sa na vzniku obce nijako nepričinil. Pôsobil predovšetkým na Orave a bolo by naivné myslieť si, že osady Vörösmajor, Jozefmajor a Németšók niekde na juhozápade Slovenska ho niekedy zaujímali a že ich vôbec niekedy navštívil. Spojením týchto osád v roku 1936 vznikol Hviezdoslavov.

Absurdné? Trochu, no zďaleka nie to najabsurdnejšie.

Najslávnejších národných dejateľov a buditeľov Ľudovíta Štúra, Andreja Sládkoviča či Jána Kollára nespája len vzťah k slovenskému jazyku a snahy o národné obrodenie od Maďarov.

Spája ich aj to, že majú svoje mestečká. Mestečká, v ktorých je viac Maďarov ako Slovákov. V Štúrove, na samom juhu Slovenska, s ľubozvučnou štúrovčinou veľmi nepochodíte. V meste sa hovorí po maďarsky, až 60 percent jeho obyvateľov sa hlási k maďarskej národnosti.

Najväčšia vodná stavba na Slovensku – Gabčíkovo –, o ktorej dostavbe sa, mimochodom, sporíme so susedným Maďarskom, nesie meno po vojnovom hrdinovi a atentátnikovi na Reinharda Heydricha Jozefovi Gabčíkovi. Nie však preto, že by bol Gabčík niekedy pridal ruku k tomuto dielu, ale podľa názvu priľahlého mestečka – v ktorom sa hovorí po maďarsky a žije tam 90-percentná maďarská „menšina“.

Gabčík s Gabčíkovom nemá nič spoločné. Narodil sa v Rajeckých Tepliciach a v Beši – ako sa za jeho života Gabčíkovo volalo – pravdepodobne nikdy nebol.

Okrem Štúra, Sládkoviča či Gabčíka, má „svoje“ mesto či obec viac ako šesťdesiat slovenských osobností. Od stredovekých až po tých z druhej svetovej vojny. Väčšina týchto obcí leží v Podunajskej nížine. Sú na mape vyššie, ktorú Denník N vypracoval na základe rešerše rôznych zdrojov. Modrou farbou sú vyznačené existujúce obce, červenou zaniknuté. Svetlomodrou farbou sú osady.

Po kliknutí na bod sa vám zobrazia ďalšie informácie aj odkaz na wikipedické heslo o osobnosti. Mapu si môžete približovať. Ak je za menom osobnosti otáznik, neboli sme si istí, či skutočne ide o pomenovanie po onej osobnosti. V mape sú obce otitulkované pomenovaniami po osobnostiach, niektoré však už názov zmenili. Dnešný názov je súčasťou informácií, ktoré sa zobrazia po rozkliknutí obce.

Dobové Dankove výložky

Hviezdoslavov spomínaný na začiatku tohto článku má trochu iný príbeh. Naznačuje to aj odlišná koncovka -ov a nie -ovo. Hviezdoslavov formálne vznikol už v časoch Československa, no na pôvodne maďarskom území. Vzniknutá obec potrebovala názov a prepožičať si na to nejaké maďarské miestopisné pomenovanie – napríklad Vörösmajor – jednoducho nebolo v mladej republike, vymedzujúcej sa voči uhorským časom, príhodné.

Podľa vtedy platnej legislatívy určoval obciam názov československý minister vnútra. A pomenovanie po Hviezdoslavovi nemuselo nevyhnutne súvisieť s jeho kultúrnymi zásluhami, ale aj s tým, že bol aj kooptovaným poslancom revolučného parlamentu pri vzniku Československa.

Totiž počas medzivojnového Československa dostalo viacero novovzniknutých obcí na slovenskom území názov po nejakom slovenskom politikovi. Okrem Hviezdoslavova takto napríklad ešte vznikli obce Štefánikov, Bottovo, Gessayov, Hodžovo, Slávikovo, Mudroňovo či Šrobárová. Hodža, Slávik aj Šrobár boli v čase pomenovania obcí významní – a nielenže žijúci, ale aj aktívni – politici. V roku 1945 ešte takto vzniklo Ursínyovo, pomenované po vtedajšom ministrovi poľnohospodárstva.

Išlo o akýsi dobový prejav elitárstva. Paralelou s dneškom by mohlo byť rozdávanie vojenských hodností politikom počas pôsobenia nominanta SNS Petra Gajdoša na ministerstve obrany.

Dnes už zákon pomenovania obcí po žijúcich osobách nepripúšťa.

Okáliho vyhláška

Skutočná revolúcia v pomenovaniach miest a obcí prišla v roku 1948, a to vyhláškou č. A-311/16-II/3-1948, vydanou povereníkom vnútra. Povereníctvo vnútra bolo prakticky slovenské ministerstvo vnútra v rámci systému československých orgánov. Bloger Tomáš Tkáč túto revolúciu trefne nazval genocídou maďarských toponým.

Vyhláška zmenila názov viac ako siedmim stovkám miest, obcí a osád. V mnohých prípadoch šlo o úpravu názvov pochádzajúcich z dialektov do vtedy spisovnej slovenčiny. Napríklad Horka na Hôrka. Veľkú skupinu premenovaných obcí však tvorili obce na južnom Slovensku, ktorých názvy pochádzali z maďarčiny.

Vyhláška povereníka vnútra z dňa 11. júna 1948, č. A-311/16-II/3-1948

Tu sa ministerskí úradníci neuspokojili s tým, že tieto obce už majú slovenský názov vzniknutý poslovenčením pôvodného maďarského. Mnohé obce dostali úplne nové, typicky slovenské názvy. Napríklad Almáď (maďarsky Almágy) sa zmenila na Gemerský Jablonec.

Úradníci došli až tak ďaleko, že niektorým obciam a mestečkám s početnou maďarskou menšinou dali názvy po slovenských národných buditeľoch, neraz aj vyslovene protimaďarských. Napríklad Diosek (maďarsky Diószeg) sa zmenil na Sládkovičovo alebo Takšoň (maďarsky Taksony) sa zmenil na Matúškovo. Janko Matúška je okrem iného autorom textu Nad Tatrou sa blýska.

K informáciám o obciach v mape vyššie sme pre predstavu pridali aj národnostné zloženie obce zo sčítaní obyvateľov v roku 1930 (posledné kompletné pred vyhláškou) a 2011 (najaktuálnejšie).

Vyhláška povereníka vnútra z dňa 11. júna 1948, č. A-311/16-II/3-1948

Pod vyhláškou je podpísaný Daniel Okáli, ktorý povereníctvu vnútra šéfoval. Okáli nebol vyslovene politik, celý život pôsobil ako advokát, a keďže na slovenskom území v medzivojnovom Československu platil uhorský právny systém, Okáli vedel aj po maďarsky. Dokonca chvíľu ako advokátsky koncipient pôsobil v maďarsky hovoriacej advokátskej kancelárii. Okáliho život nenaznačuje, že by bol vyslovene protimaďarsky naladený.

Avšak ešte pred tým, než sa stal povereníkom vnútra, mal Okáli na starosti výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Československo sa totiž po vojne chcelo zbaviť svojich, voči štátu nepriateľsky naladených národnostných menšín – Nemcov a Maďarov. Nemcov sa Československu podarilo odsunúť do Nemecka, s Maďarmi to vyšlo len čiastočne.

Treba poznamenať, že Okáli sa ešte pohyboval v literárnych kruhoch. Sám písal a editoval, a bol jedným zo zakladateľov časopisu DAV. To sa možno podpísalo na tom, že medzi osobnosťami, ktorých mená si Okáliho vyhláška požičala na premenovanie miest a obcí, bolo kopec literátov. Aj potreba gramaticky napraviť už slovenské názvy obcí mohla vychádzať práve z Okáliho vzťahu k jazyku.

Vyhláška povereníka vnútra z dňa 11. júna 1948, č. A-311/16-II/3-1948

Vondrišel

V mestečku Vondrišel na juhu Spiša v pokoji žilo pred vojnou 1 023 Slovákov a 1 176 Nemcov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania a pre postup Červenej armády Nemcov z Vondrišla evakuovali do Sudet, ktoré boli vtedy súčasťou Tretej ríše. Po vojne však už Nemcom z Vondrišla neumožnili návrat. Nakoniec ich z Československa úplne vysídlili.

Vyhláška povereníka vnútra z dňa 11. júna 1948, č. A-311/16-II/3-1948

Pritom Nemci na Spiši neboli väčšinou protičeskoslovenskí, uplatnila sa na nich kolektívna vina. Cynickým vrcholom tohto slovakizačného očistného procesu vo Vondrišli bolo, že po tom, čo tam nezostali takmer žiadni Nemci, Okáliho vyhláška premenovala mestečko na Nálepkovo. Podľa partizánskeho veliteľa.

V roku 1991 sa v sčítaní obyvateľov v Nálepkove k nemeckej národnosti prihlásilo 11 obyvateľov.

Štefánikovo už nenájdete

Vyhláška A-311 obsahuje aj isté nepresnosti a paradoxy. Napríklad v čase jej vydania už existovala obec Štefánikov, pomenovaná po významnom slovenskom politikovi a jednom z otcov zakladateľov Československa. Tú vyhláška premenovala na Štefánikovo, hoci Hviezdoslavov nebol zmenený na Hviezdoslavovo.

Ale aby Štefánikov nebolo málo, vyhláška dodatočne premenovala aj obec Čela na Štefánikovce. Dnes už ani jednu Štefánikovu dedinu na mape nenájdete.

Štefánik bol síce významnou slovenskou osobnosťou, ale pre neskorší komunistický režim aj príliš liberálnou a demokratickou, aby mohla nejaká obec niesť jeho meno. Štefánikovo bolo premenované na Javorinku, Štefánikovce na Rovinku. Z Hodžova sa pravdepodobne z rovnakých dôvodov stalo Lipové, zo Slávikova zase Oravka.

Vyhláška povereníka vnútra z dňa 11. júna 1948, č. A-311/16-II/3-1948

Zaujímavý prípad je aj Gessayov. Obec vznikla v roku 1940 a dostala názov po Ignácovi Gessayovi, významnom slovenskom krajanovi v Amerike. Okáliho vyhláška však obec premenovala na Gešajov. Nevedno, či Gessay Okálimu alebo ministerským úradníkom nejako prekážal, alebo len pomenovanie Gessayov neznelo dostatočne slovensky.

Asi to druhé, princíp píš, ako počuješ totiž Okáli uplatnil aj v prípade Mojzesova (j namiesto y) či Kolárova a Holiar (jedno l).

Gešajov bol nakoniec premenovaný ešte raz. Na Zálesie. Pre bývalý režim asi bolo problematické, že Gessay pôsobil v Amerike.

Vyššie spomenuté Ursínyovo neprežilo už Okáliho vyhlášku. Obec v tom čase existovala len tri roky, no pre rozbiehajúci sa režim už vtedy asi nebolo príhodné, aby nejaká obec niesla meno bývalého šéfa Demokratickej strany, ktorá porazila komunistov na Slovensku vo voľbách v roku 1946 – dva roky pred vyhláškou.

Partizánske

Jedným z najzáhadnejších premenovaní v Okáliho vyhláške je prípad mestečka Šimunovany. Vyhláška ho zmenila na Baťovany. Baťa skutočne prispel k ekonomickému rozvoju mesta, keďže tam postavil fabriku na výrobu topánok. No v čase vydania vyhlášky už musela byť Baťova veľkopodnikateľská minulosť pre komunistický režim problémom. Konštrukcia názvu (Baťovany namiesto Baťovo) naznačuje, že pomenovanie malo byť skôr po Baťových závodoch, než po Baťovi ako osobe. Toto dobovo netradičné pomenovanie však vydržalo len krátko, režim ho v roku 1949 zmenil na Partizánske ako poctu partizánom.

Niektoré zaujímavo pomenované obce úradne zanikli. Spravidla zlúčením do iných obcí. Takto skončila napríklad história Jánošíkovej, Kalinčiakova či Šulekova. Našťastie, všetky takto zaniknuté obce sa dodnes formálne zachovali ako častí obcí, možno teda v štatistikách dohľadať napríklad ich súčasné národnostné zloženie, čo sme urobili aj v mape vyššie.

Niektorým obciam a mestám sa v 90. rokoch minulého storočia podaril návrat k svojim pôvodným názvom. Napríklad Švermovo sa po prevrate opäť stalo Telgártom. Šafárikovo Tornaľou.

(Re)slovakizácia

Premenovávanie maďarských obcí po slovenských dejateľoch bolo súčasťou slovakizačného procesu, ktorý sa započal už v medzivojnovom období, ale vyvrcholil hlavne po druhej svetovej vojne. Je to súčasť našej histórie, o ktorej veľmi málo vieme, lebo sa o nej prakticky neučíme.

Kým učebnice slovenského jazyka a literatúry, dejepisu či vlastivedy sú plné maďarizačných krívd, o slovakizácii sa v nich veľa nedočítame.

Kraskovo

Niektoré názvy miest a obcí môžu pripomínať pomenovania po slovenských dejateľoch. Napríklad Tisovec či Kraskovo. Netreba sa však nechať zmiasť, ich pôvod je iný.

Na Slovensku je aj niekoľko osád a častí obcí nesúcich pomenovanie po Jánošíkovi, s výnimkou Jánošíkovej však nejde o premenovania z vyhlášky A-311.

Aspoň čiastočne zadosťučiniť slovenským Maďarom v pomenovaniach ich obcí mal návrh zákona, ktorý predložila parlamentu úradnícka vláda Jozefa Moravčíka v roku 1994. Vláda vládla krátko po tom, ako padla vláda Vladimíra Mečiara, ale len do momentu, keď Mečiar zložil novú vládu po vyhratých voľbách v roku 1994.

Návrh zákona umožňoval obciam s aspoň 20-percentnou menšinou používať dvojjazyčné označenie obce na dopravných značkách označujúcich začiatok a koniec obce. Maďarské alternatívy v návrhu sa vracali k maďarským označeniam spred roka 1948. Napríklad Štúrovo malo ako alternatívu Parkány.

Vychádzajúc zo stenografických správ, je zrejmé, že sa to značnej časti parlamentu nepáčilo. Nacionalistickí poslanci požadovali, aby maďarské pomenovania boli prepisom slovenských názvov do maďarčiny, prípadne len ich prekladom. Čo v prípade Štúrova, Sládkovičova, Kolárova alebo Gabčíkova nedávalo zmysel.

Niektorí poslanci išli v požiadavkách ešte ďalej. Tvrdili, že obce a mestá pomenované po národných dejateľoch nemôžu mať oficiálne alternatívy v jazyku národnostnej menšiny.

Kartogram – podiel obyvateľov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Autor – Denník N/Daniel Kerekes, zdroj dát – ŠÚ

Nakoniec sa naozaj prijal zákon, ktorý umožnil používať označenia v jazyku národnostnej menšiny. Takzvaný tabuľkový zákon. Zoznam obcí s ich maďarskými alternatívami, ktorý bol súčasťou zákona, však – ustupujúc nacionalistom – neobsahoval obce pomenované po národných dejateľoch.

Od obcí, ktoré neboli v zozname a chceli si obec na dopravnom značení označiť aj v maďarčine, sa vyžadovalo usporiadanie referenda o tejto veci. Obce, ktorým z úradníckeho cynizmu dali nezmyselné názvy, tak boli z tohto dôvodu navyše aj znevýhodnené.

Monopol na názov

Je zaujímavé, že už od čias Uhorska si rozhodovanie o pomenovaní obcí uzurpuje štát. Napriek tomu, že štát reformnými procesmi preniesol mnoho kompetencií a povinností na samosprávu, možnosť určiť svoj názov jej nikdy do rúk nezveril. To je aj dôvod, prečo väčšina takto cynicky pomenovaných obcí má tieto názvy doposiaľ.

Po príklad uplatnenia štátneho monopolu nemusíme ísť ďaleko do minulosti. V roku 2013 obyvatelia Tešedíkova v referende rozhodli, že sa chcú vrátiť k pôvodnému názvu Pered. Vláda ich odignorovala. Obec, v ktorej tvoria drvivú väčšinu Maďari a katolíci, je stále pomenovaná po slovenskom evanjelickom kňazovi.

Súčasná legislatíva napríklad hovorí, že názov obce, ktorý uráža národnostné cítenie, je neprípustný. 1 351 z 1 601 obyvateľov Tomášikova sa v sčítaní v roku 2011 prihlásilo k maďarskej národnosti. Obec nesie pomenovanie po Samovi Tomášikovi. Štúrovcovi.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie