Ria Gehrerová
Miro Kern
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.
V strohých pivničných priestoroch sedí asi tridsať bývalých baníkov a baníčok. „Neprekáža nám stretávať sa pod zemou,“ hovorí mi jeden z nich o baníckej klubovni v meste Prievidza. Spomínajú tu spoločne na zážitky z bane, na mladosť a plánujú podujatia, na ktorých vystúpia v tradičných baníckych uniformách.
Až na jedného z nich už sú všetci členovia Hornonitrianskeho baníckeho spolku na dôchodku. Aj by privítali medzi sebou mladších členov, ale nemajú koho. „V dnešnej dobe je ťažké osloviť mládež. Je iná doba, sú otvorené hranice, mladí poznajú jazyky,“ hovorí predseda spolku Vladimír Tulis. Kedysi bol vedúcim šiesteho úseku v bani Cigeľ, čo znamená, že mal na starosti asi 500 ľudí.
S koncom baníctva na hornej Nitre miestne banícke spolky už len ťažko nadchnú mladých ľudí. Môže sa preto stať, že spolky a ich história zaniknú spolu s poslednou generáciou baníkov. „Ak naše vedomosti a spomienky neposunieme ďalej, tak sa stratia,“ hovorí Tulis.
Banícka koža
Prezident Andrej Kiska sa postaví na súdok a dvaja baníci pred ním napnú kus opracovanej kože. Kiska sa zaprie o plece jedného z baníkov, vyskočí a absolvuje tak jeden z rituálov, vďaka ktorému ho prijmú do baníckeho spolku a môže nosiť ich uniformu.
Cez kožu skákali viacerí bývalí ministri aj súčasná primátorka Prievidze Katarína Macháčková (Spolu), ktorá sa počas sviatkov oblieka do uniformy. Banícka koža je vystavená aj na stene v prievidzskej klubovni. Na čestnom mieste, presne za chrbtom predsedu spolku.
Banícku kožu kedysi baníci nosili ako jediné ochranné oblečenie pri fáraní. „V minulosti baníci robili holí a viac-menej mali okolo seba opásanú len túto kožu, aby im nebolo vidno prirodzenie,“ vysvetľuje vedúci spolku Tulis. „V bani je obrovské teplo, aj do 40 stupňov. Nedá sa tam byť v košeli ani v tričku, lebo to svrbí a lepí sa to,“ vysvetľuje.
Počas prestávok si však ochranné oblečenie skladali. „Keď išli desiatovať, tak si to otočili a sadli si na to,“ hovorí bývalý baník Jaroslav Vojtáš.
Podľa predsedu spolku Tulisa používali baníci kožu najmä v osemnástom storočí, lebo v devätnástom a dvadsiatom už sa technika a bezpečnosť ťažby postupne zlepšili natoľko, že mohli začať fárať aj bez tejto ochrany.
Nahí baníci v minulosti pracovali nielen na hornej Nitre. V úspešnom seriáli Černobyl (2019) o výbuchu v ukrajinskej atómovej elektrárni sa objavili tiež. Desiatky nahých tiel sa pod zemou aj na povrchu pasovali s vysokými teplotami do 50 stupňov Celzia a ťažkou prácou.
Hoci historici film kritizovali a tvrdili, že baníci v Černobyle nepracovali celkom nahí, tvorcovia seriálu tieto scény obhajovali. Trvali na tom, že časť baníkov na likvidácii havárie skutočne pracovala celkom nahá a majú to potvrdené z viac ako jedného zdroja.
Fotky nahých baníkov má Hornonitriansky banícky spolok vystavené aj vo svojej klubovni. Sú zo spoločných spŕch, cez ktoré baníci prechádzali po vyfáraní z bane.
V bani Cigeľ, kde sa ťažba hnedého uhlia zastavila v roku 2017, mali spoločné sprchy stovky štvorcových metrov. „Mohlo by sa v nich osprchovať až 1200 baníkov denne,“ hovorí bývalý baník Michal Oršula. V súčasnosti v bani robí prehliadky už len pre turistov a politikov.
„A viete, prečo baníci v sprchách stáli jeden za druhým?“ pýta sa Oršula na prednáške o živote v bani. „Aby si navzájom mohli umyť chrbty!“
Dodá aj niekoľko historiek o tom, ako si muži v sprchách robili naschvály. „Ak si niekto namydlil tvár, mohol si byť istý, že mu ktosi zastaví vodu.“
Pivo je zákon
K najznámejším kultúrnym udalostiam baníkov a baníčok patrí šachtág. Ide o slávnosť z čias Márie Terézie a vítajú na nej nových členov. Riadi sa pravidlami spísanými v takzvanom „Pivnom zákone“.
„Ten má 29 paragrafov, teda toľko, koľko má banská uniforma gombíkov. Pivný zákon presne určuje, ako má šachtág vyzerať,“ hovorí Tulis.
Jeho dôležitou súčasťou je pivo. Krígle musia byť pekne zoradené a pijú sa vo veľkom množstve. „Keď sa pije, tak sa pije buď na ex alebo na diagonálu, teda na uhlopriečku. Alebo sa pije na kytičku, teda že kytičkujete, uchlipkávate si,“ vysvetľuje Tulis. „A kto nepije pivo, je to, s prepáčením, impotent, a môže piť len mlieko.“
O ľuďoch odmietajúcich pivo na šachtágu sa nekompromisne píše aj v Pivnom zákone. „Aby nikto nebol nútený posilňovať sa nad svoje sily, alebo ak má dôvod na to, aby sa zdržal posilňovania sa, môže požiadať o vyhlásenie svojej osoby za pivne impotentnú.“
Na šachtágu majú baníci a baníčky oblečené uniformy, sedia za stolmi usporiadanými do písmena „U“, spievajú a pijú pivo. Ak niektorý z účastníkov hrubo poruší pravidlá Pivného zákona alebo nedodrží zložitú ceremóniu, môže mu prezídium šachtágu udeliť exemplárny trest. Posadia ho na stoličku v rohu miestnosti s nápisom „Pivné zasranie“, kde nemôže piť pivo, len mlieko alebo napríklad vodu.
Aj prijímanie nových ľudí do baníckeho stavu má svoje pravidlá. Pivný zákon hovorí, že budúceho baníka najprv za pravé ucho dovedú na pivný sud, niekoľkými otázkami si overia, či pozná Pivný zákon, potom musí na ex vypiť krígeľ piva a zo suda preskočiť banícku kožu.
Baníci na šachtágu tiež často súťažia v pití piva. Prezídium ich zvyčajne postaví chrbtami k sebe, odštartuje a vyhrá ten, kto si ako prvý položí prázdny krígeľ na hlavu hore dnom.
Na šachtág a aj na zasadnutia spolku bežne chodia aj ženy. Tri z nich prišli koncom júla aj do klubovne baníckeho spolku. Jedna z nich bola technička, ktorá evidovala stroje, druhá hydrogeologička a tretia pracovala na odvodňovaní baní.
Baníctvo je výnimočné, aj zraneniami
Väčšina baníkov je na svoje remeslo hrdá. „Len málokto si na auto nalepí symbol svojho povolania,“ hovorí Jaroslav Vojtáš. „V Prievidzi uvidíte veľa áut so skríženým kladivkom a želiezkom.“
Svoje povolanie baníci považujú za výnimočné najmä preto, že je ťažké, nebezpečné a vznikajú pri ňom pevné priateľstvá. „Pracujete tritisíc metrov pod zemou, ste v ohraničenom priestore. Sú tam nebezpečenstvá, otrasy, plyn, metán, voda. Platia tam dôležité banské predpisy. Kamarát dáva pozor na kamaráta. Funguje tam ochrana a súcit jedného k druhému a v priebehu rokov tam vzniknú pevné priateľské vzťahy,“ vysvetľuje Tulis.
Banské remeslo je naozaj jedno z najnebezpečnejších. Okrem jednoduchých úrazov ako sú pomliaždeniny, zlomené prsty či nohy, sa musia muži pod zemou častejšie než iné povolania vyrovnávať aj so smrťou svojich kolegov. V knihe baníckych príbehov Zdar Boh, Baníci! (2. diel) autor knihy Pavol Remiaš opísal aj príbeh sedemnásťročného baníka, ktorý sa v roku 1963 zhodou náhod vyhol službe. Mal šťastie – v službe zahynulo 13 jeho kolegov.
„Slabšie povahy by už nikdy do bane nesfárali. Ale on a ďalší chlapi z partie, ktorí zostali nažive, sa vrátili. Bolo treba prekopať bahno a nájsť telá mŕtvych kamarátov. Ten pocit, keď v mase šedivého blata a dolámaných kúskov dreva gracou (nástroj podobný motyke, pozn. aut.) zavadíš o stuhnutú zablatenú ruku či nohu kamaráta, doráňaného na nepoznanie, bol hrozný. Dodnes to má pred očami,“ popísal v knihe autor.
V Handlovej je pomník všetkým obetiam banských nešťastí, ktoré sa stali za posledných viac ako sto rokov fungovania baní na hornej Nitre. Na pomníkoch je vytesaných takmer 500 mien. Aj spomienka na bývalých kolegov patrí ku každoročným baníckym tradíciám. Uctievajú si ich vždy v septembri, často aj za účasti najvyšších ústavných činiteľov.
Baníci sa okrem spomienkovej akcie na svojich bývalých kolegov zúčastňujú aj banskej omše, otvorenia baníckeho jarmoku, slávnosti gratulácie svätej Barbore – patrónke baníkov – a čiastočne aj osláv oslobodenia Prievidze a Slovenského národného povstania.
Banícky kult
Medzi baníkmi sa nájdu aj takí, ktorí na svoje remeslo nehľadia s hrdosťou a sentimentom. Množstvo z nich šlo do bane najmä pre dobrý plat a veľmi dobre si uvedomovali, že jej môžu obetovať aj svoje zdravie a život.
Keď sme sa na stretnutí baníckeho spolku jeho členov spýtali, čo bolo na baníckej práci najpríjemnejšie a na čo radi spomínajú, najhlasnejšou odpoveďou bolo: „Výplata!“
Aj bývalý baník Ján Špeťko šiel do bane pracovať preto, lebo chcel finančne pomôcť svojej rodine.
Vážnejšie zranenia sa mu našťastie vyhýbali, ale kolegovia také šťastie nemali. „Raz sme šli na nočnú a bol tam aj zástupca vedúceho. Mal vtedy asi 26 rokov a vytrhlo mu ruku aj s lopatkou. Keď ho našli, bol už v dosť kritickom stave, ale zachránili ho. Potom už robil len na povrchu, všetko sa naučil robiť ľavou rukou. Ale už je aj on asi 20 rokov mŕtvy, bol odo mňa len asi o dva alebo tri roky starší,“ spomína 78-ročný Špeťko.
Keďže takmer vôbec nepil, nezapadal ani do baníckeho kolektívu, ktorý si zvykol utužovať priateľstvá aj pri pive a poháriku.
Po 26 rokoch práce v bani bol preradený na povrch a kolektív tam bol podľa neho oveľa lepší. „Život baníka má menšiu cenu ako uhlie,“ povie.
Bývalý baník Július Košík priznáva, že alkohol k baníkom patril. „Takto vám poviem, keď som robil v bani, tak som pil ročne okolo 400 až 500 litrov vína okrem tvrdého a piva. Čo som si doma vyrobil, to som vypil,“ hovorí Košík. Alkohol pil každý deň, ale v práci sa snažil byť triezvy. „V robote sa to nedá, to je strašne nebezpečná robota. Boli aj takí, čo pili, ale aj na to doplatili.“
Po 33 rokoch v bani sa rekvalifikoval a už 27 rokov robí tlačiara. Chváli sa, že 31 rokov už nefajčí ani nepije. „Jedným dňom mi to Pán Boh zobral a vyslobodil ma z toho,“ hovorí.
Skanzen v podzemí bojuje o prežitie
Baňa Cigeľ je jedno z posledných miest, kde si môžu bežní ľudia pozrieť prácu baníkov a porozprávať sa o nej s človekom, ktorý v nej strávil väčšinu života. Michal Oršula prevádzkuje skanzen v bani, ktorú zavreli v roku 2017. Cez obrovské šatne sa v ňom dostanete na stanicu, posadia vás do vláčika a odvezú dva a pol kilometra do bane.
Skanzen, ktorého návštevu by mali zvážiť ľudia s klaustrofóbiou, prevádzkoval Oršula sám. To znamená, že robil sprievodcu aj „údržbára“, a aj rušňovodiča elektrickej lokomotívy. Tá však pre poruchu na trakčnom vedení nepremáva, a tak si musí požičiavať dieselovú lokomotívu vrátane obsluhy od Hornonitrianskych baní Prievidza (HBP), ktoré baňu Cigeľ stále vlastnia.
Skanzen v súčasnosti bojuje o prežitie, pretože jeho prevádzka stojí tisícky eur mesačne kvôli nevyhnutnému vetraniu a odvodňovaniu šácht. Občianske združenie, ktoré ho prevádzkuje, žije len zo vstupného a baňa bola počas koronakrízy deväť mesiacov zatvorená. Oršula preto rokuje s baňami o presťahovaní skanzenu na iné miesto bane, v ktorom by bola jeho prevádzka menej nákladná.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
