Denník N

Muž, ktorý so šťastím prežil výbuch v bani Handlová, sa už pod zem nevrátil, na súdne pojednávania však chodil

Foto – Ján Krošlák
Foto – Ján Krošlák

Desiateho augusta 2009 zahynulo pri výbuchu v Bani Handlová 20 ľudí. Miroslava Masarika zasiahla tlaková vlna len asi dvesto metrov od epicentra. On a mnohí ďalší čakajú už dvanásť rokov na spravodlivosť.

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Bolo skoré pondelkové ráno 10. augusta 2009, keď požiar a následný výbuch v bani Handlová zavalil baníkov. Miestni sa vtedy pripravovali na veľké oslavy storočnice ťažby hnedého uhlia, ale od výbuchu už bolo všetko inak. Tragédia navždy v Handlovej niečo zmenila. Okrem iného pribudol Deň bielych ruží, ktorým si ľudia každoročne pripomínajú obete banského nešťastia.

Miroslav Masarik, dnes 55-ročný ženatý otec dvoch dospelých detí, bol medzi tými, ktorí prežili, a vie, že to tak nemuselo byť. Ani dvanásť rokov po tragédii mu spomienky nerobia dobre. Ruky sa mu občas trasú aj počas rozhovoru, vlhnú mu oči od sĺz. Každé tri mesiace chodí na psychiatrické vyšetrenia. Trpí posttraumatickou stresovou poruchou podobne ako vojaci vracajúci sa z vojnových konfliktov.

„Dostal som depresiu. Stále sa mi o tom snívalo, každý okamih sa mi premietal v hlave tisíckrát, prestal som jesť…,“ hovorí Masarik.

K bani sa nemohol od nešťastia najprv ani priblížiť. Na smútočnú spomienku v Deň bielych ruží nechodí, lebo nemôže. A aj keď sa spomienkam vyhýba a už sa nestrháva zo zlého sna, nešťastie mu každé ráno pripomína banský komín, ktorý vidí z okna svojho domu.

Foto – Ján Krošlák

Smerovali sme priamo tam

„Východná šachta bola nebezpečná každý deň, ale nič nenapovedalo, že by mohlo dôjsť k tomu, čo sa napokon stalo,“ odpovedá na otázku, či si baníci všimli niečo, čo by mohlo naznačovať blížiace sa nešťastie.

„Bolo to nebezpečné pracovisko, hocikedy mohol vzniknúť požiar. Aj na miestach, kde sa to stalo, ak dobre viem, horelo viackrát. Desiateho augusta ráno nás do výdušnej chodby, kde sme mali pracovať, ani nepustili, lebo bola zadymená. Dostali sme náhradnú robotu a mali sme ísť druhou stranou prakticky do tej istej chodby po čerstvých vetroch,“ spomína si vtedajší montážnik.

V to augustové ráno vstal už pred pol piatou a tak ako predošlých 27 rokov, aj vtedy si sadol na bicykel, išiel do práce a sfáral do podzemia. Banskí záchranári z Prievidze tam práve hasili požiar, ktorý sa rozhorel už v noci.

Miroslav Masarik a jeho dvaja kolegovia boli približne 300 metrov od miesta, kde to neskôr vybuchlo, a podvesnou lokomotívou sa mali presunúť ešte bližšie. Tam sa však už nedostali.

MIroslav Masarik. Foto – Daniel Vražda

„Smerovali sme priamo tam. Chvalabohu, nedostali sme sa tam. Dnes by sme sa spolu nerozprávali,“ hovorí.

Banský robotník sa išiel pozrieť, či sa náhodou nevracia ďalšia podvesná lokomotíva, aby sa s ňou nestretli. „Nič nešlo, tak som sa otočil, aby som kamarátom povedal, že môžeme ísť hore. Prešiel som päť krokov a… bola tma.“

Masarika zasiahla tlaková vlna z výbuchu. Nevie, koľko letel ani ako dlho ležal na zemi. Keď sa prebral, lampa aj prilba boli preč a nevidel ani na milimeter, všade samý prach.

„Nejako som sa pozviechal, ale nemal som čo dýchať. Zacítil som vánok na tvári, tak som sa štvornožky vybral podľa starej banskej zásady ‚vždy proti čerstvým vetrom‘. Za rohom som našiel kolegov, ktorí sa ma pýtali, čo to bolo. Povedal som, že neviem, lebo som nevedel. Výbuch sme nepočuli, len sme zacítili obrovskú tlakovú vlnu. Počul som len ‚pfff‘ a to bolo všetko,“ spomína na 10. august 2009, ktorý neprežilo 20 jeho kolegov.

Do bane sa už nevrátil

Od 10. augusta 2009 už v bani nebol. Dali mu výpoveď zo zdravotných dôvodov a roky bol na čiastočnom invalidnom dôchodku s úrazovou rentou do 600 eur.

Tri mesiace si liečil zranenia, potom ho zobrali do rúk psychiatri a psychológovia. Neskôr si našiel prácu na povrchu, ale potreboval si vyskúšať, či to vôbec po tom všetkom dokáže.

„Tri mesiace som vôbec nebol v bani. Po nejakom trištvrte roku som sa tam s kamarátom učil chodiť. Najprv 50 metrov za vrátnicu, potom do šatne, do lampárne… Chcel som vyskúšať, či to zvládnem, ale povedali mi, že žiadna skúška. Napísali mi, že som nespôsobilý. Ešte som ani neprišiel od lekára a už mi telefonovali, že si mám prísť po výpoveď.“

Miroslav Masarik je dnes už na starobnom dôchodku a chodí na súdne pojednávania. To prvé takmer nezvládol. Hovorí, že pri pohľade na ženy v súdnej sieni sa takmer psychicky zrútil. Na otázku, čo ho ťahalo na pojednávania, odpovedá, že nevie, asi spravodlivosť.

Nebude ani na tohtoročnej spomienkovej udalosti „bielych ruží“, ktorá je pamätným dňom a spomienkou na 20 obetí banského nešťastia v Handlovej z roku 2009. Nebol ani raz. Nemôže.

„Radšej si doma zapálim sviečku. Neviem, ako by som to tam…“

Foto – Daniel Krošlák

Na hranici výbušnosti

V bani začalo horieť v pondelok ráno. Oheň najprv hasili baníci, neskôr zavolali ľudí z Hlavnej banskej záchrannej služby z Prievidze. Okolo deviatej už hasili požiar jedenásti profesionálni záchranári.

Posledné informácie od záchranárov, ktoré prišli z podzemia, neboli znepokojujúce. Dispečingu hlásili, že v chodbe sa to rozhorelo viac, ale nič tragické sa tam vraj nedeje. O pol hodiny neskôr už s nimi dispečing stratil spojenie.

Do bane sfárali ďalšie dve záchranárske čaty a priblížili sa k zavaleným baníkom a záchranárom na 130 metrov. Takmer desať hodín po nešťastí sa ďalej nedostali. Vo východnej chodbe boli ešte vždy neznesiteľné podmienky – nulová viditeľnosť a veľmi teplo. Najviac informácií mali od deviatich zranených baníkov, ktorých postupne prevážali do nemocnice.

Banskí záchranári pracovali celú noc vo východnej šachte a hľadali zavalených baníkov. V nebezpečných podmienkach, keď každú chvíľu hrozil ďalší výbuch, sledovali prístroje a posúvali sa k miestu výbuchu po niekoľkých metroch. Zmes vzduchu v bani sa vtedy pohybovala okolo hranice výbušnosti.

Deň po výbuchu banských plynov v hĺbke vyše 300 metrov našli sedem obetí. Napriek tomu, že ďalších trinásť zostávalo pod sutinami, oficiálni predstavitelia štátu už hovorili o dvadsiatich obetiach a pripravovali sa na vyhlásenie štátneho smútku. O pár dní neskôr žiada ministerka práce Viera Tomanová (Smer) exemplárne tresty pre vinníkov tragédie.

Foto – Ján Krošlák

Tejbusova správa

Vladimír Tejbus bol jedným z prvých banských odborníkov, ktorí otvorene poukázali na to, že s vyšetrovaním udalostí v bani nie je všetko v poriadku. Po kritike ho prepustili, ale po zmene vlády sa vrátil a pracuje ako hlavný ústredný banský inšpektor na Hlavnom banskom úrade.

58-ročný muž je vyše štyridsať rokov spojený s baníctvom. Vyštudoval Vysokú školu banskú v Ostrave, zostal tam učiť a pred prepustením pracoval na Hlavnom banskom úrade a Obvodnom banskom úrade v Spišskej Novej Vsi.

Inšpektor po celý čas zdôrazňuje, že na všetky otázky odpovedá ako svedok udalostí, nie ako zamestnanec Hlavného banského úradu. Napriek tomu, že Tejbus bol v čase banského nešťastia vedúcim oddelenia banskej bezpečnosti na úrade, do Handlovej išli bez neho. Dnes si spomína, ako mu vysvetľovali, že to bolo preto, aby ho neskôr neobviňovali zo zaujatosti.

„Bol to, samozrejme, absolútny nezmysel a bolo mi už vtedy zrejmé, akým smerom sa bude vyšetrovanie uberať. Celé divadlo potom mi to len potvrdilo,“ dodáva.

Baňa Handlová pred nešťastím nebola podľa neho problémová z hľadiska dodržiavania bezpečnosti, riziková bola pre časté zápary a požiare.

Príčiny výbuchu vyšetroval Obvodný banský úrad v Prievidzi, ale výsledky následne preverovali dve komisie – ministerská a tá z Hlavného banského úradu. V obidvoch bol aj Vladimír Tejbus. Situácia naznačuje, že už v tom čase boli pochybnosti o výsledkoch vyšetrovania, a potvrdzuje to aj Tejbus.

„Áno, boli pochybnosti. Ani vtedajší minister hospodárstva Juraj Miškov nebol spokojný s výsledkami vyšetrovania,“ hovorí banský inšpektor.

Miškov v tom čase vyhlásil, že pozostalí majú právo poznať skutočnú pravdu, a neuspokojil sa s vágnym tvrdením, že „práca baníka je nebezpečná a baníci pri nej umierajú“.

Poradná komisia predsedu Hlavného banského úradu, ktorej predsedal Tejbus, preverovala postup vyšetrovania prievidzského banského úradu. Našla množstvo nezrovnalostí, spísala ich na 40 stranách.

Banský inšpektor tvrdí, že po zásahu vtedajšieho predsedu Hlavného banského úradu Petra Kúkelčíka zo správy vypadli všetky zistenia týkajúce sa príčiny a priebehu nešťastia a zostalo 17 takmer nič nehovoriacich strán, ktoré v podstate potvrdzovali výsledky vyšetrovania OBÚ Prievidza.

Kúkelčík sa pre Plus 7 dní vyjadril, že Tejbus fabuluje a klame, a podal na neho trestné oznámenie.

„Správa z ministerskej komisie bola k skutočnej pravde oveľa bližšie, ale nepoužili ju vôbec nikde, dokonca asi ani na súde,“ spomína si Vladimír Tejbus.

Čo vlastne bolo v Tejbusovej neskrátenej správe? Napríklad konštatovanie, že skutočnosti nasvedčujú tomu, že príčinou nešťastia zrejme nebol samotný výbuch. Dôkazy a okolnosti podľa Tejbusa skôr nasvedčovali tomu, že chlapi zomreli už pred výbuchom pri hasení. Hovorí, že aj posudky ďalších odborníkov vrátane českých konštatovali, že príčinou tragédie bolo nedostatočné protipožiarne zabezpečenie bane a rozhodnutia ľudí na povrchu pri hasení požiaru.

„Uviedol som to aj vo výpovedi na súde. Nikdy som svätosväte netvrdil, že to tak bolo, ale poukazoval som na dôkazy, okolnosti a situácie, ktoré tomu nasvedčovali, aby sa to preverilo. Nikto to neurobil, aspoň o tom neviem,“ dodal.

Vladimír Tejbus má aj s odstupom času jasnú odpoveď na otázku, či sa dalo nešťastiu zabrániť.

„Nemusím sa na to pozerať ani s odstupom času. Keďže všetky dôkazy a fakty poukazujú na to, že nešťastie v Handlovej nebolo dielom prírody, ale konania človeka, je zrejmé, že nič podobné sa nemuselo stať.“

Pamätník zosnulých baníkov. Foto N – Daniel Vražda

Čakanie na spravodlivosť

Súdy ani takmer dvanásť rokov po výbuchu v bani Handlová právoplatne nerozhodli o vine alebo nevine obžalovaných.

Štyri roky po tragédii sa pred sudcu postavili traja zamestnanci Hornonitrianskych baní Prievidza, ktorých prokuratúra obžalovala zo všeobecného ohrozenia. V nebezpečnej situácii neodvolali ľudí z bane a nezabránili prístupu ďalších. Všetci traja od začiatku dodnes tvrdia, že nie sú vinní.

V roku 2015 senát Okresného súdu v Prievidzi odsúdil trojicu na päť, šesť a osem rokov. Obžalovaní sa odvolali a proces pokračoval ďalej. Odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil kauzu späť.

Päť rokov po prvom verdikte okresný súd opäť potvrdil svoje pôvodné rozhodnutie. Sudca po vyhodnotení dôkazov konštatoval, že „existuje príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaných a následkom“. Obžalovaní sa opäť odvolali.

Masarik chodil na pojednávania a sklamane hovorí, že ani toľko rokov od nešťastia pozostalí nepoznajú vinníkov.

„Všetko vtedy mohlo dopadnúť inak, keby situáciu nebrali na ľahkú váhu. Keď záchranári zdola informovali, že to tam veľmi horí, mali ľudí odvolať, ale neurobili to,“ smutne hovoril pred niekoľkými rokmi.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Prievidzi

Slovensko

Teraz najčítanejšie