Denník N

Cyklista a turista o etikete v lese: S turistom počítam aj na cykloznačke, hulákať „uhnite“ nie je dobré

Martin Imrich. Foto –Adam Milo
Martin Imrich. Foto –Adam Milo

Ak by ľudia trochu porozmýľali, v prírode by nepotrebovali pravidlá. „Dohodli by sa aj bez nich,“ myslí si Martin Imrich, ktorý v slovenskej prírode strávi stovky hodín ročne. A to ako cyklista, turista, skialpnista a už aj ako rodič.

V rozhovore, ktorý sme robili nad Pálffyho trailom neďaleko Bojníc, vysvetľuje, s čím všetkým treba v prírode počítať a ako sa vyhýbať zbytočným konfliktom. „Ak ako cyklista viem, že na hrebeni bude veľa ľudí, nejdem tam. Na mieste plnom ľudí jazdím hlavne opatrne.“

A čo si myslí o e-cyklistoch? „Je to skvelý nástroj na dohnanie kondície, no mnohí sa vďaka podpore dostanú na miesta, kde nevedia, ako sa majú správať,“ hovorí Imrich, ktorý nakrúca videá a píše články pre MTBIKER.sk.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • čo by mal cyklista spraviť, keď mu do vyznačenej cesty vojde turista;
  • či už stretol pri bicyklovaní medveďa;
  • či by bolo riešením vybudovanie trailov pre cyklistov, napríklad popri lyžiarskych strediskách;
  • v čom sa môžeme poučiť od zahraničia.

Bojíte sa bicyklovať v lese?

Nie. Les má obrovskú výhodu v tom, že ak sa niečo stane, väčšinou je to vaša chyba. Viem to sám ovplyvniť a závisí to od mojich schopností, ale aj od toho, ako viem predvídať situáciu a ako sa viem v lese správať. Nie je tam žiadny cudzí faktor ako auto vychádzajúce zo zákruty a podobne. Nebojím sa ani divých zvierat. Na bicykli v lese odjazdím asi 700 – 800 hodín ročne. Som nadšený cyklista, navyše často jazdím ráno, takže je väčšia šanca, že stretnem nejakú zver. Ale s týmto je minimálny problém. Väčšina mojich výjazdov smeruje do hôr.

V lese však nie ste len ako cyklista…

Mixujem to. Keď je niekto nadšený turista, skialpinista alebo lezec, vie si svoj program nájsť po celý rok. Na jar sú v cyklistike tréningy a preteky, to ma baví, no som z toho aj rozbitý a potom je to problém kombinovať s horami. Teraz, keď už mám aj dieťa, sa snažím chodiť aj na turistiku, ktorá sa väčšinou začína na jeseň a so skialpom sa to mixuje až do jari. Rovnako som kedysi aj lozil, napríklad v Tatrách. Z každého som niečo vyskúšal a som rád, že si teraz podľa podmienok viem vybrať pestrý mix a šport, ktorý ma baví. Som teda rodič, turista, cyklista aj skialpinista.

Stáva sa vám, že ako cyklista prídete do stretu s turistami? 

Musím povedať, že vôbec. Myslím si, že to súvisí aj s tým, že u nás v okolí Žiliny je v lesoch menej ľudí ako v Bratislave, kde je to dosť na husto. V Malých Karpatoch to už asi praská vo švíkoch. Tiež som trošku samotár, väčšinou chodím sám a ráno, keď v lese nikto nie je. Tým, že chodím veľa a každý deň, presne viem, kde môže byť viac ľudí. Trasu si teda vyberám tak, aby kontakt bol minimálny. Ak mám nejakú silnú stránku, je to schopnosť vcítiť sa do polohy druhého človeka. Viem, že turista nechce byť v situácii, keď ho niekto ohrozuje, a ja na to myslím. Mám hlas v hlave, ktorý mi hovorí: „Uber plyn! Spomaľ! Pozdrav a choď ďalej!'“ S turistami naozaj nemám žiadny problém.

Čo by mal cyklista spraviť, keď mu do vyznačenej cesty vojde turista, ktorý tam „nemá čo hľadať“? Niektorí cyklisti sa pristavia a prihovoria, iní to neriešia, ďalší sa aj rozkričia. 

Ak by som mal dať niekomu pocítiť, že som v práve a on je na omyle, asi by

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cyklistika

Denník N v Prievidzi

Rozhovory

Turistika a outdoor

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie