Prokrastinácia nie je lenivosť, ale diagnóza. Prečo odkladáme prácu, hoci vieme, že si tým uškodíme
Píše Angela Hauptová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
Ak práve čítate tento článok namiesto toho, aby ste sa venovali projektom, ktoré ste chceli rozbehnúť počas pandémie, alebo odkladáte report, ktorý musíte zajtra odovzdať, či sa vám len nechce vymeniť olej v kamarátovom aute, nehanbite sa. Tu ste v bezpečí medzi ďalšími prokrastinujúcimi.
Americký psychológ Joseph Ferrari zistil, že takmer 20 percent dospelých trpí chronickou prokrastináciou – chorobným odkladaním povinností na neskôr. To je dokonca viac než počet ľudí s depresiami, fóbiami, panickými atakmi či alkoholizmom. Všetky tieto diagnózy sa pritom považujú za dostatočne závažné.
„Prokrastináciu zľahčujeme, hoci vôbec nejde o ľahkú tému,“ vraví.
Ferrari, ktorý je profesorom na chicagskej DePaulovej univerzite, sa o túto tému začal zaujímať počas cestovania so svojou manželkou, ktorá sa netají tým, že patrí medzi prokrastinátorov. Jej sklon odkladať povinnosti mu pri výskume pomohol. On sám neprokrastinuje – jeho 107-stranový životopis naznačuje, že rád po sebe veci dokončuje. Svoju kariéru však venoval ľuďom, ktorí s tým majú problém.
Prišiel na to, že chronická prokrastinácia si nevyberá pohlavie, rasu ani vek, jej obeťou sa môže stať každý. Ako tvrdí Ferrari, prokrastinujeme všetci, no nie každý je prokrastinátor.
Okrem toho – a to je opakom populárneho presvedčenia – prokrastinácia má veľmi málo spoločného s lenivosťou. Ide o oveľa komplikovanejší fenomén než len zlý časový manažment.
Prečo prokrastinujeme?
Aby sme prokrastináciu vedeli pochopiť
