Koľko toho môže Libanon ešte zniesť, kým úplne nevybuchne? (reportáž z Bejrútu rok po explózii v prístave)
Polovica Libanončanov žije v chudobe, mestá sú väčšinu dňa bez riadnej elektriny, na benzín sa stojí hodiny, lekárňam dochádzajú lieky a ľuďom peniaze na živobytie. Krajina prežíva finančnú aj humanitárnu krízu a čochvíľa môže prísť aj o pitnú vodu.
Mladý Libanončan Sálih Merhebi sa pohodlne zvalil u holiča v rušnej štvrti Hamra, aby ho vzápätí z kresla dostal silný tresk, po ktorom sa pod nimi zatriasla zem.
Ten pocit, že svet sa s nimi pohol, mali v tej chvíli desaťtisíce Bejrútčanov.
„Vybehli sme rýchlo von. Na oblohe sme videli niečo, čo vyzeralo ako atómový hríb, a v šoku sme utekali pozrieť smerom k prístavu, čo sa to do pekla deje.“
Čo nezničila občianska vojna
Charbel Bassil, šéfkuchár obľúbenej reštaurácie Le Chef v bohémskych uličkách štvrte Gemayze na skok k moru a lodiam v prístave, sedel na svojom mieste vedľa chladničky.
Starostlivo do nej predtým poukladal plechovky pepsi a fľaše piva Beirut. Bol utorok, takže išiel do práce. Počas prvého leta v čase korony mali v Libanone otvorené len dva dni v týždni, v utorok a stredu.
Keď Charbel zatváral svoje auto – tak ako ho mu to vždy hovoril jeho otec, po ktorom zdedil remeslo – neprivrel okno úplne. „Nechal som tam malú dieru.“
Naučený mnohými bombovými útokmi
