Denník N

Koľko toho môže Libanon ešte zniesť, kým úplne nevybuchne? (reportáž z Bejrútu rok po explózii v prístave)

Polovica Libanončanov žije v chudobe, mestá sú väčšinu dňa bez riadnej elektriny, na benzín sa stojí hodiny, lekárňam dochádzajú lieky a ľuďom peniaze na živobytie. Krajina prežíva finančnú aj humanitárnu krízu a čochvíľa môže prísť aj o pitnú vodu.

Mladý Libanončan Sálih Merhebi sa pohodlne zvalil u holiča v rušnej štvrti Hamra, aby ho vzápätí z kresla dostal silný tresk, po ktorom sa pod nimi zatriasla zem.

Ten pocit, že svet sa s nimi pohol, mali v tej chvíli desaťtisíce Bejrútčanov.

„Vybehli sme rýchlo von. Na oblohe sme videli niečo, čo vyzeralo ako atómový hríb, a v šoku sme utekali pozrieť smerom k prístavu, čo sa to do pekla deje.“

Silo v bejrútskom prístave, ktoré časť výbuchu stlmilo. Foto N – Mirek Tóda
Foto N – Mirek Tóda

Čo nezničila občianska vojna

Charbel Bassil, šéfkuchár obľúbenej reštaurácie Le Chef v bohémskych uličkách štvrte Gemayze na skok k moru a lodiam v prístave, sedel na svojom mieste vedľa chladničky.

Starostlivo do nej predtým poukladal plechovky pepsi a fľaše piva Beirut. Bol utorok, takže išiel do práce. Počas prvého leta v čase korony mali v Libanone otvorené len dva dni v týždni, v utorok a stredu.

Keď Charbel zatváral svoje auto – tak ako ho mu to vždy hovoril jeho otec, po ktorom zdedil remeslo – neprivrel okno úplne. „Nechal som tam malú dieru.“

Naučený mnohými bombovými útokmi počas občianskej vojny, ktorou si prešiel Libanon v rokoch 1975 – 1990, sa tak mnohí snažili vyhnúť rozbitiu skiel po tlakovej vlne v prípade explózie. Občiansku vojnu prežili, ale po tomto dni Charbelovi hrozilo, že Le Chef už neotvorí.

„Nemali sme veľa zákazníkov. Jeden jedol vnútri, druhý sedel vonku na ulici. Vtom sa ozval výbuch a po ňom ďalší. Všetko sa v okamihu presunulo. Zákazník spred podniku zmizol nevedno kam, lietali autá, rozbité sklá, dvere. Všetko bolo v pohybe.“

Lorraine a jej amnézia

Lorraine Keyrouz si z toho dňa nič nepamätá. A nebude si pamätať ešte ďalších jedenásť dní. Na hodinkách jej ukazovalo niečo po šiestej večer, bol 4. august 2020.

Hlavným mestom Libanonu v tom čase otriasli dva výbuchy zle uskladneného liadku (dusičnanu amónneho) v bejrútskom prístave. Výbuch cítili dokonca aj na Cypre, na ktorý to majú luxusné jachty zakotvené v blízkej maríne 240 kilometrov.

Lorraine, po výbuchu si nič nepamätala 12 dní. Foto N – Mirek Tóda

Gigantická explózia v kľúčovej časti mesta, ktorá je komerčným a kultúrnym hubom Bejrútu, zabila vyše dvesto ľudí. Zranila najmenej 6500 ľudí a z 300-tisíc obyvateľov mesta na čas spravila bezdomovcov.

Lorraine bola jednou z nich. Aj jej domov bol jedným zo 40-tisíc poškodených budov.

Pôvodne sa predpokladalo, že v skladoch v prístave vybuchlo 2750 ton liadku. Ako sa ukázalo pri vyšetrovaní FBI, v sklade však bolo nakoniec len 552 ton dusičnanu amónneho. Kam zmizol zvyšok nákladu, ktorý doviezla ruská dopravná loď, je záhadou. Podobne ako to, prečo vôbec došlo k výbuchu a prečo zodpovední nepočúvali varovania.

Explózia v Bejrúte sa stala symbolom korupcie politickej elity rozdelenej podľa sektárskych pravidiel na maronitských kresťanov a sunnitských i šíitskych moslimov.

Prebudenie do zlého sna

Stala sa jednou z epizód úpadku Libanonu, z ktorého je dnes zlyhávajúci nefunkčný štát. Žiadne Švajčiarsko či Benátky Blízkeho východu, ale krajina, kde žije vyše polovica obyvateľov pod hranicou chudoby. Krajina, kde tí najlepší utekajú za hranice, pokojne aj do západnej Afriky, keď sa to na Západ nepodarí.

Krajina, kde ľuďom klesli platy z tisíc dolárov na sto a medzi mladými sa rozmohla nezamestnanosť. Sálih je jedným z nich. V tomto prípade však bol zmiznutý liadok na niečo dobrý.

„Predstav si, že by tam vybuchol naozaj celý ten náklad, koľko z mesta by to zničilo a koľko ľudí by bolo mŕtvych? Predstav si, že by to slávne silo padlo pri výbuchu a nezakrylo časť mesta pred ničivým živlom,“ rozpráva Sálih, ktorý mal šťastie, že bol v tom čase v trochu vzdialenejšej Hamre.

Pozeráme sa na železo-betónové silo, ktoré v rokoch 1968 až 1970 vybudovala pardubická firma Průmstav, a hoci sa už nedá opraviť, jeho veľká časť prežila aj výbuch, ktorý mal silu ako zemetrasenie so silou 3,5 stupňa, a časť mesta tak uchránilo pred ničivou explóziou.

Foto N – Mirek Tóda
Foto N – Mirek Tóda
Foto N – Mirek Tóda

 

Z vyšetrovania, ktoré má priniesť odpovede na otázky, ako sa to mohlo stať, sa Sálih smeje a nie je jediný.

“Nula. Je to výsmech,“ počujem v Libanone od mnohých. Od miestnej predstaviteľky OSN Nadžat Rochdi, ktorá vedie humanitárnu koordináciu v krajine, aj od novinárky Tildy Abou Rizk z francúzsky písaných miestnych novín L’Orient-Le Jour.

Sálih rozpráva o troch záhadných vraždách, ktoré sprevádzali vyšetrovanie. „Jedným z nich bol fotograf, ktorý bol na mieste krátko po výbuchu.“ Do toho počúvam historky o tom, ako mala najdôležitejšia šíitská politická sila a teroristická organizácia Hizballáh svoj vlastný vstup do skladov v prístave, a kto vie, čo všetko toto hnutie financované Iránom ešte malo.

Stopy po tragédii vidno aj po roku. Vo štvrti Gemayze je stále zvalená pumpa a pod jej troskami sú ponechané zakliesnené dve autá. Veľmi blízko je výbuchom zničená budova Électricité du Liban.

Korupcia, kam len dovidíš

Ďalší zo symbolov skorumpovaného politického systému, ktorého zhubný vplyv sa prejavuje už takmer vo všetkom v každodennom živote.

Po niekoľkých dňoch, ktoré som prebrázdil po Libanone, by som mohol vymenovávať dlho: výpadky elektriny počas väčšina dňa, miznúca pitná voda, predražené potraviny, mesto plné odpadkov až do takej miery, že aj pohľad na ikonické Holubie skaly v Bejrúte je zarámovaný smeťami. Do toho nekonečné rady na pumpách v neznesiteľne horúcom počasí pre nedostatok pohonných hmôt, ktoré sa potom za štvornásobné ceny pašujú do Sýrie.

Holubie skaly v Bejrúte. Foto N – Mirek Tóda

Prázdne lekárne bez základných liekov a astronomický pokles libry, ktorý zo mňa urobil milionára. Za sto dolárov som dostal 1 600 000 libanonských libier podľa kurzu na čiernom trhu, čo je vlastne len škaredé slovo pre jeho reálnu cenu v zmenárňach.

Dlhé roky bol kurz zafixovaný 1 500 za dolár a stále oficiálne platí – ak by ste si chceli vybrať peniaze z bankomatu alebo platiť kartou – predraží sa vám to mnohonásobne. Ľudia, ktorí si doláre chcú vybrať v banke, sa musia uspokojiť s kurzom 3 900, čo je stále mimoriadne málo oproti reálnej hodnote libry.

Ešte pred týždňom stál dolár 22-tisíc libanonských libier, no mňa už čakal menší za 16-tisíc, pretože sa objavilo nové meno na premiéra: „Najbohatší Libanončan z najchudobnejšieho miesta Tripolis,“ smeje sa Sálih, smeje sa novinárka Tilda, smeje sa jeden z vysokopostavených politikov, s ktorým som sa na tú tému rozprával pod podmienkou, že to bude off the record.

Hnev voči politickej elite je obrovský. Foto N – Mirek Tóda
Námestie martýrov. Foto N – Mirek Tóda
Symbol korupčnej hydry v Libanone. Foto N – Mirek Tóda

Rok po výbuchu libanonskí politici stále nedokázali zostaviť vládu, ktorá by ich dostala z ekonomickej, finančnej, humanitárnej, zdravotníckej či politickej krízy. „Namiesto toho, aby prevzali zodpovednosť, všetci už myslia na voľby v roku 2022,“ rozpráva Tilda.

Tým nádejným premiérom, ktorý má dohodnúť pôžičku od MMF, je Nadžíb Míkátí. „Bol už dvakrát premiérom a to, v akom stave je naša krajina, je aj jeho zodpovednosť, jeho nominácia je ten ďalší zo zlých vtipov,“ hovorí Sálih.

Večer si spolu sadneme do jedného z barov v uličkách, kam sa po roku pomaličky a opatrne v čase stúpajúcich prípadov covidu-19 vrátil bohémsky život. A sledujeme, ako postupne vypadáva elektrina a podniky sa ponoria na chvíľu do tmy, kým nabehnú na generátory.

„To je ešte fajn. V Tripolise majú elektrinu tak dve-tri hodiny. U mňa doma napríklad došiel mazut a chalas, žiadny internet, žiadna plná chladnička,“ vraví Sálih. Bežná situácia Libanončana v 21. storočí.

Foto N – Mirek Tóda
Foto N – Mirek Tóda
Foto N – Mirek Tóda

Na zvuk a dym z generátorov, ktoré znečisťujú libanonské ovzdušie podobne ako autá a mopedy, v meste, kde sa takmer výhradne jazdí bez prilieb a často celé rodiny s malými deťmi, si Libanončania za tie desaťročia zvykli.

„No také obrovské výpadky to nikdy neboli,“ zhodujú sa bez toho, aby sa videli, Tilda, Sálih aj Charbel.

Hlavný výrobca elektriny Électricité du Liban postavil v nedávnych rokoch elektrárne, ktoré mali zásobovať Libanon energiou – lenže aj pri dodávkach paliva sa ukázalo, že išlo o škodlivú pančovanú ropu, a elektrárne sa museli vypnúť, pretože kontrolóri falšovali výsledky testov a umožnili tak ich zničenie.

Vitajte v Libanone.

Lorraine a jej šťastie v nešťastí

„Z toho dňa si pamätám iba jedno stretnutie, potom dlho-dlho nič,“ rozpráva Lorraine.  Pracuje ako sekretárka v kancelárii politickej strany kresťanských maronitov a jej kancelária stojí priamo oproti prístavu.

Podľa sčítania ľudu z roku 1932 sa v krajine zaviedol krehký systém, prezident je maronitský kresťan, predseda parlamentu šíita a premiérom je sunnita. Nikto sa neodváži vyhlásiť nové sčítanie, ktoré by krajinu ešte viac rozhodilo, ale zároveň to znamená, že stále funguje systém, ktorý vyhovuje tým najsilnejším a najbohatším.

Neprekvapí, že zať kresťanského prezidenta Michela Aouna Gebran Bassil sa dostal na americké sankcie za korupciu a blízky vzťah s Hizballáhom.

Lorraine sa pri mene Michel Aoun zo žartu prežehnáva – nie, strana, pre ktorú pracuje, s ním nemá nič spoločné.

Pri výbuchu si vážne zranila hlavu a trvalo jej 12 dní, kým sa dostala z amnézie. Ležala v dome svojej rodiny a postupne sa dozvedala, ktorí jej priatelia zahynuli, ako výbuch zničil jej byt vo štvrti Mar Michael a o jej mačku sa postarali susedia a traja kolegovia ju po explózii v kancelárii vzali do nemocnice.

„Môj byt má krásny výhľad na prístav,“ usmieva sa teraz so slzami v očiach Lorraine. Mala šťastie, že sa z vážneho zranenia dostala a nakoniec aj jej byt opravili.

Pomoc od Russella Crowa

Keď sa pozriete na jedálny lístok reštaurácie Le Chef, jednotlivé ceny sú preškrtané modrým perom. Po výbuchu, ktorý zničil Charbelovu reštauráciu, je ďalšou ranou finančná a ekonomická kríza. Všetko šlo drasticky hore a platy drasticky dole.

Nie je to však len o skolabovanej mene a drahých potravinách. Libanon začal okrem turistov strácať aj silnú vzdelanú strednú triedu, ktorá poháňala krajinu napriek všetkým tým vojnovým lordom a skorumpovaným elitám. A okrem finančnej krízy a dôsledkov výbuchu sa musí Charbel vyrovnať aj s pandemickou situáciou.

Na prichádzajúcu tretiu vlnu radšej nemyslí.

Charbel nakoniec dostal nečakanú pomoc 5-tisíc dolárov od amerického herca Russella Crowa. Nie preto, že by Crow niekedy v jeho reštaurácii jedol. Prečítal si však článok o jeho príbehu a o tom, ako zranený Charbel odniesol svojich dvoch ťažko zranených sýrskych zamestnancov do nemocnice za Bejrútom (tá v meste bola spolu s mnohými zranenými zdravotníkmi zničená).

Le Chef ďakuje Russelovi. Foto N – Mirek Tóda

Russella Crowa zaujalo, že domácu kuchyňu s neturistickými cenami obdivovala aj kuchárska celebrita Anthony Bourdain. „Dokonca jedol v Le Chef dvakrát, čo je nevídaná vec,“ rozpráva Charbel, ktorý nakoniec zaplatil rekonštrukciu svojej reštaurácie z fundraisingovej kampane na internete.

Nie je všetko stratené, solidárni Libanončania

Tam, kde nefunguje štát, musia vziať všetko do rúk obyčajní ľudia. Mnoho Libanončanov začalo zo solidarity pomáhať obetiam výbuchu. Objavilo sa viacero mimovládok, z ktorých sa však nakoniec vykľuli špekulanti.

„Vtedy sa do toho obula armáda a zaviedla poriadok,“ rozpráva Lorrainina kamarátka Paola Rebeiz. Sekulárna libanonská armáda je dnes považovaná za poslednú ako-tak fungujúcu štátnu inštitúciu. Lenže v časoch superkrízy ani ona nemá na platy a Katar jej musel poslať niekoľko ton potravinovej pomoci, aby úplne neskolabovala.

„EÚ a Spojené štáty bez reforiem nechcú dotovať Libanon, ani oni však nechcú nechať padnúť to jediné, čo tu ešte funguje,“ rozpráva mi vyslaná diplomatka z EÚ, ktorá podobne ako Američania tiež zaviedla sankcie proti politickej elite, keď videla, že ani výbuch s ňou nepohol, aby prestala myslieť iba na seba.

Libanonská armáda. Jedna z mála inštitúcií, ktoré ako-tak fungujú. Foto N – Mirek Tóda

 

„Všetci vedia, že Hizballáh má viac peňazí, zbraní aj vplyvu, a nikto nechce, aby to tu úplne všetko prevzal,“ rozpráva Paola.

Odvážna Libanončanka je jednou z protestných lídrov, ktorí sa zviditeľnili v októbri 2019. Už vtedy sa v krajine rozhorela veľká politická kríza, ľudia vyšli do ulíc, v centre Bejrútu vzniklo stanové mestečko a svoje skúsenosti s mužmi v čiernom, teda Captagon boys, ako vravia bitkárom z Hizballáhu podľa nelegálneho obchodu s drogami zo Sýrie, mala aj ona.

A potom prišiel nápad zdaniť WhatsApp

„Všetko začalo ešte pred tým hlúpym nápadom zdaniť WhatsApp za šesť dolárov mesačne,“ spomína aktivistka pre práva zvierat Paola.

„Najskôr prišli požiare, ktoré zachvátili rôzne časti krajiny, a na sociálnych miestach sme sa dali dokopy a nosili ľuďom vodu, sendviče a zachraňovali zranené zvieratá.”

Zrazu sa skupina Libanončanov dohodla, že niečo spravia, keď štát nefunguje. „A fungovalo, cítili sme sa jednotní bez ohľadu na konfesiu,“ spomína Paola. Po niekoľkých dňoch sa požiare nakoniec podarilo uhasiť, nadšenie však už nevychladlo.

Keď vláda v Bejrúte prišla s tým nápadom o zdanení WhatsAppu, aby doplnila prázdnu kasu, znovu sa cez sociálne siete spojili a začali organizovať veľké protesty. „Všetko bolo drahé. Platíš 35-dolárový paušál a teraz k nemu máš pridať nezmyselný príplatok?“

V uliciach Bejrútu. Foto N – Mirek Tóda

 

Ľudí unavených z neschopnej a skorumpovanej vlády, ktorá im dokázala zabezpečiť v Bejrúte tak tri hodiny elektriny denne, to nahnevalo. A začali sa pridávať. Najskôr to boli stovky, potom tisíce a následne Paola rozložila stanové mestečko.

Nad ránom si chodievala na pár hodín pospať domov, aby sa ráno vracala so zabalenými sendvičmi. Libanon sa rozhorel. „Ľudia už mali dosť. Začala sa revolúcia,“ rozpráva nadšene Paola a opisuje, ako raz vymysleli pravidlo, že každý má doniesť dvadsať doma urobených sendvičov. Skončilo to v tisícoch.

V šíitskej štvrti Bejrútu. Na bilborde je zavraždený líder Iránskych revolučných gárd Gásem Solejmání. Foto N – Mirek Tóda

Viackrát sa protestné hnutie snažili ukončiť muži v čiernom z Hizballáhu. „My sme šia, šia, kričali a boli ako nadrogovaní roboti, ktorí nás chceli vymlátiť,“ hovorí libanonská aktivistka. Protest však neukončilo radikálne šíitské hnutie, ale koronavírus.

Pre opatrenia museli na jar 2020 protestné mestečko zavrieť. Relatívny pokoj sa však skončil 4. augusta 2020 po výbuchu, ktorý síce otriasol Bejrútom, ale nie politickou elitou. Nedokázala sa dohodnúť na reformnej vláde ani rok od tragédie, v situácii, keď mena oslabila o 90 percent, HDP padlo o 40 percent a predstavitelia OSN či UNICEF-u začali otvorene hovoriť o humanitárnej kríze v krajine.

Aj v pevnosti OSN sú nahnevaní

Jeden z dôsledkov výbuchu v Bejrúte a navzájom sa prelínajúcich kríz v Libanone je zhoršujúci sa psychický stav spoločnosti.

„Keby som nebral tabletky, neviem, ako by som to predýchal,“ rozpráva mi Sálih a podobne sú na tom mnohí obyvatelia Libanonu. Ak zoženú lieky. Mladá farmaceutka Mariam Haríri z mesta Sidon mi rozpráva, ako jej chýbajú základné lieky a raz ju nespokojný zákazník takmer zbil.

Foto N – Mirek Tóda

Keď vidíš Libanončana, ako sa vracia domov z cudziny, takmer isto má v kufri lieky, ktoré sú teraz nedostatkovým tovarom.

Predstaviteľku UNICEF-u v Libanone, japonskú diplomatku Yukie Mokuovú, prirodzene najviac trápi stav libanonských detí. „Často zvyknem opakovať to, že ani moja mačka po výbuchu v Bejrúte nie je na tom najlepšie. Ako na tom potom majú byť deti?“ rozpráva a odhaduje, že už pred výbuchom bolo počas krízy na tom psychicky zle okolo 600-tisíc detí.

Pritom sa s tým dá veľa robiť, keby systém neskolaboval. Spomína príbeh chlapca, ktorý začal všetko kresliť čierno. „Dnes sa zase vrátil k farbám,“ dodáva.

Zdravotnícka situácia celej krajiny sa podľa nej výrazne zhoršila. „Krajina je v kríze a životy začali byť v ohrození. Veľmi sme znepokojení. Vyše 77 percent rodín nemá dostatočný prístup k jedlu. Jeden z troch Libanončanov začína hladovať,“ hovorí ustarostene a pridáva hneď ďalšiu hroziacu krízu.

Nedostatok vody. S finančnou krízou a nedostatkom pohonných hmôt súvisí aj kolabujúci systém s dodávkami pitnej vody. „Ak vláda nič neurobí, o mesiac tu hrozí vážna kríza s pitnou vodou,“ rozpráva Mokuo vo svojom úrade v centre Bejrútu.

O niekoľko hodín neskôr počujem tie isté obavy z úst vysokopostavenej predstaviteľky OSN na kopci v diplomatickej štvrti plnom vojenských checkpointov. Akoby tých kríz v Libanone nebolo dosť.

Sídlo špeciálneho vyslanca OSN v Libanone vyzerá skoro ako križiacka pevnosť, aká kedysi stála napríklad v meste Sidon (Saida) na juhu od Bejrútu. Akurát namiesto vodnej priekopy má tri vysúvacie tyče na diaľkové ovládanie.

Za vysokou bránou sa skrýva podzemná garáž, v ktorej prechádzam prísnou kontrolou. Všetko musím odovzdať a v rukách mi ostáva iba zápisník a pero. Ako zvláštny vyslanec OSN práve tu pôsobil slovenský diplomat a bývalý šéf diplomacie Ján Kubiš. Na stene visí aj jeho fotografia.

A Nadžát Rochdi, marocká diplomatka, dvojka v úrade OSN v Bejrúte, ho pozdravuje a spomína v superlatívoch. Pracovali spolu. Od rozhovoru s ňou však nemám veľké očakávania – diplomati majú väčšinou diplomatický slovník.

Nadžát Rochdi príde sama. Bez hovorkyne. Sadne si za stôl a spustí. Svoju frustráciu z libanonských politikov neskrýva.

„Vyšetrovanie výbuchu zatiaľ nikam neviedlo. Spravodlivosť nebola nastolená a nie sme v pozícii, že by sme sa dočkali odpovedí,“ hovorí, keď sa jej spýtam na pomalé vyšetrovanie tragédie spred roka. Keď dôjde na to, že ani po roku nemá Libanon vládu, nestíham si zapisovať jej nahnevané slová.

„Politickí lídri položili svoje osobné záujmy nad záujmy obyvateľov Libanonu. Pre ľudí je život veľmi ťažký a kvôli nim za to platia veľkú cenu,“ zapisujem si.

Na adresu „najbohatšieho Libanončana z najchudobnejšieho Tripolisu“ Nadžíba Míkátího sa však vysloví opatrne. Akoby mu stále dávala šancu. „Dúfam, že rýchlo nastúpi na správnu cestu k zotaveniu Libanonu.“ A tým má na mysli okamžité a rýchle efektívne reformy. „Každý vie, čo treba spraviť,“ hovorí.

Ak rýchlo nepríde skutočná zmena v štýle vládnutia Libanonu, podľa marockej diplomatky Rochdi hrozí ďalšia explózia. Tentoraz sociálna naprieč celou spoločnosťou a totálna.

Na prvé výročie výbuchu, 4. augusta, plánuje vyjsť Paola znovu do ulíc a s ňou mnohí ďalší Libanončania. Nové meno ďalšieho kandidáta na premiéra krízovej vlády malo ľudí na čas znovu upokojiť. „Je to celé zlý vtip. Ozývajú sa hlasy, aby ľudia vyšli pokojne do ulíc. Teraz je však ťažké byť pokojným Libanončanom.“

Reportážnu cestu podporila Ambrela so Slovenskou rozvojovou agentúrou Slovak Aid a EÚ cez program DEAR.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Výbuchy v Bejrúte

Svet

Teraz najčítanejšie