Postavy a priatelia

Autor je spisovateľ

Mal som to šťastie diskutovať o treťom svete spoločne s Wojciechom Jagielským na festivale Kino na hranici v poľskom Cieszyne. Veľkú časť debaty hovoril o podľa mňa najzložitejšej otázke reportéra – otázke návratu na opisované miesto. Obšírne sa jej venoval aj v parádnej reportážnej knihe Noční pútnici o detských vojakoch v Ugande.

Jagielski sa na miesto činu nevracia. Opakovaná návšteva je veľkým rizikom a neodvolateľným sklamaním očakávaní. Chvíle šťastia či vypätých emócií sú zakliate v minulom čase, svet i ľudia v ňom sa zmenili a nemajú nič spoločné so spomienkami. Reportér má mať odstup, aby bol objektívny, má sa vyvarovať osobnej pomoci a nadväzovania priateľstiev. Znie to cynicky, ale postavy príbehov musí autor v záujme hľadania pravdy využiť či v horšom prípade zneužiť, aby svoju prácu urobil kvalitne. Je votrelcom, zlodejom tajomstiev, zradcom, ktorý využíva cudziu dôveru. Ťažšia dilema v práci reportéra podľa mňa neexistuje. Ťaživejší je možno iba pocit bezmocnosti, že ani toto obetovanie ľudského citu nemá vplyv na zmenu situácie a osudy zobrazených hrdinov.

Preto som sa ani nikdy necítil byť skutočným reportérom a vyhýbal som sa krízovým oblastiam a vojnovým konfliktom. Priatelia na mňa totiž na cestách akoby vyskakovali spoza každého rohu. Žijú v Douale, Bamende, Kumbe alebo v horách za Batibom. Už štyri roky žijú uprostred konfliktu, v ktorom je anglicky hovoriace obyvateľstvo Kamerunu terorizované vládnym vojskom. Učiteľ Tadeus z jednej mojej poviedky je mŕtvy, dostal som fotografie z pohrebu. Viacerí ďalší sa ukrývajú v buši a nemám o nich žiadne správy. Na túto vojnu, zodpovednú za oficiálne uznaných štyritisíc mŕtvych a sedemstotisíc utečencov, svet nereaguje.

Raz za čas sa v spravodajských agentúrach objaví správa o vypaľovaní dedín, prestrelkách a vraždení, napríklad v osade Ntumbo, kam vtrhli vojaci špeciálnych jednotiek a zastrelili niekoľko žien a štrnásť malých detí, pretože mužov doma nenašli. Stalo sa to desať kilometrov od miesta, kde som pred časom celú noc debatoval pri najlepšom palmovom víne a počúval pravidelný trilok záhadného techno vtáctva. V tých údoliach nie je internet ani telefónny signál a nemám predstavu, ako tieto dni a mesiace prežívajú moji známi a priatelia.

Kamerun poznám dvadsaťpäť rokov ako krajinu mierumilovných srdečných ľudí. Žije v ňom tristo národov, ktoré medzi sebou nemajú žiadne konflikty. Napriek tomu si ich vojna našla. Neviem si predstaviť, že by som sa tam už nikdy nevrátil a nezaujímal sa o osudy ľudí, ktorí mi veľa dali. Na svoje cesty som vyrážal s iným cieľom ako slávni reportéri, i keď som takisto hľadal príbehy a snažil sa ich pochopiť. Sú mojou súčasťou a naše väzby nedokážem pretrhnúť. Budem riskovať sklamanie a vrátim sa medzi nich.