Klimatická zmena? Klimatická deštrukcia

Autor pôsobí v Karpatskom rozvojovom inštitúte

Ak by mal niekedy v histórii existovať príklad, ako sa môžu líšiť názory ľudí v interpretácii jedného pojmu, bola by to bezpochyby „zmena klímy”. Neviem, či je toľko hviezd v galaxii ako spôsobov sporu o príčinách, dôsledkoch a riešeniach zmeny klímy. Čím je to podmienené?

Nechcem to zjednodušovať spôsobom, ako sa to niekedy stáva, že téme rozumejú a sú osvietení iba tí, ktorí čerpajú vedomosti o zmene klímy z vedeckých článkov. A ostatní sú „amatéri“, ktorí síce majú právo na svoj názor, ale ten netreba brať do úvahy. Tým by som popieral empíriu či zdravý „sedliacky“ rozum, ktorý je mnohokrát smerodajnejší.

V skutočnosti tu existuje takzvaný paradox súbežnej zložitosti a jednoduchosti. Zmena klímy, teda jej porozumenie a schopnosť na ňu reagovať, je veľmi komplexný problém, keď sú fakty často neisté, číselné hodnoty sú predmetom sporu, v stávke je toho veľmi veľa a potreba prijať rázne rozhodnutia je veľmi urgentná.

Na druhej strane je pomerne jednoduchý a jednoznačne preukázaný fakt, že existuje takzvaný globálny kumulatívny limit produkcie skleníkových plynov, ktoré môžeme emitovať do atmosféry. Jeho prekročením by sa adaptácia na dôsledky zmeny klímy stala neuveriteľne drahá až nemožná.

Treba sčítavať

Druhým paradoxom je tak­zvaný paradox ekonomického rastu a potreba stabilizácie klímy. Atmosféru máme iba jednu, a preto treba sčítavať množstvá emisií, ktoré majú vplyv na zmenu klímy, v globálnej mierke. Inak povedané, bez ohľadu kde a kto produkuje skleníkové plyny, negatívny (väčší či menší) efekt to má na všetkých.

Rozsah zmeny v produkcii emisií uhlíka, ktorý treba dosiahnuť z pohľadu jeho negatívneho vplyvu na prehlbovanie zmeny klímy, je skľučujúci. Vo svete, kde žije približne sedem miliárd ľudí, prakticky všetky krajiny ašpirujú na ekonomický rast rovnajúci sa približne dvom percentám HDP (približný súčasný rast EÚ), čo má, samozrejme, vplyv na vyššiu produkciu emisií uhlíka.

Na stabilizáciu klímy ju podľa odborných odhadov treba znížiť ročne o 11 percent, to znamená 16-krát rýchlejšie ako od roku 1990. A navyše do roku 2050 by globálna produkcia emisií uhlíka (aby sa klíma stabilizovala) mala byť približne šesť gramov na jeden dolár objemu výroby, čiže skoro 130-krát nižšia ako dnes.

Kto na nás doplatí

Za tretí paradox je možné považovať diskusiu, na akej úrovni treba robiť opatrenia jednak na zmiernenie zmeny klímy (tzv. mitigácia), respektíve na prispôsobovanie sa (zmierňovanie) súčasným a budúcim dôsledkom zmeny klímy.

Existujú síce medzinárodné snahy (často ako boje bez výsledku) zaistiť pre zemeguľu nízkouhlíkovú budúcnosť, ale ukazuje sa, že čakanie na ich výsledok a nerealizovanie národných, regionálnych či lokálnych opatrení na zníženie produkcie skleníkových plynov či na adaptáciu (proaktívne a navyše nad rámec zákonov) by bola „rýchla cesta do pekla“.

Nemožno vychádzať z premisy, že ak sa za dvadsať rokov ľudia pozrú dozadu a zistia, že svet sa nedokázal vyrovnať s týmto problémom, nebudú viniť tých, ktorí odmietali pred dvomi dekádami brať vážne odborné názory a pokračovali v spravovaní krajiny, regiónu či obce tak, ako by sa nič nedialo.

Naopak Čierny Peter ostane v rukách tým, ktorí spravujú územie v čase, keď sa dôsledky zmeny klímy prejavia ešte viac a riešenia budú zložitejšie a nákladnejšie. Takýto postoj je veľmi nezodpovedný a voliči by ho mali brať do úvahy už dnes.

Ako futbal

Štvrtým paradoxom je schopnosť vyjadrovať sa k zmene klímy a jej následkom kedykoľvek, kýmkoľvek a kdekoľvek (podobne ako k futbalu). Zdá sa, že je „módny trend“ mať jasný a nekompromisný názor na zmenu klímy a dokonca sa javí, že je ešte „módnejšie“ mať názor antiklimatický, teda že celá vec je nafúknutá.

Na moje počudovanie je pomerne častý názor (a to nielen medzi tak­zvanými čistými odmietačmi zmeny klímy), že klimatológovia a ďalší odborníci, ktorí na veci upozorňujú, podobne ako množstvo mimovládnych odborných organizácií, či niektorí politici „sa len chcú zviesť“ na vlne klimatického pobláznenia, aby z toho mohli ťažiť buď ekonomicky, alebo politicky.

Tieto útoky sú uľahčené tým, že množstvo argumentov je založených na nepriamych dôkazoch a odborníci sa neodvážia (pri súčasnom poznaní) hovoriť o presných rokoch, lokalitách či intenzite klimatických udalostí a ich výpočty sú založené na scenároch a predpokladoch. Napriek tomu sa prakticky všetci zhodnú na tom, že dôsledky zmeny klímy sa v najbližších rokoch či dekádach prejavia ešte viac ako doteraz.

Predstavme si, že by nám 90 percent lekárov z konzília povedalo, že máme vážnu chorobu, ktorú treba okamžite začať liečiť ,a my by sme povedali, že nie, pretože tých 90 percent sa môže mýliť a podľa názoru desiatich percent lekárov sme zdraví a nič nám nehrozí. Podobne je to asi aj s najväčšou hrozbou našej budúcnosti, teda dôsledkami zmeny klímy, kde by malo nepodstúpenie okamžitej cielenej terapie na 90 percent fatálne dôsledky.

Zmena termínu

Aké sú v tomto procese dilemy? Samozrejme, že ich je veľa, ale na ilustráciu spomeniem len niektoré. Prvú by som nazval terminologickou dilemou. Mnohí z tých, čo sa k tejto téme vyjadrujú (hlavne tí, ktorí nie sú v tomto odbore špecialistami), hovoria o súčasných klimatických zmenách a nie o klimatickej zmene. Pritom klimatológovia rozlišujú pomenovanie klimatické zmeny ako javy, ktoré sa diali aj v dávnej minulosti a ktorých príčinou boli prírodné faktory, a klimatickú zmenu ako súčasný jav, kde je vedecky dokázané, že ju prevažne spôsobuje činnosť človeka.

Ak by to bol len odborný „prešľap“, tak je to samozrejme akceptovateľné. Mám však pokušenie naznačiť, že mnohí používajú termín klimatické zmeny účelovo, aby veci zľahčili („otepľovanie/ochladzovanie už v minulosti bolo a v budúcnosti ešte bude“). Takýto odkaz potom nie je pre ostatných až taký alarmujúci a vzbudzuje pocit, že sa ním netreba intenzívne zaoberať. Možno by na zvrátenie tohto trendu bolo potrebné v komunikácii k verejnosti, ale aj decíznej sfére používať namiesto termínu zmena klímy či globálne otepľovanie termín „klimatická deštrukcia“, ktorý je síce expresívnejší, ale presnejšie vystihuje podstatu javu, ktorý nám spôsobuje a bude spôsobovať veľké problémy.

Adaptácia na dôsledky zmeny klímy nesie so sebou aj veľkú dilemu sociálnej spravodlivosti. Zmena klímy, alebo ako som predtým navrhol „klimatická deštrukcia“, je zjednodušene povedané spôsobená ľudskou činnosťou na získavanie hmotných statkov. Čím väčšia je spotreba týchto statkov, tým viac treba vyrobiť elektrickú energiu, autá, potraviny či vyťažiť drevnú hmotu, čo prispieva k neúmernému množstvu skleníkových plynov v atmosfére, a teda spôsobuje túto klimatickú deštrukciu.

Kto spotrebúva tieto statky najviac, prípadne má z ich výroby najväčšie zisky? Samozrejme, tí, ktorí na to majú, respektíve dané výrobné jednotky vlastnia či vedú. Kto najviac trpí, či sa najťažšie spamätáva z dôsledkov, ako sú záplavy, búrky, horúčavy či suchá? Keď opomenieme chorých a starých, samozrejme tí, ktorí nemajú dosť zdrojov, aby bývali v prostredí menej citlivom na dôsledky zmeny klímy, ktorí nemajú dosť zdrojov, aby si poškodené domy a majetok znovu nahradili. Teda tí chudobnejší. I keď to znie jánošíkovsky, respektíve ľavicovo (ani s jedným takýmto prístupom nesympatizujem), je to objektívna a empiricky overená pravda.

Neistota

Dilema tých, ktorí rozhodujú o verejných záležitostiach či verejných zdrojoch, je ovplyvnená rozhodovaním v neistote. Keby išlo len o určitú neistotu v dôsledkoch zmeny klímy (kde, kedy a v akej intenzite), tak by sa to dalo aspoň čiastočne pochopiť. Žiaľ, adekvátna reakcia politikov na zmenu klímy je ovplyvnená aj neistotou, či by sa nevyhnutné opatrenia stretli s pozitívnou reakciou verejnosti, teda voličov („namiesto parkovísk nám tu budujete zelené parky, ktoré nepotrebujeme“, „míňate peniaze na niečo, čo bude možno účinné až o 15 rokov, ale my potrebujeme vidieť výsledky – najlepšie hmatateľné – už zajtra“ a pod.).

V neposlednom rade do politickej dilemy patrí aj fakt, že existuje svetovo uznávaná Sternova správa (z roku 2006) o ekonomických aspektoch zmeny klímy, ktorá prejudikuje, že jej zmena nás bude stáť až 20 percent globálneho HDP. Opatrenia na výrazné zmiernenie nárastu produkcie skleníkových plynov či na adaptáciu, ak by sa aplikovali hneď, by mali cenu len jedného percenta globálneho HDP. Vychádzajúc z faktu, že vedecké scenáre budúceho vývoja (či už klimatického, alebo socio-ekonomického) u nás pri plánovaní či rozhodovaní na národnej, regionálnej a lokálnej úrovni berú do úvahy len naozaj výnimočne, v tejto dileme uprednostňujeme riešenie problémov, ktoré už máme, a nie tých, ktoré sú síce vážnejšie, ale len sa predpokladajú.

Uvedomujem si, že diagnóza, tak ako som ju čiastočne popísal, ešte nelieči, ale kým si neuvedomíme svoj stav a tiež potrebu ho komplexne riešiť, každá terapia bude neúčinná.