Keď vyhráva celý orchester aforistov

Keď vyhráva celý orchester aforistov, najpravdepodobnejšie sme sa ocitli na svete označovanom estetickými provokáciami. Tak či onak ide o podmaňujúci svet. Svet nezvyčajne stručný, a preto rýchly. Keby to nezaváňalo lacnotou prirovnania, hodilo by sa napísať, že ide o svet smutno-veselý a naopak. A ešte čosi. Čím bližšie k dnešku, tým viac presakuje jeho povahou kult absurdity. Plus spomenuté smutné veselie.

Smutná anekdota je vynález Tomáša Janovica. Stalo sa tak v kraji, kde aj iný literárny žáner – konkrétne detektívka – má svojho guru v postave smutného poručíka Borůvku Josefa Škvoreckého. Ba, celkom dobre sa tu pozná aj dielo Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, všeobecne cteného objaviteľa smiechu cez slzy.

Janovicov a Chalupov výber prekvapuje svojou originalitou

Nuž, zázemie, ako sa patrí. Teda, prinajmenšom skultivovaná pôda, do ktorej pasujú hry dvojitých agentov. Hry smútku aj anekdoty, rodných to sestier – slovníkovo zadefinovaného – krátkeho výroku, ktorý je vtipný a zábavný a s humoristickým zakončením.

Peter Chalupa je vydavateľ, ktorý si plní vo vlastnom Petruse nielen vlastné sny a – ozaj ušľachtilé – predsavzatia, ale aj dôstojné a prepotrebné povedomie o knihe ako o objekte zhrňujúcom pôžitky poznania.

Tentoraz sa vybrali spolu s Tomášom Janovicom v editorskom háve medzi aforistov a s vysokou kompetenciou a nádejou, že fór (bude) istý, zostavili dvadsaťpäť autorských dvojíc. Teda autorov textov a autorov tie texty v určitom zmysle ilustrujúcich.

Jasnozrivú „fachmančinu“ editorov zúročili grafickí dizajnéri (Peter Chalupa, Martin Kurhajec, Fero Jablonovský) a do sveta vošla driečna antológia Aforisti a fór istý.

Antológia aforistov z povahy veci garantuje uhol pohľadu v prívetivom objatí ozaj kritického myslenia vari s jedinou ambíciou, aby toto zostručnenie sveta bolo zvrstvené a vedomé si súvislostí, čo ich len hlava dokáže pobrať. Nečudo teda, že Janovicov a Chalupov výber prekvapuje.

Prekvapuje, pretože je originálny. Napríklad autor tejto krátkej úvahy si od prvého prelistovania knižky predstavil, že áno, bol som v raji. Ba, viem si spomenúť, ako sa pred rajskou bránou zhromaždili davy spolurajov a disciplinovane čakali na otvorenie brány, aby mohli v pokoji odísť.

Päťdesiat vlomení sa do histórie príbehu smiechovej kultúry

Dvadsaťpäť autorských dvojíc, to je zároveň päťdesiat vlomení sa do histórie príbehu smiechovej kultúry domáceho strihu, ale aj do príbehu jej samotného zmyslu.

Bože, kto môže, nech si spomenie, ako sme sa radostili, keď v oných 60. rokoch z objemnej knižky Michaila Michajloviča Bachtina sálala na nás nezvyčajná interpretácia karnevalových foriem stredovekej literatúry a vizuálneho umenia.

Pravda, boli sme doma a tak si možno spomenieme aj na do omrzenia verklíkovanú otázku, či bola skôr sliepka alebo vajce. Nuž, dodnes nevieme.

Janovic s Chalupom v antológii aforistov a – po starom – karikaturistov s pozoruhodnou dávkou chochmesu ponúkajú čítajúcemu divákovi báječnú kľučku: Obrázkami neilustrovať, textami nekomentovať.

V dikcii nezabudnuteľného Júliusa Satinského: „len si tak pinknúť“. Sem však patrí aj prvá oprava uvedeného tvrdenia, ktoré musí znieť, že ich editorské pinkanie vznikalo „nielen tak“, a preto dosť dlho. Príklad za ostatné sa začína už pri samotnom výbere dvojíc, do ktorého sa pomestili autori niekoľkých generácií.

Ale rovnakej krvnej skupiny, ako sa zvykne hovoriť. Preto by som považoval za ideálneho čitateľa tohto výberu aforistov – našťastie čitateľa nie až takého výnimočného – veci a deje predumávajúceho vizuálneho človeka.

Podobné súvislosti na viacero spôsobov

Nazdávam sa, že takému sa rýchlo utrasú v hlave aj jemnejšie súvislosti medzi expresívnou skratkou Jozefa Cincíka a ironickou naratívnosťou kresieb Mariána Vaneka, čítanie Tomáša Janovica Dušanom Polakovičom či Mirom Cipárom, alebo medzi podozrivo nežnou linkou z ruky Fera Jablonovského či v dikcii Dany Zacharovej, alebo haiku Jána Štrassera a zveršovanými aforizmami Daniely Kapitáňovej.

Vlastne ide o celkom podobné súvislosti ešte na viacero spôsobov, ktorými prezentujú editori prítomnú päťdesiatku aforistov.
Nakoniec nám zostala ešte odpoveď na otázku, prečo môžeme hovoriť o delikátne spracovanej a mimoriadne schopnej antológii. Pretože mimoriadne zoradila do aktuálneho orchestra hráčov, ktorí boli aktuálni v čase najrôznejších kríz.

Najčastejšie krízy jazyka, komunikácie a samotnej krízy. Dlhý čas onoho času patril totalitnej moci a idiocii jej móresov, ktoré žili zo lži. A ako vždy, hrozili sa jej opaku a z číreho strachu sa obávali úškrnov, tobôž (vý)smiechu. Najmä v rokoch – ozaj nie elitárskeho – absurdného označovania absurdnej reality.

Len tak totiž mohla byť videná vskutku realistickými očami.

Nazdávam sa, že opakovať po Shakespearovi, že účel umenia kotví v predstavení zrkadla životu, je klišé. Pravda, Peter Zajac by povedal, že práve tak sa vyčíruje na hladinu vedomia podvedomie textu i rôznych zauzlín liniek a farieb. Rovnako pravda, že keď vyhráva celý orchester aforistov, duše sa nám sfarbujú do veselých farieb.