Otec ma priviedol do svojej „ozajstnej“ rodiny, bolo to ako v najhorších rozprávkach o macochách
Po smrti mamy prežila tri roky s macochou. Dvadsať rokov jej trvalo, kým sa z toho pozbierala.
Kým Agneša žila s mamou, všetko bolo jednoduché. Dni a týždne mali svoj pravidelný rytmus. Mama bola veľký pedant a všetko bolo rozvrhnuté na minútu. Inak sa ani nedalo – Agnešu vychovávala sama a ešte sa starala o nevládnu mamu. Jediné, čo ich vyrušovalo v prísne dodržiavanej rutine, bol pán Igor. Tak mala Agneša nakázané oslovovať muža, čo raz do mesiaca, presnejšie poslednú nedeľu v mesiaci, prišiel na obed a zostal až do večera. Aj pán Igor bol pedant. Nikdy nemeškal, nikdy neprišiel skôr, ako bol ohlásený.
Keď raz Agneša spadla z lavičky v ich záhrade a zašpinila si kolená, utrel jej ich takou čisto bielou vreckovkou, až z nej boleli oči. Agneša má 73 rokov a dodnes si to pamätá ako jeden z jeho nemnohých prejavov nehy či súcitu. Mohla mať vtedy asi sedem alebo osem rokov.
Pán Igor sa s ňou skoro nikdy nerozprával, len ju skúšal z násobilky a učil ju hrať šach. Mamy sa vždy pýtal, či Agneša dobre je a či majú dosť peňazí. Agneša nikdy nerozumela, prečo sa to pýta. „To som už bola krátko pred pubertou a nešlo mi do hlavy, čo sa nejaký mamin známy stará do našich vecí.
