Ako sa Slováci a Maďari navzájom neospravedlnili
Ponovembrový vývoj a snahy o politické zmierenie medzi Slovákmi a Maďarmi ukázali, že na vzájomné gestá ospravedlnenia musíme asi ešte nejaký čas trpezlivo čakať.
Autor je bývalý predseda SNR
V júni 1993 bolo Slovensko prijímané do Rady Európy. Hrozilo vtedy, že Maďarsko bude vetovať náš vstup. Minister zahraničných vecí Rakúska Alois Mock v tom čase predsedal zasadnutiu Rady ministrov Európskej rady. Dosť sa vtedy angažoval, telefonoval často s Jánom Čarnogurským, konzultoval s ním rozličné otázky. Potom, čo nakoniec všetko prešlo bez problémov, Alois Mock pozval predsedu KDH Jána Čarnogurského, podpredsedu KDH pre zahraničie Emila Komárka a mňa do Viedne.
Navštívili sme ho na ministerstve zahraničia a potom sme šli spolu do neďalekej malej reštaurácie na obed. Bolo to priateľské a neformálne stretnutie. Na konci obeda som sa ho opýtal, ako vidí slovensko-maďarské vzťahy z pohľadu svojej politickej a zahraničnej skúsenosti. „Komplikovane,“ odpovedal Alois Mock.
Komunisti v Československu potlačili všetky problémy týkajúce sa národnostných menšín. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa vďaka českým, slovenským a maďarským disidentom problém maďarskej menšiny na Slovensku dostal na stôl. Charta 77 sa vtedy rozhodla, že vydá vyhlásenie k maďarskej otázke na Slovensku.
Milan Šimečka bol po rôznych vzájomných nezhodách nakoniec poverený, aby pripravil spoločný návrh. Do Bratislavy za Chartu 77 prišli dokument podpísať Jiří Dienstbier a Václav Malý. Disidenti z Budapešti na poslednú chvíľu zablokovali prijatie tohto vyhlásenia. Mali námietky najmä voči pasáži o nemeniteľnosti hraníc medzi Maďarskom a Československom.
Po páde komunizmu slovenský parlament a vláda SR prijali pred Vianocami 1990 vyhlásenie, v ktorom sa ospravedlnili židovským spoluobčanom za príkoria, ktoré im boli na Slovensku spôsobené v časoch II. svetovej vojny. Vo februári 1991 prijal slovenský parlament vyhlásenie k odsunu slovenských Nemcov, v ktorom odsúdil princíp kolektívnej viny. Naším plánom bolo prijať spoločné slovensko-maďarské vyhlásenie v obidvoch parlamentoch, v ktorom by každá strana spomenula príkoria tej druhej a vzájomne sa ospravedlnili.
Predseda maďarského parlamentu György Szabad túto myšlienku prijal a vytvorili sme komisie poslancov a historikov z oboch strán. Slovenská strana pokladala za potrebné spomenúť násilnú maďarizáciu na prelome 19. a 20. storočia, problém násilného zabratia južného územia po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 a takzvané Kádarove zákony v školstve, ktoré na začiatku 60. rokov zrušili národnostné školstvo, čo následne znamenalo asimiláciu slovenskej menšiny v Maďarsku.
Maďarská strana uviedla násilné vysídlenie maďarských občanov zo Slovenska po roku 1945, stratu občianskych práv Maďarov na Slovensku v tomto období a zhabanie ich majetku. Nedospeli sme však k žiadnemu výsledku. V tom čase som bol v Budapešti a v neformálnom rozhovore s jedným známym maďarským, katolíckym sociológom. Na adresu nášho spoločného vyhlásenia mi povedal, že maďarská strana nemôže prijať vyhlásenie, v ktorom by odsúdila zabratie južného Slovenska v novembri 1938.
