Denník N

Príbeh bojnických slonov: ako siroty ich predali do Európy, dlho žili na ploche menšej ako byt, teraz konečne majú nový pavilón

Jediné slony žijúce na Slovensku pochádzajú z voľnej prírody. V Bojniciach žijú od roku 1984. Foto N - Tomáš Hrivňák
Jediné slony žijúce na Slovensku pochádzajú z voľnej prírody. V Bojniciach žijú od roku 1984. Foto N – Tomáš Hrivňák

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

V roku 1983 bolo v Zimbabwe také extrémne sucho, že slony od hladu decimovali úrodu aj všetku vegetáciu. Ak by vláda nezakročila, zahynuli by ľudia aj množstvo zvierat. Bolo treba znižovať počty slonov. Lovci teda vyrazili na misiu, výsledkom ktorej boli stovky zastrelených afrických slonov.

Niekoľko mláďat, ktoré už boli sebestačné, však ušetrili. Boli medzi nimi dvojročné slonice Maja a Gula.

Prebral si ich holandský obchodník so zvieratami Van den Brink. Priviezol ich do karantény v poľskom Vroclave. V betónovej jame tam jeden rok čakali, kým sa dostanú do svojho nového trvalého domova, do bojnickej zoo.

Dva slovenské slony

Teraz už žijú v Národnej zoologickej záhrade Bojnice a sú to jediné dva slony na Slovensku. O ich zaradení do portfólia exotických zvierat rozhodol začiatkom 80. rokov vtedajší šéf zoo Pavel Mihalík, nápad dostal počas svojej služobnej cesty v Indii. Návšteva bola úspešná, riaditeľ priletel do Československa s prísľubom ázijských slonov, ktoré sú menšie ako tie africké. Lenže z dohody napokon zišlo, pretože ázijské slony začali práve v tom čase čeliť hrozbe vyhynutia, ktorá trvá doteraz – vo voľnej prírode ich žije menej ako 50-tisíc.

Namiesto ázijských slonov však dokázali Bojnice získať dve samice slona afrického.

Keď Maju a Gulu priviezli do hornonitrianskej zoo, boli neovládateľné a útočné. Skoro štyri mesiace strávili v karanténnej miestnosti, ktorú narýchlo postavili zamestnanci zoo, medzi nimi aj ich neskorší ošetrovateľ Slavomír Würschner. Budova doteraz stojí, žijú tam antilopy vrané.

Byť ošetrovateľom slonov je podľa Slavomíra Würschnera na Slovensku výnimočnejšie ako byť prezidentom. „Aj ministrov už bolo viac ako nás pri slonoch,“ komentuje. Foto N – Tomáš Hrivňák

„Takto ich presúvali do dokončeného pavilónu,“ ukazuje na čiernobielej fotografii 59-ročný Slavomír Würschner. Slon mal na každej nohe priviazané jedno lano. Každé držala štvorica zamestnancov. Horko-ťažko napokon zvieratá presunuli do nového domova, v ktorom strávili tridsaťšesť rokov života.

Aby mohli v zoo so zvieratami pracovať, ošetrovateľom prišiel na pomoc šéf pavilónu slonov pražskej zoo Aleš Havlíček. Zamestnancom vysvetlil, že slona treba najprv uviazať na reťaz a potom začať učiť rôzne povely, inak bude stále utekať a útočiť.

„Odjakživa som chcel pracovať pri slonoch. Keď som bol začínajúci ošetrovateľ, chodieval som za kamarátom do pražskej zoo. Hodiny sme presedeli pri slonoch, ktoré mal na starosti, a rozprávali sme sa o nich. Veľmi som mu vtedy závidel,“ hovorí Würschner.

Odmalička sa zaujímal o zvieratá. Keď do jeho rodnej Gemerskej Polomy prišiel pojazdný zverinec, vždy tam rýchlo bežal. Mal rád vôňu šeliem, ktoré so sebou konvoj priviezol.

Würschner vyštudoval za jazdca a chovateľa koní v Šali. V osemnástich rokoch sa ako čerstvý absolvent zamestnal v bojnickej zoo. Staral sa o antilopy, o zebry, o kone či o ovce na oddelení kopytníkov. K naplneniu svojho sna sa dostal až takmer päť rokov po tom, ako slony prvýkrát prišli do Bojníc. To bolo v roku 1989 a Würschner sa o ne stará dodnes.

„Hovoril som, že som sa k slonom dostal zaslúžene, môj otec mal zásluhu na získaní peňazí na pavilón,“ hovorí Würschner. Jeho otec Víťazoslav Würschner bol v 80. rokoch vedúci oddelenia kultúry na Krajskom národnom výbore v Banskej Bystrici. Spadalo pod neho aj financovanie zoo a bol to on, kto vyčlenil a presadil štyri milióny korún na sloninec.

„Pamätám si, ako som prvýkrát pristúpil k sloniciam. Boli menšie, ako sú teraz, ale aj tak som si myslel, že sú to riadne kolosy. V duchu som si vravel, že keď ma tieto zvieratá jedného dňa budú rešpektovať, tak budem riadny frajer,“ spomína na prvé dni Würschner.

Spočiatku sa len pohyboval v priestoroch pre návštevníkov alebo v kŕmnej chodbe, kde upratoval. Nechal slony, aby si zvykli na jeho prítomnosť, chôdzu, hlas i pach. Po pár dňoch sa pri práci pohyboval tesne za ošetrovateľom, ktorý sa o slonice staral od začiatku. Bol tak chránený a slonice vedeli, že mu nemajú ubližovať.

Postupne preberal rôzne úkony po staršom kolegovi a slony si na Würschnera zvykli. „Najdôležitejšie je, aby sa ich človek nebál. Ak slonice vycítia, že má človek strach alebo si nie je istý, môžu naňho zaútočiť.“

Ošetrovateľ slonov by mal podľa Würschnera patriť k najlepším v zoo. Mal by mať k slonom zdravý rešpekt a byť rozumne odvážny, ale nie nezodpovedný. Mal by sa vedieť okolo slonov pohybovať, aby ho trojtonové zviera nepritlačilo o stenu alebo nezranilo.

„Keď slon udrie druhého slona chobotom, je to ako facka. Lenže keď švacne človeka, je to ako stretnutie s pneumatikou z kamiónu. Slon má v chobote štyritisíc zväzkov svalov, to je toľko, ako má celý človek,“ vysvetľuje ošetrovateľ.

Podľa Slavomíra Würschnera sa v bojnickej zoo pre slony nikto nezranil.

Slavomír Würschner pod slonom v roku, keď sa o Gulu a Maju začal starať. „Keď ma pri týchto trikoch uvidel šéf, povedal, že ak ma prichytí opäť, dostanem výpoveď,“ spomína ošetrovateľ. Foto N – Tomáš Hrivňák
Ďalší ošetrovatelia slonov v bojnickej zoo Marián Lomnický a Vladimír Tkáč. Foto N – Tomáš Hrivňák

Starostlivosť o slony bola doteraz podľa platných medzinárodných štandardov vždy kontaktná (free contact). To znamená, že je ošetrovateľ so slonom v bezprostrednom kontakte.

Aby mohol so slonom pracovať, musí si získať „alfa pozíciu“. Tá sa utvára napríklad pri učení rôznych cvikov.

„Tréningom si ošetrovateľ nad slonom vytvára dominanciu tým, že slona vždy presvedčí, aby dokončil úlohu. Mahout (vodič slona – pozn. red.) nesmie ustúpiť slonovi a cvičenie musí zakončiť vždy nejako pozitívne,“ vysvetľuje Würschner.

Ďalší ošetrovateľ, Marián Lomnický, hovorí, že pri slonoch ide láska, podobne ako u ľudí, cez žalúdok. Človek si ich ľahko kúpi sladkým ovocím alebo ich obľúbenou zeleninou.

Od prvého roka boli slony ustajnené v pavilóne s vnútorným ubytovacím priestorom vo výmere päťdesiat štvorcových metrov. To bolo menej, ako má priemerný byt slovenských domácností. Návštevníka prekvapovalo, že sa do malého priestoru slony vôbec pomestili. Slavomír Würschner však hovorí, že podobné veľkosti slonincov boli do 80. rokov bežné.

Súčasťou starého pavilónu bol aj vonkajší výbeh s menším bazénom. Ani tam však najväčšie suchozemské zvieratá nemohli nachodiť kilometre. Ako hovorí Würschner, v niektorých zoologických záhradách ošetrovatelia slony zvykli brať na prechádzku po zoo alebo s nimi vybehli na lúku.

V Prahe sa dokonca slony chodili kúpať do Vltavy. V Bojniciach sa slony vychádzkam nikdy neučili, zrejme z bezpečnostných dôvodov. Boli preto odkázané na bezprostredný priestor výbehu.

Slonica uviazaná na reťazi v starom pavilóne v Bojniciach. Foto – TASR/Radovan Stoklasa

Koncom vlaňajška ich po tridsiatich šiestich rokoch presťahovali do úplne nového pavilónu. Je oveľa väčší, má 11 800 štvorcových metrov, z toho osemsto tvorí vnútorný výbeh.

Jeden box na ustajnenie slona má takú výmeru, ako malo celé stojisko pôvodného pavilónu. Takýchto boxov je v pavilóne šesť.

Vo vonkajšom výbehu sú osadené kmene stromov na spestrenie. Vnútorný výbeh, ktorý ošetrovatelia volajú obývačka, je vysypaný pieskom, v ktorom sa sloniciam dobre leží, keďže na tvrdej dlážke sa im tvorili otlaky.

Vnútorná aj vonkajšia časť pavilónu sú pripravené aj na situáciu, že by zoo získala slonieho samca, ktorý by bol od samíc väčšinu času oddelený.

Keď v roku 2019 pokladal riaditeľ zoo Milan Šovčík a vtedajší minister financií Peter Kažimír a životného prostredia László Sólymos základný kameň nového slonieho pavilónu, agentúra TASR informovala, že investícia envirorezortu na výstavbu pavilónu s areálom so zeleňou má stáť vyše štyri milióny eur. Z centrálneho registra zmlúv však vyplýva, že zoo v Bojniciach zaplatila za ubikáciu africkej fauny zhruba 4,3 milióna a za exteriérový výbeh pre africkú faunu približne 3,2 milióna eur.

Národná zoologická záhrada Bojnice bližšie nevysvetlila, prečo stál nový pavilón o vyše tri milióny viac, ako sa predpokladalo. Keď sa Denník N na financovanie pýtal, hovorca zoo Pavel Procner reagoval, že „v rámci hľadania dodávateľa prebehla riadna verejná súťaž prostredníctvom riadneho verejného obstarávania“, výsledkom týchto procesov bola podľa jeho slov uhradená suma.

Vnútorný výbeh v novom sloninci. Foto N – Tomáš Hrivňák

Menej kontaktu, viac priestoru

Maja a Gula sú z rovnakej krajiny, ale povahy majú rozdielne. Slony sú vysoko inteligentné zvieratá, každý má svoju osobnosť. Maja bola vždy odvážnejšia a učila sa oveľa rýchlejšie ako jej spolubývajúca. Gula nie je hlúpejšia, ale je plachšia a cviky a správanie skôr pozoruje od Maje, než by sa ich naučila sama.

Prvé roky v zoo boli v znamení súboja o pozíciu v hierarchii. Bežná rodina slonov afrických môže mať aj desať členov, pričom každý má svoju konkrétnu pozíciu v kolektíve. Na čele stáda je vedúca samica.

Slonice, ktoré sú v sociálnom rebríčku na druhom či treťom mieste, ju permanentne pozorne sledujú. Keď matriarcha začne robiť chyby, druhá slonica v poradí ju nahradí, aby stádo ďalej prosperovalo.

V Bojniciach sú slonice iba dve, ale pozície si aj tak rozdelili. Maja bola z dua tá dominantná zhruba tridsaťpäť rokov. Roly sa začali otáčať tesne pred sťahovaním do nového pavilónu.

„Neviem, či mala Maja nejaké psychické alebo zdravotné problémy, alebo bola po rokoch už jednoducho unavená, ale Gula sa stávala čoraz dominantnejšou,“ vysvetľuje Slavomír Würschner.

Zmena spôsobila komplikácie už pri sťahovaní sloníc do nového domova. Keď chceli ošetrovatelia zvieratá naučiť, ako používať nový pavilón, všetko trvalo dlhšie. Gula bola opatrnejšia a Maja, teraz v submisívnej pozícii, stále čakala, kým nadriadená slonica urobí prvý krok.

Zázemie nového slonieho pavilónu je vďaka dverám a kovovým bariéram pripravené na prechod na ošetrovanie slonov bez priameho kontaktu. Foto N – Tomáš Hrivňák

Würschner hovorí, že pre to môže dlhšie trvať aj prechod na nový systém ošetrovania, ktorý od roku 2030 ukladá Európska asociácia zoologických záhrad a akvárií. Podľa nových pravidiel musia zoo ustúpiť od kontaktného ošetrovania slonov.

Kontaktné ošetrovateľstvo slonov má niekoľko úskalí. V prvom rade je rizikové pre ošetrovateľov. Aj keď slony majú s mahautmi vybudovaný dlhoročný vzťah, ide o mimoriadne plaché zvieratá a istý typ rizika je stále prítomný. Würschner spomína na kolegu zo zahraničia, ktorý pred rokmi prišiel pri práci o život.

„V Dvůre Králové nad Labem mali slonicu, ktorá bola z rovnakej várky ako Gula a Maja. Asi pred dvadsiatimi rokmi slonica dostala veľmi bolestivú koliku. Ošetrovatelia jej chceli pichnúť injekciu. Stáli pri nej štyria. Pri vpichu slonica v amoku bolesti z koliky trhla reťazou, na ktorej bola priviazaná a jedného z ošetrovateľov zhodila na zem a stiahla pod seba. V momente ho prebodla klami. Okolo stáli traja ľudia, ktorí nestačili ani zareagovať. Pri prevoze do nemocnice chalan, ktorého som poznal, zomrel,“ opisuje smutnú udalosť Würschner.

Prechod k chránenému chovu je podľa ošetrovateľa dobrý pre zamestnancov zoo a v konečnom dôsledku aj pre slonice. V chránenom chove, na ktoré je nový sloninec prispôsobený, sa budú ošetrovatelia so zvieratami stretávať po určitom čase len cez bariéru tvorenú kovovou konštrukciou.

„Už to nebude ako doteraz, že slonovi vezmete nohu, vyložíte na stoličku a robíte mu pedikúru. Teraz ho pozitívnou motiváciou budete musieť presvedčiť, aby k vám prišiel a nohu si sám vyložil. Keď ho pedikúra nebude baviť, môže niekoľkokrát odísť. Práca na pätnásť minút teda môže trvať aj hodinu,“ vysvetľuje Würschner nevýhody nového prístupu.

Ošetrovatelia budú vštepovať sloniciam nové zručnosti tréningom, pri ktorom majú kliker, aký sa používa pri výchove psov, alebo terčíky, teda palice, na konci ktorých je reflexná páska alebo tenisová loptička.

Kovová konštrukcia medzi boxom na ustajnenie slona a vnútorným výbehom v novom pavilóne. Foto N – Tomáš Hrivňák

Oproti kontaktnému ošetrovateľstvu je to rozdiel. Jediný efektívny spôsob, ako zvládať slona v bezprostrednej blízkosti, je pomocou ankusu. Je to nástroj s poriskom, na konci ktorého je kovový hrot a hák. Slon, aj keď má hrubú kožu, má na tele niekoľko desiatok citlivých miest. Ak zviera s ošetrovateľom nespolupracuje, človek dokáže hákom zatlačiť na citlivé miesto slona a prinútiť ho k submisii. Tento prístup je často kritizovaný, pretože necitlivé zachádzanie s ankusom môže slony raniť a zjazviť.

Slavomír Würschner vysvetľuje, že v bojnickej zoo sa nikdy nestalo, že by slonice ankusom poranili.

„Je to skôr psychologický nástroj pre ošetrovateľa, aby mal pocit, že má niečo v ruke. Napríklad ak by ho išiel slon niekde pritlačiť, tak si vie ankus oprieť o slona a odtlačiť ho. Avšak keby slon chcel, chytil by ma aj s ankusom a poľahky ma odhodil kade ľahšie,“ hovorí ošetrovateľ s vyše tridsaťročnou praxou.

Slonice Gula a Maja v novom výbehu v bojnickej zoo. Foto N – Tomáš Hrivňák

Špageta je lepšia ako zemiak

„Jeden z najsilnejších zážitkov môjho detstva je, ako som v Bojniciach kŕmila slony jahodami,“ spomína Júlia Hanuliaková s pohľadom upretým na nový sloní výbeh. „Boli to tieto isté slonice. Som rada, že sa im bude vo veľkom výbehu žiť lepšie.“

Júlia Hanuliaková pracovala dvadsať rokov v Spojených štátoch amerických ako architektka. Venovala sa výlučne navrhovaniu výbehov pre zvieratá v zoo. V knihe, ktorú vydala jacksonvilská zoo, spolupracovala na kapitole o tom, ako sa starať o slony, aby dosiahli fyzický a psychologický blahobyt.

V rokoch 2013 a 2016 sa popri vedení svojej návrhárskej firmy venovala štúdii, ktorá porovnávala expozície pre slony v Severnej Amerike a v Európe. Do júna 2021 bola riaditeľkou bratislavskej zoo.

Všetky dobré zoo, medzi nimi bojnická, majú členstvo v nadnárodnej zoologickej organizácii, konkrétne u nás v Európskej asociácii zoologických záhrad a akvárií. Tieto organizácie pravidelne vysielajú do záhrad svoje hodnotiace komisie, ktoré kontrolujú starostlivosť a životné podmienky zvierat. Vedia vyhodnotiť, či zariadenie spĺňa základné štandardy na pokračovanie členstva. Podľa kritérií asociácie bol postavený aj nový sloní pavilón v Bojniciach.

„Jedno z najdôležitejších kritérií hodnotenia kvality života zvierat v zoo je miera, do ktorej dokážu zvieratá žiť život podobne ako v divočine,“ vysvetľuje Hanuliaková. „Snažíme sa dosiahnuť stav, aby si zviera mohlo zachovať a rozvíjať svoju podstatu. Aby slon bol slonom.“ Dôležitou zložkou naplnenia tohto princípu je spoločenská skladba zvierat vo výbehu. „Aj pri slonoch totiž platí, tak ako u ľudí, že nie je podstatné kde, ale s kým žijú.“

V bojnickej zoo žijú slonice v neprirodzenej sociálnej skladbe. Namiesto rodiny desiatich sloníc a mláďat, ktoré pri svojom putovaní savanou stretávajú paralelne kráčajúce samce, žijú len vo dvojici. Hanuliaková vraví, že v budúcnosti môže bojnická zoo uvažovať nad ustajnením viacerých slonov. Nový pavilón je podľa nej priestranný, organický a prostredie v ňom je možné pretvárať.

Hlavný zoológ Branislav Tám hovorí, že kým bude zoo uvažovať nad ďalšími slonmi, musia si Gula s Majou zvyknúť na nové prostredie. Nové slony tak v bojnickej zoo pribudnú najskôr o dva roky.

Júlia Hanuliaková. Foto N – Tomáš Hrivňák

„Sloní výbeh nemusí mať len tvar zemiaku, môže to byť aj špageta. Slony vo voľnej prírode neustále migrujú a pohyb je pre ne základným spôsobom života. Ak by sa vytvorili koridory po zoo, dá sa tým získať niekoľko kilometrov. Takýmto spôsobom sa napríklad dajú prepájať výbehy, čím by pre slony mohla vzniknúť sústava ciest a ohrád,“ vysvetľuje architektka.

Keď Denník N s Hanuliakovou navštívil pavilón slonov v Bojniciach, nechcela pristupovať ku komplexnému hodnoteniu novej stavby. Vraví, že by tomu musela predchádzať väčšia rešerš podkladov. Už na pohľad však dokázala pomenovať prvky, ktoré by život sloníc v Bojniciach mohli vylepšiť.

Podľa architektky by výbehu pomohlo dodanie oživujúcich prvkov, napríklad spŕch či rôznych hlavolamov.

„Slony majú veľké mozgy a rady rozmýšľajú a pracujú. Ak napríklad slonovi ponúknete dva melóny. Jeden len tak bez obalu a druhý pred slonom zbalíte do krabice, do drevenej debničky, do suda a ešte do veľkej škatule, slon si určite radšej vyberie ten melón, ktorý je zabalený. Je to preňho väčšia zábava,“ vysvetľuje sloniu mentalitu Hanuliaková.

Ak by slonice žili v prírode, strávili by väčšinu času hľadaním partnera, starostlivosťou o mláďatá a snahou získať potravu. Prvé dve kategórie je z podstaty slonieho osadenstva v Bojniciach momentálne nemožné dosiahnuť, o tej tretej je možné diskutovať.

Najväčším neduhom zoologických záhrad pre zvieratá je nuda. Všetko za nich zaobstarajú ošetrovatelia.

“Je známe, že zvieratám v zoo sa mení psychologický charakter, napríklad si málo veria. Vyplaší ich potom každá zmena v režime, na ktorý si zvykli,” vysvetľuje Hanuliaková.

Dobré zoo sa preto snažia, aby hlavnou náplňou práce ošetrovateľov nebolo kŕmenie a čistenie, ale vymýšľanie aktivít pre slonov a so slonmi. Napríklad z obstarávania potravy robia pre slony aktivitu, ktorá ich zamestná na dlhší čas. Jedlo im schovávajú do rôznych kútov výbehov, pod zem, vysoko na stromy, do rôznych prírodných obalov a mechanických hračiek. Nechávajú ich, aby mali pocit, že sa o seba starajú samy.

Slony mávajú k dispozícii aj hlavolamy, pri ktorých môžu používať chobot. V stene je urobená diera a na druhej strane množstvo možností, do ktorých môže zviera strčiť chobot, aby sa dostalo k jedlu. Úlohy sú často sťažené rôznymi padajúcimi dvierkami, ktoré zrazu zmenia polohu pochúťky a podobne. Takéto zariadenia sa dajú doplniť do bojnického sloninca pomerne jednoducho.

Návštevníci sa na slony v novom pavilóne dívajú z nadhľadu a majú o nich dokonalý prehľad. Foto N – Tomáš Hrivňák

Ako v minulom storočí

Výbehy v zoologických záhradách sa podľa architektky Júlie Hanuliakovej delia do troch vývojových stupňov. V prvom sú zvieratá vystavené ako exponáty samy o sebe v ohrade. Výbehy sú v podstate jednoduché. Ak by sa zvieratá aj v ohradách vymenili, nič podstatné by sa nezmenilo. „Pejoratívne sa to nazýva aj zoologické porno. Teda kedykoľvek sa do ohrady pozriem, vidím tam zviera.“

Druhou generáciou sú panoramatické výbehy vytvorené tak, aby tvorili fotogenickú scenériu. Sú stavané trochu ako divadelné scény a návštevníkom je ponúknutý výhľad z konkrétneho miesta, aby zvieratá vo výbehu videli tak, ako ich majú vidieť. Tento typ výbehu často kombinuje aj viacero druhov zvierat.

Výbehy v Bojniciach sú na pomedzí týchto dvoch úrovní. „Zvieratá sú dominované návštevníkmi, ktorí sa na ne pozerajú ešte aj z výšky. Je im tak dané najavo, že sú pod absolútnou kontrolou človeka. Zvieratá nemajú žiadne súkromie s výnimkou toho, keď sú v zázemí alebo v noci,“ hovorí architektka.

„V tomto ohľade ma trochu prekvapilo, že slonice tu žijú ešte ako v minulom storočí. Stále sa však treba pozerať aj na to, ako žili predtým. Oproti starému pavilónu teraz žijú omnoho lepšie. Okrem toho je ťažké niečo kritizovať, pretože považujem za veľký úspech, že na Slovensku vôbec slony máme. Je to podľa mňa veľmi podstatné,“ komentuje Hanuliaková.

„V začiatkoch mojej kariéry, som pristupovala k návrhom zoologických záhrad tak, že keď už sú zvieratá v zoo, treba sa o ne aspoň čo najlepšie postarať. Dnes sa moja motivácia trochu posunula. Myslím si, že ak by zoologické záhrady neexistovali, spoločnosť by bola ešte viac odtrhnutá od divokej prírody. Zvieratá v zoo sú ambasádormi svojich divokých druhov a svojou prítomnosťou nás vyzývajú rozprávať o problémoch divokej prírody a ich druhu,“ pokračuje architektka.

Podľa nej je v dnešnej dobe v dobrých zoologických záhradách zhoda na odmietaní chovu zvierat z divokej prírody. Zoo tak chcú zabrániť pytliactvu.

Maja a Gula sa narodili v divokej prírode a do zoo sa dostali preto, že zvyšok ich rodín bol vyvraždený. „Je to dedičstvo minulosti a ja tomu rozumiem. Chcem poukázať na to, že zoologické záhrady pomáhajú vytvárať priestor, kde môžeme hovoriť o problémoch, ktoré sa tých druhov týkajú. Napríklad likvidácia stoviek slonov v Zimbabwe by vôbec nebola téma vo verejnom diskurze, ak by sme tu nemali tieto slonice,“ vysvetľuje.

Moderné zoologické záhrady sú ochranárske organizácie, ktoré chovajú záložné populácie ohrozených druhov s cieľom navrátiť ich do voľnej prírody. Ich cieľom je zachovanie rozmanitosti druhov na Zemi.

„Ako nám však ľudia môžu veriť, že nám naozaj ide o dobro zvierat, keď naše zvieratá vidia v podmienkach, ktoré sú pod ich úroveň?“ pýta sa rečnícky Hanuliaková.

Vonkajší výbeh starého pavilónu slonov v Bojniciach. Foto N – Tomáš Hrivňák
Vonkajší výbeh nového slonieho pavilónu. Foto N – Tomáš Hrivňák

Zoo ako krajina

Tretím vývojovým štádiom výbehov pre zvieratá v zoo je ponorenie sa do krajiny (landscape immersion). Je to taký spôsob plánovania zvieracích výbehov, ktorý stiera hranicu medzi človekom a zvieratami. Oberá človeka o pocit kontroly. Zakrýva napríklad prehľad o tom, kde sa začína a končí ohrada. Návštevníka stavia na rovnakú úroveň so zvieraťom. Je to teda iný koncept ako v Bojniciach, kde má návštevník vždy dokonalý prehľad o výbehu a na slony sa pozerá z výšky.

Júlia Hanuliaková upozornila na jeden z najobľúbenejších výbehov pre slony, na ktorom spolupracovala, Kazeranga Forest v dublinskej zoo. „Pôdorys výbehu je v tvare belgickej hranolky, keď sa vrátim k metafore s jedlom,“ opisuje prostredie architektka.  „Výbeh je zložený ako reťaz rôznych krajinných prostredí, ktoré sa neustále menia v závislosti od ročného obdobia, ale aj od fantázie ošetrovateľov.“

V Kazeranga Forest žijú slony ázijské, na vytvorenie komornejšej atmosféry teda môže slúžiť hustá vegetácia. Návštevníci vnímajú sloniu expozíciu z džungľového chodníka, na ktorom sa kde tu objaví okienko bez vegetácie, cez ktoré možno nahliadnuť na slony. Miesta okolo výhľadu nie je nazvyš. Jedna ľudská rodina pozerá na menšiu časť slonej rodiny. Návštevníci tak voči slonom nie sú naraz v takej početnej presile, ako je to napríklad v Bojniciach.

Aj keď je výmera sloninca o tritisíc metrov štvorcových menšia ako v Bojniciach, žije tam spolu osem slonov, medzi nimi aj dva samce. Okrem hľadania potravy sa môžu zvieratá venovať aj ďalším hlavným aktivitám, ktoré by robili v prírode: páreniu a výchove mláďat.

Ošetrovatelia v Dubline slony čistia aj kŕmia, no hlavnou náplňou ich práce je vymýšľanie programu aktivít. Súčasťou výbehu je niekoľko veľkých kôp piesku, ktoré ošetrovatelia presúvajú.

Miesto metly a lopaty sú tak najdôležitejšími nástrojmi malé bagre a buldozéry. Ako opisuje atmosféru Hanuliaková, radosť v írskom pavilóne slonov je všestranná. Zvieratá sa tešia, pretože sa môžu zavŕtať do piesku a oprieť sa oň v spánku. No potešili sa aj ošetrovatelia, ktorí môžu neustále bagrovať a presúvať piesok, kopy sena, veľké pne aj kŕmidlá tak, aby slonom vytvorili nové situácie a chránili ich pred nudou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Prievidzi

Slovensko

Teraz najčítanejšie