Makó vlastne tvrdí, že kto za Fica nekradol, okrádal vlastnú rodinu

Ľudovít Makó nám dal rozhovor. Nerozprávali sme sa s ním preto, lebo ho považujeme za hrdinu. Nie je ním. Svedectvo tohto človeka je dôležité, pretože ide o osobu, ktorá z korupcie okrem seba usvedčuje celý zástup kľúčových predstaviteľov štátu. Je preto na nezaplatenie skúsiť mu nazrieť do hlavy.

Nevieme s istotou, koľko z toho, čo Makó v rozhovore povedal, je pravda. Netušíme ani, koľko si pred nami, ale najmä pred políciou nechal pre seba. Nedá sa vylúčiť, že úplne všetko vyšetrovateľom nepriznal. Hoci, ako sám povedal, uvedomuje si, čo by to v prípade odhalenia pre neho znamenalo. Okrem toho si iba hmlisto môžeme predstavovať, čo vôbec prezradil policajtom. Určite však rádovo viac, ako mohol vyrozprávať novinárom predtým, ako sa uzavrú prípady, v ktorých svedčí.

Lenže už iba to, čo povedal Monike Tódovej, je natoľko komplexné, že výsledok ešte viac vyvracia Ficom šírený príbeh o zorchestrovaných kajúcnikoch, ktorí pod dohľadom nečestných policajtov a prokurátorov dostávajú za mreže nevinných ľudí.

Makó totiž vypovedá tak veľa a ide do takej hĺbky (dokonca aj v rámci obmedzených možností žánru, akým je novinový rozhovor), že neexistuje možnosť, aby sa skôr či neskôr neprezradil omylom alebo chybou v reťazi klamstiev, keby si všetko vymýšľal. Najneskôr pred súdom by to muselo prasknúť.

Rovnako ako by muselo prasknúť, že ho na to navádzajú policajti a prokurátori, ktorí by tým sami riskovali dlhé roky vo väzení. Šanca, že by dobrovoľne hazardovali v prospech vládnej koalície (ako ich obviňuje Fico), ktorá sa môže rozpadnúť z mesiaca na mesiac, je mizivá. Kto by vedome ohrozoval svoju existenciu s cieľom pomôcť takej nestálej partii?

Neznamená to, že každé Makóovo svedectvo sa musí potvrdiť, ale prakticky s istotou je základný odkaz rozhovoru dôveryhodný a podľa všetkého verne opisuje stav, v akom Slovensko minimálne za vlád Smeru existovalo.

Makó nám vlastne hovorí, že počas éry Roberta Fica (vtedy bol aktívny v službách štátu ako vysokopostavený funkcionár) medzi vrcholnými predstaviteľmi polície a iných inštitúcií štátu platilo známe porekadlo spred novembra 1989: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Pretože to bolo ľahké a robilo to veľa funkcionárov.

Korupcia je v Makóovom príbehu samozrejmou a neoddeliteľnou súčasťou systému, ktorý tvoria mocní ľudia s konexiami vytvárajúci sieť s politickým krytím, v ktorej funguje mafiánska morálka a presvedčenie, že jej členovia sa navzájom podržia.

Robert Fico aj Peter Pellegrini preto môžu robiť jediné – spochybňovať a vyvracať všetko, čo z úst ľudí spolupracujúcich s políciou zaznie. Pretože ohrození sú priamo oni.

Aj keby však nikdy neskončili pred súdom a aj keby sa vyšetrovania zastavili na úrovni, o ktorej dnes hovorí Makó (o Ficovi napríklad mlčí), tak by malo byť nemysliteľné, aby sa títo dvaja predstavitelia Smeru ešte niekedy podieľali na vládnutí, pretože bez ľudí ako oni by celá pyramída nemohla prežiť.