Začiatky demokracie v Prievidzi: Ako chcelo 88 voličov lynčovať farára Slotu

Autor je historik
Text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi

Dvadsiateho deviateho novembra 1865, v jedno mrazivé ráno koncom jesene, sa v Prievidzi zhromaždil obrovský dav. Ulice mestečka, ktoré malo v tom čase sotva 2500 obyvateľov, zaplavilo asi poldruha tisíca mužov. Mnohí z nich ukrývali pod kabátmi zbrane – najmä palice a drúky. Dnes to už znie možno prekvapujúco, ale takto sa pripravovali na oslavu demokracie – na voľbu poslanca uhorského snemu. A ako to už v podobných prípadoch býva, palice ani drúky neostali ukryté dlho.

Prievidza bola čoskoro plná ľudí so zakrvavenými hlavami, ale i takých, čo sa ustráchane schovávali za pandúrov, členov volebnej komisie, ukrývajúcich sa v stajni, alebo farárov, ktorí sa púšťali do krvavých bitiek.

Tento príbeh je však zaujímavý aj z iného dôvodu: práve v tomto období sa totiž rozhodovalo, či sa reprezentanti slovenských národných ideí stanú plnoprávnymi, alebo len druhoradými občanmi historického Uhorska.

Praktická skúška možnosti zmierenia

Marcové zákony v roku 1848 výrazne zasiahli do života takmer každého obyvateľa krajiny. K najvýznamnejším zmenám patrilo rozšírenie volebného práva. Predtým bola politika takmer výhradne monopolom šľachty. Voľby prebiehali spravidla tak, ako o tom píše Kalinčiak vo svojej Reštavrácii – uprostred hektolitrov vína a bitiek, zatiaľ čo z hlasovania vyšiel víťazne kandidát, ktorého meno prítomní vykrikovali najhlasnejšie. Ale v roku 1848 volebné právo získali státisíce ľudí, a to nezávisle od materinského jazyka a pôvodu. Voličom i voleným sa mohol stať prakticky každý dospelý muž, ktorý sa dokázal uživiť svojou prácou, profesiou alebo statkami.

Na území dnešného Slovenska vznikli v tom čase desiatky volebných obvodov, kde mala väčšina občanov s volebným právom materinský jazyk výlučne alebo v drvivej väčšine slovenský. Hoci v roku 1848 kandidoval za poslanca snemu len jediný národovec (Eugen Gerometta, nadšený prívrženec Ľudovíta Štúra v bytčianskom obvode), od volieb v roku 1861 sa už snažili preniknúť medzi maďarských poslancov uhorského snemu aj tucty kandidátov zo slovenského národného hnutia, aby v sneme mohli reprezentovať záujmy Slovákov. V roku 1861, ale najmä od roku 1865 sa pokúsili získať mandát mnohí, okrem iných aj Viliam Pauliny-Tóth, Ján Francisci či František Sasinek. V Prievidzi v roku 1865 kandidoval katolícky kňaz Juraj Slota, jeden z angažovaných členov slovenského hnutia.

Šesťdesiate roky 19. storočia boli zároveň aj obdobím slovensko-maďarského zmierenia, keď sa slovenskí a maďarskí politici, politickí myslitelia i publicisti väčšinou usilovali vzájomne sa dohodnúť – alebo aspoň prijať argumenty druhej strany. Praktickou skúškou tohto pekne znejúceho obojstranného vzájomného zmieru bola otázka, či môžu v slovenských volebných obvodoch zvíťaziť kandidáti, ktorí si ctia ústavu a integritu Uhorska, ale zároveň reprezentujú národné záujmy Slovákov.

Ľahké víťazstvo?

Juraj Slota (Slotta) (1819 – 1882) patril medzi kľúčové postavy katolíckeho krídla Štúrovho slovenského národného hnutia. Od roku 1852 pôsobil ako učiteľ na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici a inicioval jeho transformáciu na vzdelávaciu inštitúciu s vyučovacím jazykom slovenským, bol zakladateľom Matice slovenskej, redaktorom novín Cyrill a Method a v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia jedným z najbližších spolupracovníkov Štefana Moyzesa.

Zdalo sa, že v Prievidzi a jej okolí, kde bývali takmer výlučne katolíci s materinským jazykom slovenským a pôsobil tam aj piaristický rád a katolícke gymnázium, bude mať angažovaný slovenský katolícky farár ideálne podmienky na zisk poslaneckého mandátu. Výsledok bol však napriek tomu zdrvujúci: z 1495 hlasujúcich podporilo Slotu iba 88, zatiaľ čo 1407 voličov prejavilo priazeň jeho protikandidátovi šľachtického pôvodu, Józsefovi Zsámbokréthymu. V ten deň sa toho však v Prievidzi udialo oveľa viac ako len jedna obyčajná volebná porážka.

Ten, koho osobne zbil kandidát na poslanca…

V Ivanke pri Nitre je archív, kde si môžeme prečítať hlásenia predsedu volebnej komisie, ktorú do dejiska volieb vyslala župa. V prvom hlásení ešte opisuje voľby ako úplne regulárne, do očí však udrie krátka poznámka: farár Sándor Bizay, ktorý v komisii zastupoval Slotu, sa na päť minút vzdialil. Na prvé počutie by nám mohlo napadnúť, že zrejme vyhľadal budár (toaletu), no čoskoro sa ukázalo, že v skutočnosti dostal list, v ktorom sa mu vyhrážali smrťou. Po jeho prečítaní sa už neodvážil zotrvať v komisii a čoskoro z nej ušiel.

Keďže Bizay v tejto súvislosti podal oficiálnu sťažnosť, predseda komisie János Simonyi bol nútený udalosti podrobne opísať v ďalšom hlásení. Z neho jasne vyplýva, že Bizayho strach bol opodstatnený – v ten deň popoludní sa medzi voličmi výrazne vystupňovalo násilie. No z hlásenia je zrejmé aj to, že predseda zo vzniknutej situácie jednoznačne vinil slotovcov. Podľa neho sa predovšetkým u nich objavili drúky, ktoré im síce pandúri a žandári pred voľbami zhabali, ale márne – spod plášťov vytiahli ďalšie tyče a palice. A popoludní už vraj Slotovi ľudia „vítali“ Zsámbokréthyho priaznivcov „ranami do hlavy“. A hoci „nikto neumrel, zranených bolo veľmi veľa ľudí“.

Podľa neobjektívneho hlásenia vraj poslanecký kandidát József Zsámbokréthy ozlomkrky utekal, aby krvácajúcich zranených poumýval, ošetril a na vlastné náklady pre nich zadovážil z lekárne obväzy, zatiaľ čo Slota osobne, vlastnoručne rozbíjal hlavy Zsámbokréthyho voličov…

… a ten, kto spoza predsedníckeho stola ušiel do maštale

Zaujatý predseda, ktorý sa očividne prikláňal na jednu stranu, bol nútený zapodievať sa aj Bizayho prípadom. Bizay totiž ušiel rovno na žandársku stanicu. Pre atmosféru v meste sa však necítil bezpečne ani tam, takže sa ukryl v maštali svojho známeho, odkiaľ sa neodvážil vyjsť ani po výzve predsedu – a o tom, aby sa vrátil späť do komisie, nechcel ani počuť.

Ďalší kňaz a Slotov stúpenec sa u predsedu objavil s nasledovnou sťažnosťou: kaplána Jozefa Tamaka sprevádzali dvaja žandári, ktorí ho zadržali, aby sa „nebodaj nestal obeťou hnevu ľudí“. Ale márne ho žandári chránili, márne predseda sústredil všetky bezpečnostné sily, ktoré mal k dispozícii, „zhromaždený dav bol taký nahnevaný“, že kaplána „sa mi napriek ozbrojeným silám po mojom boku a nadľudskému úsiliu podarilo pred smrťou zachrániť len tak-tak“. Dav ho takmer zlynčoval, pomohla iba autorita slúžneho, ktorý ho vzal na radnicu. Ale keďže hrozilo, že dav vtrhne aj tam, aby ho zabil, ušiel na miestnu faru.

Ponaučenia

Je zjavné, že tento príbeh akosi pokrivkáva. Naozaj by hŕstka 88 Slotových voličov provokovala inak pokojný tábor protivníka, až kým by ich nechceli v meste zlynčovať?

A priori je ťažké uveriť, že by maximálne 88-členná skupina udržiavala v strachu 1407 voličov, veď na každého Slotovho voliča pripadalo 16 opozičníkov.

Pravda, nepochybujme o tom, že tradícia šľachtickej „drúkokracie“, ktorá tu prekvitala pred rokom 1848 (v hovorovom jazyku súčasníkov: tupokracia), prežívala ďalej aj v tomto období. K upokojeniu vášní neprispelo ani to, že vtedy sa ešte nehlasovalo tajne, ale verejne a menovite. Kým odhlasovalo tisíc ľudí, neraz to trvalo aj celý deň – a zvyčajne sa k slovu dostali aj fľaše s pálenkou a sudy s vínom.

Ale jeden zo Slotových listov vypovedá o tom, že v Prievidzi sa udalosti zvrhli nielen pre absenciu demokratických tradícií. Už týždeň pred voľbami sa totiž Slota sťažoval, že vedenie mesta, ktoré bolo v tom čase centrom volebného obvodu, nielenže jednostranne nadŕža Józsefovi Zsámbokréthymu, ale že priamo hucká ľud proti Slotovi a tvrdí, že je vlastizradca a „agent“ Jozefa Miloslava Hurbana.

A hoci to bol vzhľadom na autoritu úradov a atmosféru v krajine činiteľ vážne ovplyvňujúci výsledky volieb, župný volebný výbor sa týmito porušeniami volebných pravidiel nezapodieval – s odôvodnením, že to nie je v jeho kompetencii. Preto nečudo, že Slota v Prievidzi nezískal ani jediný hlas, jeho ľudí takmer zlynčovali a nazbieralo sa mu len 88 hlasov z okolitých dedín. Ale čo to prezrádza o šanciach obhajoby slovenských záujmov na úsvite dualizmu? Šlo o ojedinelý prípad?

Fakt, že mestské a župné úrady vedome a otvorene huckali voličov proti slovenským kandidátom – pričom inštitúcie, ktoré tomu mohli zabrániť, to prehliadali –, že predseda volebnej komisie bol viditeľne zaujatý aj napriek tomu, že sa proti Slotovým prívržencom vytvorila atmosféra lynču a že nebola garantovaná ani bezpečnosť členov volebnej komisie, v skutočnosti poukazuje na všeobecne rozšírený jav.

Príslušníci slovenského národného hnutia v tom období vo voľbách zvyčajne štartovali z nepriaznivej pozície. Na jednej strane boli v politickej praxi nováčikmi, preto mali ich protivníci, ktorí pôsobili v župnej administratíve a kandidovali už v predošlých voľbách, oveľa viac skúseností a rutiny než oni. Na druhej strane nebolo vôbec žiadnym tajomstvom, že – podobne ako v Slotovom prípade – boli slovenskí kandidáti obviňovaní z nepriateľstva k vlasti, župné úrady boli často zaujaté a jasne nadŕžali jednej strane. A tak nečudo, že napriek opakovaným pokusom v šesťdesiatych rokoch 19. storočia nezískal vo volebných obvodoch so slovenskou väčšinou, teda ani v Prievidzi, poslanecký mandát ani jediný príslušník slovenského národného hnutia.