Denník N

Mizéria v mizérii. V kolabujúcom Libanone sa prehlbuje ďalšia kríza – utečenecká

Libanon patrí medzi krajiny s najväčším podielom utečencov na počet obyvateľov. V situácii, keď v krajine nefunguje takmer nič.

Na hlavnej ceste do úrodného údolia Bikáa k hraniciam Sýrie míňame stále tie isté bilbordy. Sú na nich fotografie iránskeho ajatolláha a prezidenta. Libanončanom znovu a znovu oznamujú, že Irán tu vybudoval nové zdravotnícke centrum.

Sme na území, kde je Iránom podporovaná šiitská politická a vojenská organizácia Hizballáh veľmi silná. Údolie Bikáa je takisto notoricky známe pašovaním zbraní, drog a benzínu, ktorého nedostatok sa prejavuje niekoľkohodinovými radmi pred pumpami v horúcich letných dňoch.

Údolie Bikáa. Za kopcom je už Sýria. Foto N – Mirek Tóda

Libanon prežíva jednu z najhorších ekonomických a finančných kríz, aké si svet podľa Svetovej banky vôbec pamätá od roku 1850. Krízu vidno na každom rohu, či už sú to poloprázdne lekárne alebo astronomický pád libanonskej libry a tenké peňaženky Libanončanov, ktorých platy šli s menou drasticky dole.

Uprostred tej krízy zlyhávajúceho štátu sa však prehlbuje kríza ďalšia. Utečenecká.

Je to extrémne zlé

V čase, keď sa viac ako polovica Libanončanov ocitla pod hranicou chudoby a majú problém zabezpečiť pre svoje rodiny jedlo, sa aj trenice medzi Libanončanmi a Sýrčanmi, ktorí utiekli pred vojnou, stávajú stále častejšími.

„Súčasná situácia je extrémne zlá,“ rozpráva Dalal Harb z pobočky UNHCR v Bejrúte. 9 z 10 utečencov podľa nej spadá do kategórie extrémnej chudoby. Zvyšuje sa počet úmrtí pre nedostatok jedla a zlá situácia sa prejavuje aj na veľmi zlom psychickom stave a náraste samovrážd.

To opisuje ako neviditeľnú traumu. „Veľa detí má problém vôbec zaspať,“ dodáva Harb.

Deti relaxujú s jogou v jednom z utečeneckých táborov v Bejrúte. Psychika detí, podobne ako dospelých, je rok po výbuchu v prístave, ale aj pre finančné problémy pod veľkým tlakom. Foto N – Mirek Tóda

A vlastne nikto nevie, koľko utečencov zo Sýrie skutočne v krajine je. Oficiálne je podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov zaregistrovaných vyše 800-tisíc sýrskych utečencov, no reálne odhady hovoria až o čísle 1,5 milióna.

Libanon so svojimi šiestimi miliónmi obyvateľov sa tak zaraďuje medzi krajiny s najvyšším podielom utečencov na počet obyvateľov na svete.

V údolí Bikáa, kraji pašerákov

Zoberme si dedinu Al Faour.

V obyčajnom skromnom dome u starostu, ktorý si určite pamätal lepšie časy, sa pozerám von cez okno. Hneď za kamenistým kopcom je Sýria. Stačí vyliezť hore a zliezť a ste v krajine, kde po dlhej občianskej vojne stále vládne Bašár Asad, ktorého ofenzíva vyhnala milióny sýrskych občanov za hranice.

Jej hlavným vývozným artiklom sú momentálne drogy známe ako captagon.

Libanonskú krízu, ktorú posilňuje aj to, že ani rok po gigantickom výbuchu v bejrútskom prístave nemá novú vládu, je tu cítiť aj pachom. V miestnej riečke sa váľajú odpadky, ktoré nemá kto odvážať. Okrem smradu kontaminujú pôdu a zdroje pitnej vody, ktorej je tu veľmi málo.

V utečeneckom tábore v údolí Bikáa. Foto N – Mirek Tóda

“Ak nevznikne vláda, bude to veľmi zlé. Nebude už ani dosť múky na chlieb. Utečenci nám zobrali príliš veľkú časť úrody, v zime nám hrozí, že si nebudeme mať ako kúriť. Bude tu veľa biedy a nešťastia,“ rozpráva starosta Ghazi al Šarif z dediny, kde žije asi 25-tisíc Libanončanov a v jej okolí asi 20-tisíc utečencov.

V krajine, kde prestávajú fungovať základné služby a chýba normálna infraštruktúra, je o to ťažšie vyrovnávať sa zároveň aj s utečeneckou krízou.

Šarif je aj členom komisie, ktorá rieši konflikty medzi utečencami a miestnymi. “Napríklad sme nedávno rozhodli, aby sem v noci nemohli chodiť na motorkách,“ vraví Šarif. V jeho mestečku nie sú ani poriadne cesty a chýba aj verejné osvetlenie. A 1500 žiakov musí dochádzať do škôl mimo mesta. V niektorých prípadoch aj 50 kilometrov.

Dnes bude Šarif riešiť ďalší spor.

Skupina 25 Sýrčanov sa háda s druhou o to, kto má právo farmárčiť na malom kúsku poľa. Problémov je však oveľa viac. Napríklad už nie je miesto na pochovávanie. “To je veľký malér,“ vraví starosta. Nie je však z neho cítiť hnev proti utečencom. Keď samotná krajina nefunguje ani pre vlastných občanov, ako sa dá postarať naraz aj o utečencov?

Keď v Sýrii zúrila vojna, tak sa mnohí Libanončania ujali svojich susedov v núdzi s pochopením, teraz sa však hnevajú, že v nedávnych pochybných voľbách hlasovali, no domov sa vrátiť nechcú.

Prečo? Tak to sa za chvíľu opýtam jedného z nich.

Už tam nie je vojna, ale vrátiť sa nechcem

Prašnou cestou sa po pár minútach jazdy smerom ku kopcu, za ktorým je Sýria, dostanem k jednému z utečeneckých stanových táborov. Pri skromnom prázdnom stane, v ktorom je tak akurát televízor spojený so satelitnou anténou a poukladané matrace, stretávam malého Husseina.

Televízia sa aj tak nedá pozerať. Cez deň tam nemajú elektrinu.

Hussein má osem rokov a narodil sa už tu, v Libanone. Jeho rodičia, strýko a ďalší členovia rodiny sem prišli cez kopec ešte na začiatku vojny zo sýrskeho Homsu. Onedlho sa k nám pridá aj jeho strýko Anwar.

“Počas vojny nám zničili dom. Prišli sme autobusom a potom pešo,“ hovorí. Jeho život v údolí Bikáa, kde je odkázaný na humanitárne dávky OSN, sa dá zhrnúť do jedného slovného spojenia – bieda bez perspektívy. Do Sýrie sa však napriek tomu nechce vrátiť.

“Nie je to tam stále bezpečné. Síce sa tam už nebojuje, ale veľmi zle sa tam žije,“ rozpráva Anvar, ktorý mal kedysi v Homse farmu a pracoval ako dlaždič.

Ale nie je to tak, že sem jednoducho prišli a zabrali si územie. Sýrčania platia nájom za pozemky, kde žijú alebo pestujú paradajky. O vzťahoch s dedinčanmi hovorí, že sú dobré. O prvých mesiacoch však rozpráva ako o veľmi ťažkých. Niektorým členom Husseinovej rodiny sa podarilo dostať do Nemecka.

Vodná nádrž z pomoci Slovak Aid. Foto N – Mirek Tóda

V údolí Bikáa však poznajú aj Slovensko. V dedinke Al Šáb Wal Zahraa svieti na novej nádrži s pitnou vodou logo Slovak aid – Good idea Slovakia. Je jedným z projektov, ktoré slovenské mimovládky rozbehli v spolupráci s domácimi partnermi.

“Je to fajn, to by malo vydržať aj 50 rokov,“ vraví Nisrin Džbar, ktorá v Bikáa pracuje na projektoch mimovládky Adra. Československo, ako sa väčšine vybaví, keď im poviete, že ste zo Slovenska, má dobrý cveng, a presvedčím sa o tom aj v blízkom Baalbeku.

V meste, ktorého antické chrámy sú zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, si na nás nájde čas guvernér regiónu Bachir Khodr. A znovu počúvam, ako sa všetky krízy zlievajú do superkrízy a zúfalí ľudia začnú od biedy robiť zúfalé veci. Napríklad aj kradnúť, ak si inak nebudú vedieť zabezpečiť obživu.

V Baalbeku si polovicu energie berú nelegálne Sýrčania, vraví.

Aj jeho rozčuľuje obrovské pašovanie v Libanone dotovaného benzínu do Sýrie, kde sa predáva za päťnásobne vyššie ceny. Libanonské reálie vykresľuje nedávna demonštrácia malých pašerákov proti tým veľkým, údajne z Hizballáhu, ktorí s benzínom vo veľkých cisternách smerovali do Sýrie.

Pýtať sa na Hizballáh je v Libanone chúlostivá vec. Organizácia, ktorá je v EÚ považovaná za teroristickú, je najsilnejšou politickou silou, ktorá si buduje vplyv aj cez charitatívne projekty a svojich ľudí má nasedených všade.

Keď sa však spýtam, ako to vidí s tým pašovaním, odpovie libanonský vysoký štátny úradník diplomaticky.

“Nemám dôkazy, že by Hizballáh pašoval benzín do Sýrie. No zároveň nevidím, že by Hizballáh to pašovanie zastaviť chcel,“ hovorí.

Hizballáh má viac zbraní ako normálna libanonská armáda, ktorá je napriek nedostatku financií stále považovaná za jedinú ešte ako tak normálne fungujúcu inštitúciu, ktorú si chváli aj guvernér z Baalbeku Khodr. “Robia, čo môžu,“ hovorí o armáde, ktorá si zatiaľ úspešne stráži svoju sekulárnu povahu v sektársky rozdelenom Libanone podľa vzorca sunnita, šiita a kresťan.

Utečenecká kríza však nie je len o Sýrčanoch.

Palestínske pekárky so slovenskou pecou

Stačí si spomenúť na palestínskych utečencov, ktorí sem prišli už po prvej izraelsko-arabskej vojne v roku 1948 a dnes tu majú ich deti svojich vlastných potomkov. V nasledujúcich desaťročiach prišli ďalší a, samozrejme, aj počas posledných rokov vojny v Sýrii, keď mnohí Palestínčania vymenili utečenecký tábor v Sýrii za utečenecký tábor v Libanone.

Znovu sa ich skutočný počet len odhaduje. Raz dvesto-, raz štyristo tisíc.

Wafaa Issa je príkladom novej generácie palestínskych utečencov a podobne ako väčšina ostatných nemá žiadne občianstvo. “Nemám libanonský občiansky preukaz,“ vraví. Libanonská politická elita nechce, aby sa mohli integrovať do spoločnosti, hoci sa tu narodili a žijú už niekoľko desaťročí.

Znamená to, že ich životné perspektívy v krajine sú veľmi obmedzené. Nemôžu napríklad zastávať väčšinu zamestnaní v krajine.

Wafaa sa narodila v smutne slávnom utečeneckom tábore Šatila, kde sa rovnako ako v Sabre v roku 1982 odohral masaker. Kresťanskí falangisti v odvete za zavraždenie kresťanského prezidenta Bašíra Džamaíla zabíjali palestínskych Arabov a izraelskú armádu obviňujú, že sa tomu prizerala. Veľmi kontroverzná epizóda libanonskej občianskej vojny v skratke.

Wafaa však už nežije v Šatile ale v palestínskom utečeneckom tábore neďaleko mesta Sidon, kde založila veľmi zaujímavý až revolučný projekt, na ktorý prispela Slovak Aid. Mimochodom, v Šatile, ako mi povie, už ani nežije väčšina Palestínčanov.

“Sú tam najmä Sýrčania, ale aj Libanončania,“ vraví.

V utečeneckom tábore Šatila v Bejrúte. Foto N – Mirek Tóda

Neskôr, keď sa tam vyberiem, zisťujem, že je úplne bežné, že palestínski utečenci tam prenajímajú za veľmi malé sumy v desiatkach dolárov apartmány novým utečencom zo Sýrie. Šatila mi svojou biedou a chýbajúcou základnou infraštruktúrou pripomína utečenecké tábory v Pásme Gazy. V husto zabývaných uličkách v priestore, ktoré prejdete krížom za 15 minút, nefunguje elektrina ani poriadna kanalizácia.

Zato Wafee sa predsa len darí lepšie.

Založila organizáciu Zewedetna, ktorej cieľom je ekonomické posilňovanie postavenia žien. V spoločnosti, kde ženy majú často podradné postavenie, v spoločnosti, ktorá nemá občianske práva, sa jej podarilo rozbehnúť malý potravinársky biznis so ženami, ktoré majú stabilný príjem a v podstate sa stali hlavami rodiny, ktorá už nie je odkázaná iba na humanitárnu pomoc.

A tak v peci, ktorú im zakúpil Slovak Aid, pečú obľúbený chlieb na jeruzalemský spôsob. Okrúhly a posypaný sezamom. K dispozícii majú aj mrazničku, ktorá im umožňuje dodávať potraviny aj do vzdialených komunít.

Ďalší z utečeneckých táborov v Bejrúte – Burj Barajneh. Foto N – Mirek Tóda

“Pol roka nás ho cez WhatsApp učil piecť pekár z Jeruzalema,“ vraví Waafa. Z organických surovín vyrábajú aj džemy a varia obedy či koláče. Niektoré produkty predávajú na lokálnych trhoch a do supermarketov. „Zamerali sme sa na kvalitné potraviny,“ hovorí Wafee.

Pre organizáciu pracujú Sýrčanky aj Palestínčanky z tých najzraniteľnejších komunít.

Keď sa jej spýtam, či by chcela libanonské občianstvo, rozpráva o tom, že najradšej by sa vrátila do Palestíny.

“Nezáleží na tom kedy. Snívame, že sa tam vrátime, a keď nie my, ani naše deti, tak možno deti našich detí,“ hovorí Wafaa odhodlane, hoci návrat palestínskych utečencov do Izraela, ktorí sa rozrástli o nové a nové generácie je zrejme najmenej uskutočniteľným problémom izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Ženy, čo sa neboja mužskej roboty

Tam, kde zlyháva štát, sa snažia pomáhať veľké humanitárne organizácie, ale aj mimovládky malými mikrograntami.

Podobný projekt ako na juhu Libanonu, ktorý má pomáhať utečencom, ale zároveň aj Libanončanom, rozbehol Človek v ohrození v najchudobnejšom meste Tripolis. Na severe krajiny chce v najbližších mesiacoch naučiť skupiny mladých ľudí vrátane žien vodoinštalatérskym prácam.

„Na začiatku si všetci prejdú základným kurzom a potom by si to mali vyskúšať v práci, aby nakoniec získali certifikát od renomovanej stavebnej firmy a mohli rozbehnúť vlastný biznis,“ hovorí Ahmed, ktorý na projekte spolupracuje so slovenskou mimovládkou.

V meste, kde sa stupňuje hnev proti libanonskej vláde, v skupine mladých ľudí stretnem viaceré študentky, ktoré sa učia, ako správne vykopať kanál.

Smejú sa a tešia, že nebudú len tak sedieť doma. Ambíciou je prijať aj záujemcov s rôznymi typmi znevýhodnenia.

V Tripolise. Foto N – Mirek Tóda

„Cieľom je nielen pomôcť pri tvorbe pracovných miest v krajine, kde je vyše 40-percentná nezamestnanosť, ale aj pri pomôcť pri vybudovaní základnej kanalizácie a prevencie proti povodniam,“ rozpráva Ahmed, keď nás sprevádza po jednej z najchudobnejších štvrtí v meste.

U sestry Magdy sa boja septembra

„Išla by som ďaleko za to, čomu hovoríme dramatická situácia,“ hovorí Harb z UNHCR.

Presvedčíme sa o tom aj v utečeneckom tábore pre prevažne kresťanských palestínskych utečencov (po vojne v roku 1948) a libanonských utečencov (počas občianskej vojny) vo štvrti Dbayeh v Bejrúte.

Sandra z utečeneckého tábora, kde pomáha sestra Magda, miluje futbal. Foto N – Mirek Tóda

„Chodia k nám teraz už aj zúfalí chudobní Libanončania,“ rozpráva belgická mníška Magda, ktorá v Libanone pôsobí od 70. rokov. Okrem ťažkej finančnej situácie bežných ľudí rozpráva aj o tom, ako sa v tábore šíri znovu covid-19.

„V jednej miestnosti žije viacero členov rodiny, je veľmi ťažké dodržiavať karanténu. Mali sme úmrtia, aj my sme ochoreli,“ hovorí sestra Magda. Veľmi si cení, že Slovensko jej v rámci humanitárnej pomoci poslalo zdravotnícky materiál, napríklad aj sušené mlieko pre deti.

„Najťažší pre nás bude september, keď uvidím, koľko detí bude chýbať v škole. Vzdelanie je budúcnosť,“ hovorí ustarostene Magda.

Reportážnu cestu podporila Ambrela so Slovenskou rozvojovou agentúrou Slovak Aid a EÚ cez program DEAR.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Výbuchy v Bejrúte

Svet

Teraz najčítanejšie