Dumky dovolenkové
Pre unudený mozog je morská pláž dokonalý priestor na miliardu pozorovaní a zovšeobecňovaní.
Kde v evolúcii naše mozgy prijali tézu, že potrebujeme dovolenku? A že oddych má prebiehať práve tak, že vezmeme svoje telesné schránky, zatvoríme ich do kovovej krabice, vyklepeme niekoľko hodín na diaľnici (alebo v turbulenciách lietadla), vypustíme na inom mieste, napríklad takom, kde je veľa vody, a až potom sa začne oná potrebná regenerácia po mesiace trvajúcom strádaní?
Netuším, ale aj ja som tak naprogramovaný. A na dovolenke sme neboli dlho.
Takže som pred piatimi dňami poslušne rodinu dotrepal k moru a teraz nad Karlovačkom sedím v jedinej reštaurácii v dedine Vlašići na ostrove Pag a píšem tieto riadky.
Tento stĺpček je vlastne jediná činnosť, ktorú posledné dni vyvíjam. Ak nerátam jedlo a starostlivosť o dvojročné dieťa, čo zase vyplní všetky chvíle dokonalejšie než „to do“ list.
Pre unudený mozog je to dokonalý priestor na miliardu pozorovaní a zovšeobecňovaní. Tu je z deky niekoľko z nich:
1. Niekto by povedal aj to, že som vlastenec, ale samorasizmus mnou lomcuje vždy, keď idem do zahraničia – nechceš stretnúť Slováka, nechceš počuť slovenčinu, prekáža ti každý ako ty. S láskou znášam domácu, ktorá odmieta doplniť toaletný papier, zlé chorvátske pivo aj všadeprítomnú sladkastú jadranskú hudbu, ale Slováka vedľa na deke už nie. Nevraví sa tomu otrava vlastným jedom?