Denník N

Príbeh najbohatšieho muža na svete, ktorý pôsobil aj na území Slovenska

Reprofoto – Absynt
Reprofoto – Absynt

Úryvok z knihy Najbohatší muž všetkých čias. Život a doba Jakoba Fuggera

Po diskusii o úžerníctve sa spustil ďalší útok na Fuggera, hoci tentoraz v Uhorsku. Darilo sa mu tam, lebo ho mal sám pre seba. Keď kúpil prvú uhorskú medenú baňu, ostatní nemeckí obchodníci ho považovali za blázna. Presviedčali ho, že ak ho nezabijú uhorskí nacionalisti, tak to urobia Turci. Uhorsko, v ktorom transylvánsky gróf Drakula len o generáciu skôr napichoval Turkov na koly a vystavoval ich hlavy, bolo pre nich príliš kruté a nepredvídateľné na to, aby sa v ňom odvážili investovať. Skeptici sa však dvadsať rokov mýlili a Fugger ťažbou uhorskej medi a jej vývozom do celého sveta zarobil obrovské množstvo peňazí. To, čo nevyviezol v surovom stave, pretavil na zbrane a predával princom a pápežom.

Na území Uhorska vlastnil Fugger hneď niekoľko baní. Najväčšia z nich sa nachádzala v Banskej Bystrici, meste vyše 200 kilometrov od Bratislavy. Ani jedna z týchto baní neposkytovala sama o sebe také výnosy ako Schwaz, spolu však Fuggerovi za tie roky, čo ich spravoval, priniesli zisk vo výške poldruha milióna florénov. A to len z medi. Rovnakú sumu mohol Fugger zarobiť na ťažbe striebra, údaje o tom sa však stratili. Ďalšie zisky plynuli zo zbraní odliatych v jeho uhorských hutách. No a všetky tieto peniaze boli významným zdrojom prostriedkov na pôžičky pre Maximiliána a ostatných klientov. V Uhorsku zarobil Fugger počas svojej kariéry viac peňazí než kdekoľvek inde.

Vyhliadky v Uhorsku sa zhoršili v roku 1514, keď sa turecké útoky zintenzívnili. Rabovali viac miest než kedykoľvek predtým, ženy brali do zajatia a potom ich predávali ako otrokyne. V Uhorsku sa do čela úsilia o zastavenie Turkov postavil rumunský bojovník Juraj Dóža, ktorého úlohou bolo zorganizovať armádu sedliakov. Tí sa mali postaviť na odpor. Sedliaci mali z Turkov obrovský strach, a tak Dóža nemal problém s regrutovaním vojakov. Keď už mal armádu k dispozícii, na Turkov zabudol a s cieľom získať kráľovskú korunu sa s ňou obrátil proti uhorskej šľachte. Sedliaci nenávideli šľachticov ešte viac než Turkov. Po tejto príležitosti zaútočiť na ich bohatstvo sa doslova vrhli. V rámci jedného z prvých víťazstiev dobyl Dóža pevnosť Cenad a Drakulovi vzdal hold tým, že dal na kôl napichnúť miestneho biskupa. Vyzeralo to tak, že získa kontrolu nad celou krajinou.

Fugger sa z Augsburgu pokúšal chrániť svoje uhorské aktíva. Zinkovi nariadil, aby podplatil uhorské duchovenstvo, ktoré malo sedliakov upokojiť. Uhorským elitám zas posielal dary, aby si ich získal na svoju stranu. Ani on však nebol všemocný. Pomoci sa dočkal, až keď dal dohromady vlastnú armádu najväčší uhorský zemepán Ján Zápoľský. Ten Dóžu zatkol a urobil z neho odstrašujúci príklad, aby bolo každému jasné, ako končia rebeli. V súlade so sadistickými praktikami tých čias totiž zorganizoval mučenie spojené s korunováciou: Dóžu prinútil posadiť sa na dočervena rozpálený trón, na hlavu mu položil tlejúcu korunu a do ruky mu strčil rozžeravené žezlo. Potom dal Dóžu priviazať ku kolu a upáliť, zatiaľ čo jeho podporovateľom dal na výber – buď zomrú, alebo zaživa zjedia svojho vodcu, ktorý sa zvíjal v plameňoch. „Psi!“ kričal Dóža, keď z neho trhali spálené mäso a pomaly ho jedli.

Ján Zápoľský vyhral, ale situácia v Uhorsku rozhodne stabilná nebola. Turci si robili, čo sa im zachcelo, a sedliaci boli vychystaní do boja, preto boli Fuggerove investície naďalej ohrozené. Situáciu ešte viac komplikovali rozpory medzi uhorskými šľachticmi a nad tým všetkým sa vznášalo ešte aj nebezpečenstvo vojny medzi súperiacimi frakciami. Fugger potreboval trvalý mier a uhorská kráľovská rodina s ním súhlasila. Dlhé roky rokovala s Maximiliánom o uzatvorení manželského zväzku, vďaka ktorému by sa z Habsburgovcov stali jej ochrancovia. Celú Maximiliánovu pozornosť si však uzurpovalo dianie v Taliansku. Teraz, keď bol ohrozený jeho poklad, vyskúšal Fugger niečo nové. Maximiliánovi dal ultimátum: buď sa s Uhorskom dohodne, alebo môže na ďalšie pôžičky zabudnúť. Nikdy predtým sa Fugger nepokúsil Maximiliána zmanipulovať takto otvorene. V minulosti platilo, že ak sa mu niektorý z divokých Maximiliánových nápadov páčil – napríklad groteskná korunovácia za cisára –, vedel byť štedrý. Ak mal voči nejakému plánu námietky – ako napríklad voči Maximiliánovmu ťaženiu na Rím –, odkladal rozhodnutie, až kým sa problém nevyriešil. Nikdy však nič neinicioval. Tentoraz to urobil. V hre toho bolo príliš veľa na to, aby sa mohol len prizerať.

Hrozba zabrala. Aby si Maximilián Fuggera uzmieril, vyslal do Uhorska veľvyslanca, ktorý mal vyjednať podmienky spojenectva, ktorého logickým vyvrcholením bol prechod Uhorska do habsburských rúk. Nezáležalo na tom, že obyvatelia Uhorska mohli mať voči vláde Habsburgovcov námietky. Nezáležalo na tom, že to znamenalo prekreslenie európskej politickej mapy a vznik novej entity známej ako Rakúsko-Uhorsko. Fugger potreboval chrániť svoje majetky a na to bolo nutné, aby sa Habsburgovci zmocnili Uhorska.

Maximilián súhlasil s tým, že sa za účelom prerokovania podrobností stretne s uhorským kráľom Ladislavom a jeho starším bratom, poľským kráľom Žigmundom. Monarchovia pôvodne plánovali stretnutie v Lübecku, pretože práve Lübeck sa nachádzal neďaleko Poľska a Poľsko v celej dohode zohrávalo kľúčovú úlohu. V rámci výmenného obchodu plánoval Maximilián za Uhorsko odovzdať Žigmundovi Prusko, v ktorom vládol germánsky náboženský rád teutónskych rytierov.

Fugger nebol z predstavy stretnutia v Lübecku vonkoncom nadšený, pretože išlo o územie hanzy. Obával sa, že jej predstavitelia ho budú pred kráľmi ohovárať, a tak ako alternatívu ponúkol Viedeň. Stretnutia sa chcel zúčastniť osobne, a do Viedne sa vedel celkom jednoducho dopraviť loďou po prúde Dunaja. Vyhoveli mu. Presne o tri storočia neskôr, v roku 1815, sa veľké európske mocnosti v tom istom meste stretli opäť a uzavreli mierovú dohodu, ktorá preslávila slovné spojenie „rovnováha síl“, a nasledovali po nej desaťročia pokoja. Toto stretnutie sa do histórie zapísalo ako Viedenský kongres, presnejšie by však bolo označenie Druhý viedenský kongres. Prvý sa totiž konal, keď sa v tomto meste stretli traja králi – Maximilián, Ladislav a Žigmund –, aby spolu rokovali o budúcnosti Uhorska a teda aj Fuggerových baní.

Výsledok závisel od toho, ako si účastníci stretnutia medzi sebou porozumejú – a Maximilián so Žigmundom si na Fuggerovo potešenie padli do oka. Maximilián svoj náprotivok nazval veľkým princom a Žigmund ho na oplátku pozval na poľovačku do Poľska. Uzavreli dohodu, ktorá Fuggerovi poskytovala všetko, v čo mohol dúfať. Z Uhorska sa okamžite stane bábka v rukách Rakúska a Habsburgovci nad ním prevezmú formálnu kontrolu po tom, čo Ladislavov rod vymrie. Poľsko získa Prusko a Maximilián na dôvažok sľúbil, že neuzavrie spojenectvo s Ruskom, ktoré bolo v tom čase vo vojne s Poľskom. Králi dohodu spečatili plánmi na nie jedno, ale rovno dve manželstvá. Maximiliánov vnuk Ferdinand sa ožení s Ladislavovou dcérou Annou a Maximiliánova vnučka Mária sa vydá za Ladislavovho syna Ľudovíta.

Svadby sú nákladné, čo o dvojitých svadbách kráľovských rodín platí dupľovane. Fugger pokryl Maximiliánove náklady. V liste napísanom v Augsburgu a adresovanom tirolskej rade vysvetľoval cisár až bolestivo úprimným tónom, prečo sa musel – a spolu s ním aj štát – ešte viac zadlžiť:

Nedokážeme to urobiť (prevzatie Uhorska), pokiaľ nedôjde k pôžičke od Fuggera. Bez nej totiž nedokážeme pokračovať a budeme musieť rezignovať na všetky vyššie spomenuté záležitosti týkajúce sa oboch kráľov, ako aj plánov pre naše a ich deti, a zároveň zrušiť všetky dohody. To pravdepodobne, v prípade, že spoločné stretnutie sa neuskutoční, povedie k nevýhodnej situácii a škodám spomenutým vyššie. Ak by sme vedeli o inom spôsobe financovania, s ohromnou radosťou by sme tohto boli ušetrení, o žiadnom inom riešení však nevieme.

Po vyriešení finančných záležitostí do Viedne spolu s Fuggerom prišlo aj 10 000 svadobných hostí. Fugger, podobne ako Karol Smelý pri výprave do Švajčiarska, priniesol svoje klenoty. Habsburgovci sa chceli obliecť podľa burgundskej módy a Fuggerove drahé kamene potrebovali, aby vyvolali dojem rodinného bohatstva. Maximilián nedisponoval ani zďaleka takým majetkom ako jeho svokor Karol, vďaka Fuggerovi však jeden deň mohol vyzerať ako on. Zatiaľ čo Fugger sedel v lavici dómu svätého Štefana, Maximiliánov organista hral hromové Te Deum a uhorskí hudobníci zas bojové pochody. Maximiliánovho sekretára sa uhorské vojenské pózy dotkli a vyhlásil o nich, že sú to len „požierači koní“.

Malé písmenká v manželskej zmluve zdôrazňovali komplexnosť – ak nie priam grotesknú absurditu – kráľovských svadieb v 16. storočí. Princ Ferdinand bol na svadbu s Annou primladý, ich manželstvo bolo však pre celú dohodu dôležité. Aby mali všetci istotu, Maximilián – sám vdovec – si Annu zobral za ženu ako zástupca a súhlasil s tým, že ak Ferdinand pred dosiahnutím plnoletosti zomrie, vezme si ju aj za plnohodnotnú manželku. Maximilián mal 55 rokov – a bol teda presne päťkrát starší ako ona –, navyše vyzeral ešte staršie, a to v dôsledku prejavov novej a príšernej choroby, ktorá sa zrazu objavila v celej Európe; tá choroba sa volala syfilis. Cortés ju priviezol z Nového sveta roku 1504 a Maximilián, Erazmus Rotterdamský i mnohí ďalší čoskoro trpeli na nemoc známu pod názvom „francúzska choroba“. Na Cesarem Borgiovi sa podpísala natoľko, že nakoniec na verejnosti nosil masku. Luther sa sťažoval na to, že k jej vypuknutiu dochádza v kláštoroch. Aj Maximilián mal strach z toho, že môže kedykoľvek zomrieť, a pre istotu cestoval s rakvou. „Pros Boha o moje zdravie,“ povedal Anne pri oltári. Položil jej na hlavu korunu a prehlásil ju za kráľovnú ríše. Svadba Ľudovíta a Márie bola doplnkom programu. Po každom zloženom sľube Fugger videl, ako jeho investícia v Uhorsku naberá na hodnote.

Aj počas pobytu vo Viedni sa venoval obchodným záležitostiam. Namiesto toho, aby nových veriteľov odmeňoval čašami, rozdával diamanty, rubíny a zafíry. Dámy obdarúval náhrdelníkmi a pánov zlatými prsteňmi. Tieto dary spadali v jeho podnikaní do nákladov. Z jeho záznamov vyplýva, že na cestu do Viedne vrátane nákladov na prepravu minul spolu 9 496 florénov, 18 šilingov a 5 rýnskych halierov. Jeho snaha sa vyplatila: arcibiskup z Granu a jeden z najbohatších mužov v Uhorsku Juraj Szathmáry svoj majetok previedol na účty u Fuggera.

Z pohľadu Hausmachtpolitik predstavoval kongres víťazstvo pre všetkých. Kráľ Ladislav, ktorý bol prislabý na to, aby svoju rodinu bez pomoci udržal na uhorskom tróne, vďaka dohode zostal pri moci a získal spojenca do boja proti Turkom. Poľský kráľ Žigmund sa zachránil pred vojnou na dvoch frontoch proti nemeckej ríši a Rusku. No a Maximilián, ktorý sa postaral o to, aby sa Anna až do svadby s jeho vnukom zdržiavala vo Viedni, pripojil Uhorsko k Rakúsku a urobil z neho jeho satelit.

Rímsky básnik Ovídius opísal hrdinu trójskej vojny Protesilaa tak, že si viac než vojnu zaslúžil lásku. Uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý dobyl Viedeň od cisára Fridricha, jeho slová prepracoval a aplikoval ich na Habsburgovcov. Bella gerant alii, tu felix Austria nube (Iní vedú vojny, ale vy šťastní sa oženíte s Rakúskom). Z týchto slov sa stalo motto tohto rodu. Fugger mal prsty v štyroch habsburských svadbách. Spolu s bratmi obliekol Fridricha na stretnutie s Karolom Smelým, ktoré viedlo k Maximiliánovmu manželstvu s Máriou Burgundskou a zabezpečilo Habsburgom kontrolu nad Nizozemskom. Fuggerove pôžičky neskôr napomohli Maximiliánovi v spoločenskom vzostupe a jeho syn Filip sa tak stal atraktívnejším nápadníkom pre Janu Kastílsku – Habsburgovci vďaka tomu získali Španielsko. No a teraz Fuggerove vyjednávacie schopnosti viedli k dvojitej svadbe a vďaka nim Habsburgovci získali kontrolu nad Rakúskom.

Habsburský triumf vo Viedni bol tak zároveň aj Fuggerovým triumfom. Uhorsko ho síce možno nikdy celkom neprijme, prinajmenšom však získal podporu na najvyšších miestach. Keď si vo Viedni pripíjal s bohatými a mocnými šľachticmi, musel sa cítiť ako hrdina. Jeho snaha viedla k spojeniu dvoch kráľovstiev a spevnila frontovú líniu kresťanstva v boji proti Turkom. Keď sa jeho šperky leskli na habsburských krkoch, azda postrehol, ako hostia jeho diamanty obdivujú, a možno aj začul, ako sa rozprávajú o tom, čo všetko môže so svojimi peniazmi dosiahnuť.

Greg Steinmetz: Najbohatší muž všetkých čias. Život a doba Jakoba Fuggera. Vydal Absynt v roku 2021, preložil Samuel Marec.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie