Čo má očkovanie spoločné s klimatickou krízou?

Ak dnes počúvate, čo hovoria ľudia na protestoch, tak zaznieva zhruba toto:

1. Korona nie je naozaj.

2. Ak náhodou naozaj je, tak je to prehnané.

3. Ak to aj prehnané nie je, tak ich sa to netýka.

4. Ak sa ich to aj týka, tak sa im jednoducho nechce a je to ich posvätné právo, bodka.

Plus, samozrejme, reči o ovládaní ľudí a novej diktatúre: svet už nebude taký ako predtým, príde svetovláda.

Teraz nejde o to, že je to hlúpe a nezodpovedné a nakoniec na to doplatíme všetci, mnohí ľudia aj konkrétne. Ide o to, že je to bežné spektrum reakcií na akúkoľvek krízu. Prvé dva stupne smútku: popieranie, potom hnev.

Potom síce prichádza ešte vyjednávanie, depresia a nakoniec zmierenie, ale zatiaľ sme v prvých dvoch bodoch: niektorí popierajú, iní sa hnevajú. Nevieme s tým pohnúť a už sme sa aj zmierili s tým, že s tým pohnúť nevieme. Zároveň však cítime, že to nie je dobre, lebo opäť: vieme, že na to doplatíme všetci a mnohí aj konkrétne.

Ale nič sa nedá robiť; vieme, že je neskoro.

A popritom sledujeme, ako horí Kalifornia aj Sibír, ako sú záplavy v Nemecku a Beneluxe, horúčavy v Stredomorí a aj na východe Slovenska sa už objavilo tornádo. A vyšla správa, na ktorej najlepšie svetové hlavy pracovali niekoľko rokov a teraz nám hovoria, že ak s tým niečo chceme robiť, tak musíme robiť tu a teraz a hlavne veľa a rýchlo, a bez zbytočných rečí, lebo ide o prežitie sveta tak, ako ho poznáme.

Vieme aj, aké sú alternatívy: toto leto s obrovskými požiarmi a záplavami tam, kde záplavy neboli, má ešte stále patriť medzi najchladnejšie, aké ja, vy alebo ktokoľvek iný za svoj život zažijeme. Je to len ochutnávka.

Tá správa je jasná: ak nezačneme konať tu a teraz, a veľa, a rýchlo, ak nebudeme myslieť na to, že pri každej činnosti je na prvom mieste klíma, svet – a s ním aj ľudstvo – upadne do chaosu. No a reakcia?

1. Klimatická kríza nie je naozaj.

2. Ak náhodou naozaj je, tak je to prehnané.

3. Ak to aj prehnané nie je, tak nás sa to netýka.

4. Ak sa nás to aj týka, tak sa nám jednoducho nechce a je to naše posvätné právo, bodka.

Aspoň ten tretí bod je trochu pravdivý, lebo tu – na Slovensku, v strede Európy – sme si vybrali jedno z najlepších miest. Lepšie ako na nejakom ostrove. A nie sme ani na hranici: kým nám tu zaklopú haldy ľudí, ktorých zmena klímy pripravila o strechu nad hlavou a uviedla ich do pohybu, bude to ešte trvať.

A to je dobre: kým totiž inde už dávno budú bojovať, niekde o vodu a niekde pre zmenu o miesto, kde ich nezatápa, my tu ešte stále budeme môcť diskutovať, že to nie je naozaj a je to také nejaké prehnané. A ak aj nie je, tak nás sa to netýka, lebo celá klimatická kríza sa na sútoku Dunaja a Moravy zastaví a z úcty pred dedičstvom Cyrila a Metoda radšej zamieri na Břeclav.

Príde aj na posvätné práva a svetovládu – čím to bude horšie, tým viac sa bude protestovať, až kým potom, tak ako dnes na začiatku tretej vlny, nenastane zmierenie a neskonštatujeme, že sa už nič nedá robiť. Aj tak je už neskoro.

Síce sme prehrali, ale aspoň sme si pekne zaprotestovali.