Smartfón zabil horolezcov a uniesol cyklistu do minulosti. Príbehy o dosahu digitálnych technológií na šport v prírode

Počítače nám vyriešili množstvo problémov, nejaké však aj priniesli. Ich vplyv na aktivity v prírode je osobitý v tom, že tam akoby nepatria. Digitálne hračky často radíme k neduhom civilizácie a, naopak, pobyt v lese či na cyklochodníku k užitočnému úniku od nich. A predsa nám inteligentné (smart) zariadenia vliezli do batohov či na zápästia, a to tak rýchlo, že sme si rozsah a silu súvisiacich zmien ani poriadne nevšimli.

Ako dnes vyhrať včerajšie preteky

Jeho velodróm je dunajská hrádza medzi Bratislavou a Gabčíkovom, prázdny kus asfaltu stvorený na cyklistické preteky. V okamihu vhodnom na útok na únikovú skupinku sa dvíha zo sedla a zrýchľuje.

V tej chvíli som na hrádzi aj ja, ale v inej realite. S dcérkou pozorujeme kormorány. Vidím toho pretekára, ale inak. Je sám, únikovej skupiny niet. Hrádza nie je prázdna, naopak, plná ľudí, ako sme my.

On jazdí preteky zo včera, umožňuje mu to aplikácia na inteligentných hodinkách. Je v peletóne so včerajšími pretekármi. Nevidí nás, priestor navôkol plnia cifry: čas, aktuálna rýchlosť, priemerná rýchlosť, prevýšenie, tep… Ide však hlavne o FTP, akúsi novú veličinu cyklovýkonu. Kedysi ju poznali zasvätení tréneri, dnes kvôli nej menia tréning, rozvrh, stravu či spánok aj amatéri. Dôležité čísla vibrujú. Aké máš FTP?

K dnešnému výkonu na včerajších pretekoch ho poháňa zajtrajší potlesk na sociálnych sieťach, kam sa dáta nahrajú samy. Kým vedci o cestovaní časom len uvažujú, on je telom v minulosti a mysľou v budúcnosti.

Stret našich svetov je bolestný, časopriestory sa nám pretínajú na poslednú chvíľu. „Uhni do pi**,“ kričí a neochotne brzdí, pokazili sme mu priemer.

Priemer vo vzťahu

Priemer je kľúčový aj v iných športoch. Príklad z prostredia bežcov mi vravela švagriná. V rámci jej (virtuálnej) bežeckej skupiny niektorí podvádzajú tak, že si počas behu oddýchnu so zapauzovaným meračom, lebo im to vylepšuje priemer.

Všetko to však prasklo, keď si raz nečakane zabehali naživo, lebo reálni bežci sa na svoje digitálne dvojičky nechytali.

Iná moja príbuzná má vzťahový problém s najlepšou priateľkou, ktorý sa takisto týka priemeru. Stretávajú sa pri spoločnom koníčku – bicykloch. Ako však pri jazde diskutovať a nepokaziť si priemer? Jazdy označujú v aplikácii slovami „len ležérna jazda s pokecom“, aby bola online komunita k ich slabým výkonom zhovievavá. Dlhodobo však potrebujú systémové riešenie. Nenosiť digitálne sledovače prípustné nie je, pýtal som sa.

Baterková dráma

Mario Castiglioni je horský vodca a skúsený horolezec, v Himalájach vyliezol štyri osemtisícky. Keď sa v to osudné ráno v Alpách chystá s klientmi na skialpovú túru, výbavu nepodceňuje.

Berie laná, mačky, cepíny aj skrutky do ľadu. Nemôže tušiť, že ho spolu so šiestimi klientmi, takisto skúsenými horolezcami, zabije v ten deň drobná vec v jeho vrecku. Už tušíte, že je to smartfón.

Šliapu legendárny skialpový prechod z francúzskej obce Chamonix do švajčiarskeho Zermattu. Týždňová trasa vedie cez známe alpské vrcholy a ľadovce, spí sa cestou vo vysoko položených chatách.

Tento prechod nie je vždy ľahký na orientáciu, aj keď je frekventovaný. Predpoveď počasia je zlá, ale Mario má so sebou telefón s navigáciou.

Počasie sa zhorší, viditeľnosť je mizerná. Prvý umiera Mariov smartfón, baterky zimu nerady. Skialpinisti umierajú postupne na podchladenie len stovky metrov od chaty, ktorú nevedia nájsť.

„Spoliehať sa na telefón je smrteľné,“ citujú médiá náčelníka zermattskej leteckej záchrannej služby.

Stratu kontroly vnímajú ľudia negatívne. A predsa nikto neprotestoval, keď nám smartfóny vzali papierové mapy, kompasy a aj orientačné schopnosti, lebo smartfón vždy zázračne ukáže, kde presne sme.

Keď neboli smartfóny, s orientáciou na horách súvisela aj opatrnosť. Pred dvadsiatimi rokmi som šiel tú istú trasu zo Chamonix s Marošom Červienkom, takisto osemtisíckarom, dnes tatranským záchranárom, mojím horským mentorom. Každý večer sme sedeli nad papierovou mapou.

„Ak by sa zhoršila viditeľnosť tu na ľadovci Trient, budeme sa orientovať podľa tohto skalného masívu a po jeho okraji pomaly zostúpime”, plánoval Maroš.

Nová definícia samoty

Každá vysokohorská chata má také to jedno miesto pri okne, odkiaľ je najlepší výhľad. Sedávalo sa tam pre pohľady na horské štíty, no dnes tam lovíme signál. Treba natiahnuť ruku k oknu a pomaly krúžiť. Mám 4G!

V knihe Digitálny minimalizmus Cal Newport píše, že doba internetu priniesla nutnosť redefinovať samotu. Nestačí byť fyzicky sám kdesi hlboko v horách, ak som v dosahu sietí. Samota je nebyť vystavený myšlienkam iných ľudí. Nájdeme ju teda aj v rušnom meste, stačí sa pohrúžiť do svojich úvah a nenechať sa rozptyľovať digitálnymi technológiami.

Autor ďalej tvrdí, že samota, ktorá akoby mizne, je dôležitá pre našu rovnováhu aj tvorivosť. Martin Luther King údajne napísal svoj najslávnejší prejav vďaka tomu, že ho predtým zatkli a vo väzení mal možnosť nerušene premýšľať.

Vypredané divadlo v prašane

Sólo freerider lyžuje voľným terénom, ďaleko od zjazdoviek. Na prilbe má športovú kameru. Je sám v divočine a zároveň akoby stojí na javisku divadla, v hľadisku ktorého sa tisnú diváci sociálnych sietí. Do prachového snehu vykrajuje oblúčiky tak, aby sa to páčilo im. Cíti ich pohľady, vníma ich hodnotenie.

V jednom virálnom videu sa dvaja švajčiarski freerideri dostanú do lavíny. Zo štýlu ich jazdy je zjavné, že sú skúsení. Preto isto vedia, že v lavinóznom teréne radno postupovať opatrne, dodržiavať rozstupy a terén najprv preskúmať špeciálnymi výkopmi.

Ale virtuálne publikum neúprosne vyžaduje akciu a kamery na prilbách majú taký širokouhlý obraz, že sú zábery zreteľné, len ak sa jazdí v tesnom závese.

Lavína zázrakom nezasype oboch, len jedného. Ten druhý parťáka vykope, no najprv si napraví kameru. Jeho pohotový zásah zožne obdiv.

Vnímanie je realita

V Nórsku pravidelne pomáham na jednej horskej chate organizovať zimné prechody náhornej planiny Hardangervidda. V rozsiahlom bludisku holých pahorkov a zamrznutých jazier je aj ľadovec s trhlinami. Amundsen trénoval svoju slávnu expedíciu na južný pól práve tu.

Jemu ťahali sane psy, nám ich ťahá vietor, poháňa naše šarkany. Volá sa to snowkiting. Zajtra je nepriaznivá predpoveď počasia, veľa, žiaľ, neprejdeme, vysvetľujem klientovi. Budem rád, ak slnko vykukne čo len na chvíľu.

„Pozri, mne je jedno, čo budeme robiť, všetko, čo ja potrebujem, je postnúť jednu dobrú fotku denne,“ vraví mi úprimne môj klient. Viem, o čom vraví, vlastní reklamnú agentúru.

Večer zakopeme stan do snehu tak, že ledva trčí. Čakáme nehostinnú noc. Ráno môj klient vypúšťa zo stanu dron, no fotka z neho je mizerná. To sme sa mohli rovno fotiť vo fotoštúdiu s bielym pozadím, vraví mi, veď nerozoznať zem od vzduchu.

Zbalíme tábor a vyrazíme. Neskôr na okamih presvitne slnko. „Foť ma!“ kričí náhlivo. Stihnem ho cvaknúť, fotka je čochvíľa online a zrazu sa zdá, že bol celý náš deň slnečný. Lebo realita už nie je realitou, je ňou vnímanie toho, ako bola zachytená na internete.

Rozsúdi laser

Letnou obdobou spomínaného športu je kitesurfing: tu jazdca ťahá šarkan na dlhých šnúrach po vode. Tí zručnejší skáču do vzduchu.

Tento šport je výnimočný tým, že vie človeka pohltiť. Je ľahké mu prepadnúť. Každá minúta na vode trvá akoby večnosť a zároveň niekoľko hodín jazdy ubehne ako nič. Maďarský psychológ Mihaly Csikszentmihalyi tento stav mysle pomenoval „flow“ a tvrdí, že aby bol človek naozaj šťastný, mal by si nájsť aktivitu, pri ktorej ho preciťuje.

Kitesurfing nie je súťaživý šport. Teda donedávna nebol. Na trh však prišli digitálne merače, ktoré sa pripevnia na dosku jazdca a hltajú dáta. Najcennejšou metrikou je výška skoku. Odrazu každý veterný deň prebiehajú zúrivé preteky o najvyšší skok v rámci danej lokality, krajiny či sveta.

Presnosť meraní založených na gyroskopoch však vyvoláva pochybnosti a emotívne spory. Nový svetový rekord (35 metrov do výšky!) časť komunity odmieta uznať.

Globálny spor vyriešil kitesurfer zo Šamorína, ktorý vo voľnom čase (keď nefúka) ráta na Slovenskej technickej univerzite stavebnú statiku mostov. K Dunaju umiestnil laserové prístroje schopné zmerať diaľničný most na milimeter a zrátal nimi kitesurferom výšku skokov. Výsledky publikuje vo vedeckom článku.

A tak v kitesurfingu započali cyklistické preteky. Na výsledkových grafoch kiterov je zreteľný pelotón aj úniky. Keď sa rozmanité aktivity, ktoré napohľad nemajú nič spoločné, svorne započnú nasadením inteligentných hodiniek, spustením smartfónových programov a zapnutím športovej kamery, nevyhnutne sa začnú na seba podobať.

Kitesurfer, paraglider aj bežkár sa zhodne pohybujú takým spôsobom, aký diktujú pravidlá aplikácií, schopnosti digitálnych senzorov, dosah antén či výdrž batérií. A všetci spolu súťažia v tom istom priestore, v aréne sociálnych sietí.

Zákaz tepu

Peter Oslej organizuje detské tábory zamerané na horskú cyklistiku. Keď mu jeden sedemročný chlapec zaostáva hneď v prvom kopci, nie je to nič neobvyklé. Deti v takej situácii jednoducho potlačí.

Tento chlapec však odmieta akýkoľvek pohyb. Nie je zadýchaný, je vydesený. Peter sa ľaká, že má zdravotný problém. Nemá. Vysvitne, že mu rodičia dali inteligentné hodinky, nastavili na nich limit tepu srdca a zakázali mu ho prekročiť. Pozabudli však, že deti ho mávajú prirodzene vyšší.

Peter je aj aktívny bežec, vyhráva seniorské kategórie horských behov. Tento šport má rád pre jeho jednoduchosť a prístupnosť všetkým sociálnym vrstvám. Vyzdvihuje na ňom pobyt v prírode a ako mnohí, aj on máva po dobehaní euforické pocity.

Vraví, že merať si tep a iné veličiny je pre neho často nutné, keď má zdravotné komplikácie alebo sa chce výkonovo posunúť. Kritizuje však súčasnú prehnanú upätosť na dáta.

„Keď sa sústredím na čísla, uniká mi tá pravá esencia behania. Preto som začal nosiť hodinky len sporadicky a väčšinou robím aj dlhé horské behy úplne bez všetkého, neberiem ani mobil, vtedy si to užijem najviac.“

Počítač na snouborde

Aleš Dunajčík je športový tréner a vysokoškolský pedagóg. Vraví, že jedným z prínosov digitálnych pomôcok je, že môžu niekoho vyslovene dostať k športu: „Keď napríklad ktosi ukáže svoj športový výkon na sociálnej sieti, motivuje svoj okruh známych.“

Tvrdí aj, že pri vrcholovom športe sú už počítače nevyhnutné. „Uvedomil som si to asi pred pätnástimi rokmi na sústredení v Kanade. Vidiel som digitálnu analýzu tréningových jázd olympijskej víťazky v snoubordingu, kde počítač našiel aj drobné, nepostrehnuteľné nedostatky.“

„Keď však dáta prehnane rieši povedzme rekreačný bežec pri sporadickom behu, môže to byť skôr na škodu.“

Vyvážený prístup

Ja inteligentné hodinky nemám, ale smartfón na hory nosím. Mám na ňom offline mapy a napríklad aj aplikáciu, ktorá ma upozorní na blesky v okolí.

Osvojil som si pohľad svojej manželky, ktorá tvrdí, že zostáva na každom z nás uvedomiť si, čo z dostupných technológií je pre nás užitočné a čo nie. Každý sa musí naučiť vybrať si.

Ona inteligentné hodinky do hôr nenosí, ale na beh vždy. Dnes sme vyrazili behať spolu, zabudla si ich vziať, no prehovoril som ju, nech sa po ne nevracia.

„Teraz neviem, či som unavená,“ vraví zmätene počas trasy.