Optimistický referát o Milanovi Šimečkovi

Autor pracuje v Nadácii Milana Šimečku

„Milan Šimečka se narodil 6. brězna 1930, zemřel 24. září 1990; jeho pozemská pouť ‚tvorby vlastní skutečnosti‘ od zrození do okamžiku smrti ‚kosmické katastrofy, kdy se opět všechno vrátí do původního stavu‘ (používám jeho vlastní obraty, jimiž charakterizoval svůj pohled na člověka), trvala šedesát a půl roku.“

Týmito slovami sa začína príspevok Viléma Prečana vo vydaní časopisu Kritika & Kontext z roku 1999, venovaný sčasti osobe Milana Šimečku. 24. septembra si pripomíname 25. výročie jeho úmrtia. Bolo by nepatričné, ak by som sa snažil rozoberať jeho život, rozhodnutia alebo jeho optimistické referáty, ktorými bol známy.

Navyše, jeho blízki priatelia tak už výdatne učinili vo vyššie spomínanom časopise. No verný všeobecnému zvyku venovať osobe a dielu dávno odídeného človeka pozornosť pri výročí jeho úmrtia (a špekulovať nad drinkom, čo tým všetkým mal asi na mysli), zamyslel som sa nad svojím vzťahom k osobe Milana Šimečku.

Keď som pred niekoľkými rokmi začal pracovať v Nadácii Milana Šimečku, nevedel som toho o ňom veľa. Trepem. Nevedel som nič. Možno nejaké zahmlené „disident“. Krátko nato sa objavil v nadácii čerstvo vytlačený náklad Kruhovej obrany. Zabral pol knižnice a my sme sa pri poradách vždy snažili pretlačiť okolo tých kôp kníh tak, aby sme ich nezhodili. Malý príjemný paperback, ktorý sa dá hodiť do batoha na cestu.

Nevenujúc tomu prílišnú pozornosť, som tak aj učinil. Predsa sa len patrilo niečo o ňom vedieť, keď už robím v „jeho“ organizácii. V reštauračnom vagóne nočného rýchlika do Tatier som sa do knihy začítal a neprestal, kým som nemusel vystupovať. Nebol to hneď obsah, čo ma udržal pri čítaní. Skôr jazyk, akým je tá kniha písaná. Vyhovoval mi, bavil ma a neunavoval.

Keď som skončil, začal som ju čítať odznova. Jej prvá kapitola O veľkých a malých dejinách sa mi odvíjala pred očami. Pomaly menila pohľad na mnoho udalostí, o ktorých som vedel, rovnako ako aj o ktorých som sa ešte len mal dozvedieť viac. Drobiť historické udalosti a spoločenské javy na ľudské osudy, rozmieňať ich na drobné. Rozumieť, že všetky čriepky sú rovnako dôležité vo vytváraní uceleného obrazu toho, čo nazývame dejiny. Veľké dejiny, tvorené mečom a písané víťazmi.

Mal som šťastie, že vzápätí som mohol všetky tie myšlienky pocítiť. Pri práci s nadačným archívom videosvedectiev tých, čo prežili holokaust, sa mi začali anonymné miliónové čísla obetí pred očami meniť na príbehy rodín, rodičov a detí. Vetchých starcov, ako aj nemohúcich batoliat. Holiča rovnako ako študentky. Prestali fungovať všetky tie generalizujúce a zovšeobecňujúce označenia a zdôvodnenia. Optika, ktorú ak raz získate, už sa jej len tak ľahko nezbavíte.

Keď neskôr kolega Laco Oravec uverejnil na svojom FB profile citát „Nebyl nikdy vizionářem, netoužil po moci a po všech těch funkcích, aby mohl uskutečnit nějakou svou obsedantní myšlenku, jako to někdy u politiků býva, toužil po moci, protože si o sobě myslel, že je nejschopnějším správcem toho, co je, statu quo. Jestliže bude mít jednou dost odvahy, aby se podíval za sebe, zistí, že neuskutečnil nic svého, že nepronesl myšlenku, která by stála za zapamatování, že si nevystavěl žádný pomník ať už ve skutečném nebo přeneseném smyslu. Byl iniciátorem zmrtvělosti, vykonavatelem cizích instrukcií, autorem nehybnosti a šílené nudy, dirigentem národní apatie a podprůměrnosti duchovního života“ s kvízovou otázkou, komu je tento citát venovaný, bol som v prvom okamihu presvedčený, že súčasnému slovenskému premiérovi. Samozrejme, mýlil som sa, ale mám vtieravý pocit, že tento omyl je ospravedlniteľný. Šimečka napísal tieto slová o Gustávovi Husákovi vo svojej knihe Konec nehybnosti.

Nadčasová platnosť jeho výroku ma primala k tomu, aby som túto knihu opäť pribalil do batoha na cestu. Prechádzal som kapitolu po kapitole a občas som si musel pripomenúť, že čítam zápisky, ktoré Šimečka napísal v priebehu roku 1988 (prvý zápis je zo Silvestra 1987, posledný je z 28. februára 1989). Mal som pocit, že z každej kapitoly by človek mohol vybrať určitú časť, možno pozmeniť mená a miesta, a uverejniť ako komentár súčasných udalostí a javov, ktorých sme dnes svedkami.

A nebolo by to iba jeho, priam Jóbovo zvolanie „Pane Bože, odkud se bere tolik blbosti? Proč je tak vysoko nastláno hlouposti právě v zemi, ve které jsem se narodil a jejímž jazykem mluvím a píšu? Vždyť já si to všechno dovedu i vysvětlit, dokonce se snažím někdy projevit i pochopení pro celý ten bláznivý aparát, rozum na to všechno však stejně nestačí“, s ktorým nemá človek problém stotožniť sa aj dnes. Koľkým z nás obdobné slová niekedy prebehnú mysľou ako večerný Otčenáš pri prahu postele? Takýchto momentov pri čítaní jeho textov bolo požehnane.

Mohol by som tu písať citát za citátom, prichádzajú mi na myseľ jeden za druhým, ale aký by malo zmysel prepisovať jeho knihy? Prečítajte si ich. Myslím, že každému človeku, ktorý sa snaží pochopiť udalosti okolo nás, dajú mnoho podnetných impulzov. Tí s ambíciou riadiť tento štát by ich mali čítať povinne. Aj keď efekt je otázny. Šimečkove slová sú stále aktuálne a namieste, pretože pomenúva a opisuje veci, ktoré nezmizli s novembrom ’89, ale formujú túto spoločnosť dodnes. Každodenne ich potvrdzujeme.

Vlastne som niekedy prekvapený, ako málo sa o jeho myšlienkach a knihách vie. No potom si pripomeniem, že ja som tiež o ňom veľa nevedel. Trepem. Nevedel som nič. Preto som rád, že sa niekedy môžem k jeho knihám vrátiť a naprieč časom si s ním vymeniť zopár názorov a pocitov. Ako keď priateľ vysloví myšlienku či vtip o chlp skôr ako vy, a potom vybuchnete do smiechu alebo iba spolu krútite neveriacky hlavou.