Makóovo naivné divadlo z Radošiny

Doteraz sme mali mzdu priemernú, minimálnu, hrubú, čistú, superhrubú. Dorovnaný plat je nový pojem. Nie každý má však šťastie (alebo smolu, vec vkusu), že k biednym proletárskym trom tisícovkám mu zvyšných desať dorovná pán Bödör.

Je to prevratné zistenie. Ak ste boli doteraz v tom, že šéf vám dorovná 1358 eur tak, že budete mať 1500 eur, máte asi zlého šéfa. A načim sa vám porozhliadnuť po inom.

Dúfam a verím, že rozhovor Moniky Tódovej s kajúcnikom Number One neprekryje pena dní, že bude ešte dlho predmetom analýz z mnohých vedných odborov a že vstúpi do dejín podobne ako v roku 1994 Tarantino filmom Pulp Fiction.

Nášho chlapíka spájajú s Travoltom nielen tie modré oči, aj zvyšok príbehu je podobne brakový. Posúďte sami.

Miestnosť. Obyčajná miestnosť v útulnej vinárničke v dedinke navždy spojenej s naivným divadlom. Pekne sa to začína, však? Mafia sedí za stolom. Nie, nie, nikto „nepadol do vybavovacieho procesu“, tak to tu nebeží, kdeže. Mafia sedí za stolom. Ešte stále. Každý z prítomných vie, kto „je v systéme“. Náš hrdina mlčí. Počúva tých, čo rozdávajú karty. Učí sa. No dobre, nie karty, hrajú svojrázne monopoly, dosadzujú určitých ľudí na určité pozície, to je však iba terminologická taľafatka.

Vlastnosťou „určitých ľudí“ je, že nedisponujú vlastnou vôľou, iba sú dosadzovaní. A skôr či neskôr príde deň, nastane hodina, keď sa nedokonavý vid (byť dosadzovaný) triumfálne zmení na dokonavý (byť dosadený).

Aj náš hrdina je dosadený. Môžeme si to predstaviť asi takto: Ľudo, ty budeš šéf KÚFS. A Ľudo sklopí zrak. Už je oboznámený s faktom, že štandardne sa pri nástupe do pozície zídu za stolom vysokopostavení ľudia. Prosto normálna, štandardná debata, prípadne večera. Ak na to príde (a to si píšte, že na to príde), stolovníci „vedia spolupracovať v hocijakej veci“. Aj to už náš chápavý hrdina zistil. Trvalo mu to týždeň, ale rozhliadol sa, oťukal, pochopil.

Pochopil, že keď dostane odkaz, aby sa s osobou XY porozprával, tak sa s ňou fakt porozpráva. A o babách a motorkách to teda nebude. Náš hrdina pochopil, že je poštár. Vždy je fajn, keď viete, aké je v živote vaše miesto, kam patríte. Napokon, aj poštár či smetiar, alebo aj Čistič je práca ako každá, a ak ju vykonávate svedomito, zaslúžite si uznanie.

Tak teda poštár. A čo robí taký poštár? Správne, doručuje. Veľkú časť peňazí, pochopiteľne, odovzdáva ďalej. A malú časť, maximálne „niečo pod stotisíc“ si nechá. S dobrým pocitom, že si to zaslúži. Napokon, sto litrov s ohľadom na jeho kvality nie je veľa.

Nie, nie, kdeže, božechráň, nejde o korupciu. To iba „padla dohoda“, že „ak teda chcú“, toto by mohla byť „dôležitá vec“. A to je všetko. Nehľadajte za tým nijakú drámu, nijakú zápletku, nijaký, prepytujem, zločin. Iba pomáha ľuďom, o ktorých sa dozvedel za stolom vo vinárničke, že im treba pomôcť.

Ako vravím, sedí za stolom päť ľudí. Večerajú. A bavia sa. Prekáža to azda niekomu?

Ešte netušia, že v tejto zostave je to posledná večera.