Dva (letné) dni v Bratislave. Druhá časť: deň horúci

Autorka je spisovateľka

„Miro, vychutnávaj si to! Čo si sa tak rozčertil? Nooo… Pozri – jazero, príroda. To je krása.“ Dolieha ku mne monológ z deky na brehu jazera. Delí ma od nej krík. Z maznavého tónu usúdim, že Miro je dieťa alebo starší pán zotavujúci sa po infarkte. Až do chvíle, kým mi malý čertovský psík neposkáče po uteráku. „Ale, ale, Miro, neskáč tete po deke. Nemysli si, že si všetko môžeš dovoliť.“ Dohovára mu panička. „No tak, nechaj tetu, teta je kamarátka.“

Psík chvíľu pobehuje splašene po pláži a potom sa ako guľový blesk skotúľa do jazera. „No, vidíš, užívaj si vodičku. Tááák. Ale už pomaly aj poď von, Miro! Počul si? Musíš oddychovať, nieže sa celkom vysilíš!“ Odchádzam od jazera a sadám na autobus. V jednej chvíli, keď už voz zatvára dvere a vyráža zo zástavky, niečo buchne a dvere sa opäť otvoria. Som k nim otočená chrbtom, takže nevidím, kto nastúpil, len počujem dva mužské hlasy. Otvoria sa všetky dvere. „Tak a teraz mi príde nadávať,“ počujem hlas kdesi za mojím chrbtom. „Už ide!“

Otočím sa a vidím cez okná nahnevaného šoféra, ako sa blíži k zadným dverám. A naozaj sa oborí na toho cestujúceho, že mu pokazil dvere. „Veď je to invalid, nemá nohu,“ hovorí jeho kamarát. Dôjde mi, že obaja doháňali autobus a ten, ktorému chýba noha, strčil do zatvárajúcich sa dverí barlu. Kamarátovi, ktorý sa ho zastáva, chýba ruka od zápästia.

Prečítajte si

Dva (letné) dni v Bratislave. Prvá časť: deň škaredý

A tak tam sedím a počúvam, ako šofér linky 91 kričí na dvoch invalidov, že mu pokazili dvere, a potom, čo ich krídlami párkrát zatrieska, vráti sa naspäť na svoje miesto a pokračuje v ceste. Chcela by som mu čosi povedať, ale príde mi ťažko, a tak na nasledujúcej zástavke vystupujem. Prejdem peši pod most a chcem si dať vínny strik. Najbližšie je kaviareň, ktorá sa kedysi volala Korzo, dnes je to Republika Východu. Pri pulte stoja dvaja čašníci a staršia pani, asi kuchárka.

„Máte ružové suché víno?“ pýtam sa.
„Nie,“ vraví pani.
„A aké teda máte víno?“
„Vaječné a bezvaječné.“
„Víno?“
„Hej.“
„Víno?“
„Jáááj…“

„A ty čo si počula?“ pýta sa panej čašník. „Cestoviny, myslela som, že cestoviny.“

Vychádzam von na dobiela rozpálený vzduch a sadám si na lavičku. Musíme trochu oddychovať, Miro…