Minúta ticha

Autor je režisér

Na prechádzke počas olympiády v Mníchove roku 1972 stretol izraelský šermiar Andre Spitzer, narodený v Rumunsku, športovcov z Libanonu – v tom čase v južnom Libanone prebiehali boje – a rozprával sa s nimi.

„… môžem k nim ísť, porozprávať sa s nimi, môžem sa opýtať, ako sa majú. Presne o tom je olympiáda…“ Hovoril svojej žene. O pár dní neskôr ho spolu s desiatimi inými športovcami zavraždilo palestínske teroristické komando. Mladá vdova sa pokúšala presvedčiť olympijský výbor, aby bola pri otváracích ceremoniáloch symbolická minúta ticha. Neúspešne.

V Tokiu minúta ticha bola. Dôvodom odloženia olympiády bez divákov o rok, váhania, či hry vôbec budú, nervozity športovcov i Japoncov aj tej minúty ticha, ale bola pandémia.

Čím je olympiáda? Pretekmi najlepších, poctou bohom alebo ekecheiriou, posvätným prímerím? Moderné olympiády sa k myšlienke mieru vrátili, ale teraz, rovnako ako v časoch rozhádaných antických mestských štátov, je to nereálny sen. Sen sa nezvykne splniť, ale má večný atribút: nádej.

Antické hry vydržali stovky rokov, kým ich nezničila nová neznášanlivosť. Vydržme ešte pár storočí a uvidíme, či myšlienka olympiád za to stojí. Prežila chuť urobiť z nej poctu nacizmu, bojkoty veľmocí, prežije covid aj šarvátku športovcov zo znepriatelených národov pri Kaukaze, nepripomínajúcu box.

Pôvodne bola poctou bohom, ale ľudskou poctou. Ak pretekár porušil pravidlá, za trest musel postaviť sochu. Časom z toho bola dlhá alej sôch. Dnes produktom sankcií nie sú sochy, ale to dôležité existuje. Antických hier sa mohol zúčastniť každý rovnako ako tých dnešných. Mediálna hviezda aj talent z chatrče. Zlatú medailu v jachtingu dostal v Amsterdame (1928) nórsky korunný princ Olav, v Ríme (1960) grécky kráľ Konstantin aj športovci bez titulu.

Sú to dejiny sveta vyjadrené exaktnými tabuľkami medailí. Zanikol sovietsky gigant, zo scény zmizla NDR. Impérium, nad ktorým slnko nezapadalo, sa takisto rozpadlo, ale počet ich medailí stúpa. S bývalými kolóniami a domíniami majú impozantnú bilanciu. Čím to je? Prvá zlatá indická lastovička leto nerobí, ale kedysi tak začínala Čína. Uvidíme, aké prekvapenia prinesie Paríž.

Kaviareň nie, ale krčma okomentuje farbu pleti aj národnosť. Ani Atény nereprezentoval vždy aténsky občan, byť barbarom nebola hanba vtedy ani teraz. A tak to má byť, olympiády inšpirujú.

Raz jeden mladý muž sadol v Borovej Sihoti pri Mikuláši do kajaku, urobil frajerského „eskymáka“ a že pôjde dolu Váhom až do Dunaja. Pri Piešťanoch dostal hlad, zastavil sa v hostinci na obed, stretol účastníčku posledného Všesokolského sletu v Prahe (1948) – vzdialenú príbuznú olympiády a nádej miestneho pingpongového klubu – a bolo po športových snoch. Narodil som sa.