Staroveký filozof Galénos vytvoril typológiu osobnosti, ktorá hovorí, že ľudia sa líšia podľa toho, akú telesnú tekutinu v sebe ukrývajú. Taliansky spisovateľ Paolo Giordano vo svojej najnovšej knihe Čierna a strieborná (Slovart 2015) rozlišuje tekutiny dve – čiernu a striebornú.

Čierna je tmavá, temná, predurčuje človeka k chorobám, depresii, budí ho o tretej v noci a a vnucuje čierne myšlienky.

Druhá, strieborná, je tekutina životaschopných ľudí, schopných premeniť život na využitú príležitosť.

Čo sa stane, keď sa stretnú ľudia, z ktorých každý má v sebe miazgu inej farby? Čo sa stane, keď takíto ľudia spolu žijú? Zmiešajú sa ich tekutiny, môžu sa navzájom priblížiť takým spôsobom, aby prekročili svoj osud? Alebo ostane každý utopený vo svojej tekutine, nie len bez možnosti, že by sa farby mohli premiešať, ale bez toho, aby si navzájom vôbec mohli porozumieť?

Na začiatku je smrť pani A.

Kniha Čierna a strieborná sa začína smrťou pani A. Takáto smrť hneď na prvej strane zatrasie Norou, hlavnou hrdinkou knihy, nie však čitateľom, ktorý o pani A. (áno, označenú jedným písmenom) nič nevie a nestihol si k nej vytvoriť vzťah. Je to ako ísť okolo cintorína, kde sa práve koná pohreb – niekto plače, nás sa to však netýka.

Pani A. je dostatočne anonymné písmeno. Trvá celú knihu, kým sa z neho stane celé meno, človek. Zomrela staršia pani, a to zasiahlo hlavne rodinu rozprávača knihy. Rodinu, kde pani A. fungovala ako pestúnka a gazdiná. Jej roly a význam pre rodinu sa čitateľovi odkrývajú pomaly. Príbeh choroby pani A., rakovina, ktorá rozleptáva jej vnútro, sa preplieta s príbehom mladej rodiny, v ktorej pracuje. Po jej smrti akoby rakovina pokračovala a rozleptávala nie už orgány, ale partnerský vzťah.

Rozprávač a zároveň hlavný hrdina príbehu je fyzik – Giordano nenápadne využíva svoje pôvodné vzdelanie fyzika, a tak, ako v Osamelosti prvočísiel sme boli svedkami vysvetľovania vzťahov pomocou teórie prvočísiel, tu na tento účel používa svoju „rodnú“ fyziku – citové vzplanutie prirovnáva k Planckovým konštantám, príde aj na Feynmanove diagramy či všeobecné zákony gravitácie. Takéto odbočky sú v knihe veľmi efektné a príjemné.

Chlapec, ktorý nevyvoláva obdiv

Rozprávač používa okrem minulého i prítomný čas, ktorý je v tomto type príbehu veľmi vítaný. Sú to pasáže, ktoré pôsobia naliehavo, vtiahnu čitateľa i hlavné postavy do deja. Ten sa rozvíja pomaly a príbeh sa len postupne vynára z hmly každodenných banalít a postupujúcej choroby.

Jednotlivé úseky nie sú zoradené chronologicky, takže čitateľ si postupne skladá puzzle – z informácií, ktoré sa postupne dozvedá, z banálnych i osudových scén prvého bozku, z novinových útržkov na starom nábytku dávno zosnulého manžela pani A. Giordanova osudová téma osamelosti prichádza k čitateľovi tiež postupne, odzadu. Zastihne ho nepripraveného, ako častokrát i v živote.

Zaujímavou je postava malého chlapca Emanueleho – syna rozprávača, a Nory, ktorý si k pani A. vytvoril silný vzťah. Chlapca však tiež cítiť len z diaľky, nechytí čitateľa za srdce, nezíska si ho svojím zvonivým smiechom, nie je rozkošný, nevyvoláva obdiv ani očarenie, aké dokážu vyvolať detské postavy.

Možno trocha súcitu, keď pani A. nemohla vydržať na jeho predstavení až do konca. Rozprávač, jeho otec, v prvej osobe skôr ponúka svoje sklamanie z jeho nedokonalosti, nízkeho intelektu. Je to ďalší rozmer osamelosti, ktorý je však tak slabo počuť, ako málo Emanueleho vôbec poznáme.

Menej očarujúca než osamelosť prvočísiel

Slovenský čitateľ sa musí v preklade vysporiadať so slovami, ktoré u nás bežne nepoužíva ani jazykový korektor, ale sú vraj spisovné (napríklad poľahoba, prípoviedka) – čo vždy pôsobí neautenticky a miestami dokáže narušiť zážitok aj z takého spisovateľa, akým je Giordano.

Čierna a strieborná je tematicky podobná autorovmu slávnemu debutu svojou mrazivou témou, na druhej strane sa od nebo v mnohom odlišuje – zatiaľ čo Osamelosť prvočísel strhla hneď od začiatku, dej knihy Čierna a strieborná sa odvíja postupne – kniha je síce veľmi útla, ale číta (a trávi) sa pomaly.

Nie je to kniha na jedno zhltnutie – mnohé vzácne veci by sa tak čitateľovi mohli stratiť. Nemáme taký prehľad o histórii postáv, nepoznáme ich zranenia ani pozadie, chýba psychologická prepracovanosť – naopak, miestami pôsobí až fatalistky. Kniha Čierna a strieborná nie je ani taká horúca a strhujúca, nemá potenciál osloviť také široké spektrum čitateľov.

Nachádzam sa na vrchole našich existencií

Na druhej strane je to takmer filozofický román – kladie dôležité existenciálne otázky, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Sartre či Camus – „cítim, že sa nachádzam na vrchole našich existencií, na prchavom žiarivom najvyššom bode. Kladiem si otázku, ako dlho to bude trvať a akým spôsobom to najlepšie naplno vychutnať. Celkom iste nie tak, že sa pripijem ďalším vínom.“

Téma smrti, pominuteľnosti, ale aj krehkosti vzťahov, márnosť a osamelosť, pomedzi ne presvitajúce prchavé svetlo ľudskej blízkosti, bez pátosu a fanfár, to je Giordanov nový román. Kto ho chce čítať, musí dobre nastražiť uši a napnúť srdce, aby nakoniec mohol nadviazať kontakt – s hrdinami, autorom, i sebou samým.