Má psychicky chorého brata: Je to môj posledný výkrik do tmy. Neviem, ako ďalej. Mám sa obetovať, alebo pomôže štát?

Andrej (skutočné meno a priezvisko redakcia pozná) má 40 rokov. Ako vyštudovaný stavebný inžinier pracuje v obchodnej sfére. So životom by bol spokojný, keby ho už desaťročia netrápil problém, na ktorý, ako sám hovorí, nevidí riešenie.

Ide o Andrejovho brata, tridsiatnika Milana, ktorému pred pár rokmi diagnostikovali Aspergerov syndróm, schizofréniu aj bludové poruchy. „Problémy sa u brata prejavovali odmalička, mama s ním od škôlky chodila k špeciálnym pedagógom, psychológom aj psychiatrom, na nič sa však neprišlo,“ spomína Andrej. Čo mu presne je, sa zistilo až po viac ako 30 rokoch.

Nevie sa nikam zaradiť

Milan istý čas pracoval, potom sa rozhodol podnikať ako umelec. Podľa jeho brata to príliš nevyšlo. „Neskôr opakovane skúšal chodiť na pracovné pohovory, ak ho však aj vzali, v práci dlho nevydržal. Demotivujú ho drobnosti, ktoré by zdravého človeka vôbec nevyrušili. Je citlivý na povahy ľudí, okamžite vycíti falošné úmysly či nečestnú hru. Ako asperger nie je ochotný nič, čo mu nesedí, korigovať ani tolerovať.“

Sociálne sa preto nevie zaradiť do žiadnej skupiny ľudí, nikam nechodí, mimo rodiny nemá žiadne živé kontakty. Doma sa venuje maximálne umeniu, inak je len na internete a pospáva. Andrej hovorí, že „Milan aj má úprimný záujem pracovať na maľbách a predať ich, ale už spomenuté dôvody mu často bránia pokračovať, respektíve skáče z jednej maľby do druhej. Nedochádza mu, že uverejniť maľbu raz za mesiac na sociálnej sieti nie je úplne efektívny marketing.“

Týždne nevstal z postele, vyhrážal sa samovraždou

Andrej pred rokmi odišiel pracovať do hlavného mesta. „Brat ostal s rodičmi na dedine, aj z diaľky som však vnímal, že doma sa deje niečo zlé. Milan nevedel normálne fungovať, bol priečny, vulgárny, nezmestil sa do kože.“

Aby zmenil prostredie, Andrej ho vzal k sebe na byt do Bratislavy. Netušil, že príde najťažšie obdobie jeho dovtedajšieho života. „Veril som, že si tam nájde prácu. V skutočnosti na brata doľahli ťažké depresie. Aj týždne nevstal z postele, len ležal, maximálne sa najedol. Nestaral sa ani o byt, po príchode z práce ma čakal bordel ako v tanku.“

Do toho začal mať čudné reči. „Taký nihilizmus – vraj načo, prečo, veď nič nemá zmysel a podobne. Do práce mi posielal strašné správy, na základe ktorých som sa strachoval, či si neublíži. Raz mi poslal esemesku, že tu už nemá čo robiť, že to nemá zmysel, a naznačil, že sa naozaj zabije,“ vraví Andrej, ktorý bol z toho v permanentnom strese.

„Opakovane som utekal z práce, aby som ho doma skontroloval, nikdy som nevedel, v akom stave ho nájdem. Raz mi dokonca po anglicky písal neznámy človek a pýtal sa, či ten a ten je môj brat, a ak áno, mám ihneď utekať za ním. Zjavne komunikoval niekde na zahraničných fórach a priznal, že si ide niečo spraviť.“

Sám sa o seba nedokáže postarať

Prejavila sa aj agresivita. Milan síce Andreja nikdy nenapadol, vo svojom byte však nachádzal rozbité poháre či diery v dverách, do ktorých udrel. „Vždy som musel striehnuť, či nejde na balkón, a ak šiel,