Denník N

Na čo sa pri reforme národných parkov zabúda

Veľkofatranský hrebeň z brál vrcholu Ostrej. Foto – Ľubomír Mäkký
Veľkofatranský hrebeň z brál vrcholu Ostrej. Foto – Ľubomír Mäkký

Dôležitou súčasťou súčasného sporu je spôsob vyhlasovania chránených území v minulosti.

Autor je fytocenológ, zamestnanec Botanickej záhrady Univerzity Komenského

Veľká diskusia sa pred časom strhla okolo „chorého prvku v národných parkoch“ (obhospodarovanie lesov mimo patronátu štátnej ochrany prírody) a v časti verejnosti panuje rozhorčenie nad tým, že „ako je možné, že ťažia lesy v národnom parku?“ Až sa zdá, že národné parky sú najťaživejším problémom štátnej ochrany prírody. Nie sú.

Naopak, iba ojedinelé hlasy nesmelo pripomínajú, že veľké plochy, respektíve prevažná časť území slovenských národných parkov, jednoducho nenapĺňa ustanovenie zákona o ochrane prírody a krajiny (§ 19), podľa ktorého má pri národnom parku ísť o rozsiahle územie „… pre­važne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace najvýznamnejšie prírodné dedičstvo“. Veľmi slabo verejne diskutovaným zákonným predpisom je tiež definovaný cieľ „zachovanie alebo postupná obnova prirodzených ekosystémov vrátane zabezpečenia nerušeného priebehu prírodných procesov najmenej na troch štvrtinách územia národného parku“ (tiež § 19).

I keď možno súhlasiť s dôvodmi prevodu prírodoochranne významných území pod správu štátnej ochrany či potrebou vyhlásenia bezzásahových území v odôvodnených prípadoch, beztak základným dôvodom nesúladu našich národných parkov s kritériami IUCN (Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov) kladenými na kategóriu národný park nie je forma vlastníctva, ale skutkový stav biotopov. Správnejšia verzia otázky rezonujúcej v spoločnosti by skôr mala znieť: „Ako je možné, že ako súčasť národných parkov boli vyhlásené územia monokultúr a rôznych hospodárskych lesov?“

Aj medveď, aj človek

So zjednodušením môžeme uviesť pár príkladov: v rozpore so zákonom sa do Národného parku Veľká Fatra dostali rozsiahle plochy smrekových monokultúr v dolinách a na prikotlinových svahoch Veľkej Fatry, ako aj rôznych ďalších hospodársky ovplyvnených porastov.

Hranice národného parku obopäli neprirodzené borovicové kultúry pri Folkušovej aj na historicky odlesnených svahoch v blízkosti dedín (napríklad pri Blatnici aj s nepôvodnou borovicou čiernou). Územným jadrom parku sú – hoci krajinársky charakteristické a aj tým prírodoochranne významné! – ľudskou činnosťou vzniknuté horské hole chrbtov od Kráľovej studne po Ploskú aj ďalej, miestami s umelými kosodrevinovými výsadbami.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie