Mafia, náckovia a podzemné chodby. A potom sme všetci vyrazili do sveta

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.

Autor je prekladateľ a publicista

Prvý koncert, na ktorom som v živote bol – dnes už viem, že to bol pravdepodobne grindcore, skôr na takej lokálnej úrovni – sa konal vo Vagónke na poschodí.

A potom prišli náckovia a vymlátili to tam, a bolo.

Ako vyzerala sociálna sieť

Vymlátili to tam, ale až potom, čo sme my už odišli na poslednú električku do Tatier, lebo na taxík sme jednoducho nemali, a o tom, že domov treba prísť v normálnom čase, sa nediskutovalo.

A potom sa o tej bitke ešte dlho hovorilo, jeden chalan skončil s prerazenou lebkou v nemocnici, možno na ARO, ale nechcem kecať, a možno to ani prerazená lebka nebola, aj keď skôr áno, ale možno nie. Bitka sa každopádne odohrala.

A normálne, toto si predstavte: o jeho zdravotnom stave informovali v lokálnom Rádiu Tatry priamo vo vysielaní, to bola vtedy sociálna sieť. A ja som si bol istý, že ho počúva úplne každý, lebo úplne každý musí predsa počúvať také dobré rádio, akurát, že to pravdepodobne nebola pravda, lebo keby ho počúval naozaj každý, tak by asi nedopadlo tak, ako dopadlo.

Z podzemných chodieb do sveta

Takmer každý jeden deň som chodil na nultú hodinu, takže som pred pol siedmou vystúpil na popradskej železničnej stanici a dvadsať minút išiel cez park, potom k rieke, ulicami k námestiu a nakoniec okolo Alfonza, čo bola krčma, ktorá otvárala skoro, takže už mala plno. Bola zima.

A na stenu školy hneď vedľa vchodu niekto nasprejoval „Dobré ránko“, čo som vždy považoval za provokáciu. Tie dvere – mal by som napísať, že hlavný vchod, ale naozaj to boli iba dvere – príšerne vŕzgali. Na ten zvuk nikdy nezabudnem. Nemecké bilingválne gymnázium malo vtedy len pár rokov a sídlilo v štyroch malých kockatých budovách, ktoré spájali podzemné chodby. Nič lepšie nebolo. Nič lepšie nebolo, takže keď ste si nedávali pozor a nesklonili ste v nich hlavu, udreli ste si ju.

Z tých chodieb sme vyrazili do sveta. Ja som to dotiahol až do Bratislavy, iní naozaj do sveta. Pokiaľ viem – stále mám v hlave zasadací poriadok z posledných dvoch ročníkov –, v Poprade žijú z našej triedy iba tí, ktorí sa tam po rokoch vrátili.

O hlave v kvetináči

Lenže Poprad bol v tom čase zároveň mestom, v ktorom v kvetináči našli policajtovu hlavu. Vedelo sa, kto je kto, presne tak, ako sa vedelo, že do hotela Gerlach sa nechodí, lebo tam sa to deje, na najvyššom poschodí. A tak sme nechodili; aj tak sme tam nemali čo robiť. V každom meste viete, ktorým miestam sa máte vyhnúť

Možno sa toho až tak veľa nedialo, ale to bolo dobre, lebo keď sa toho veľa nedeje, tak si nevyberáte. A tak som chodil na premietania do kníhkupectva Christiania, ktoré ešte stále na námestí je a bez neho by som dnes nebol takým človekom, akým som. Pred dvoma rokmi cez Vianoce, keď sa nedalo lyžovať, som tam niekoľko dní pomáhal s predajom kníh.

To tam som v miestnosti vzadu, v ktorej boli namiesto sedadiel schody a na nich sa sedelo, videl Hard Day’s Night od Beatles a The Filth And The Fury o Sex Pistols. Ten druhý sa mi páčil viac. A povráva sa, že keď v mestskom kine premietali Kult hákového kríža, prišli všetci miestni náckovia. Začiatok sa im páčil, potom boli trochu sklamaní.

Neviem, čo sa dialo naozaj

Neviem, čo sa dialo medzitým, teda tak naozaj: zrekonštruovali námestie, niečo sa určite postavilo, zanikol pivovar, aj keď vlastne neviem, či už vtedy, alebo až potom. Nákupné centrá prišli až neskôr, o Aquacity vtedy ešte nikto ani nechyroval. Plaváreň vyzerala presne tak, ako v každom inom okresnom meste, a na kúpalisku sa cez prázdniny konal festival Ahoj, leto, ktorý síce za nič nestál, ale aspoň sa dal preliezť plot.

Fakt neviem; slušný človek nemá čas všímať si, čo sa okolo neho deje, keď má v hlave toľko problémov, že ani nestíha rozmýšľať nad tým, ako vlastne zmaturuje a čo potom. Čo možno tiež súviselo s tým, že občas – možno aj dosť často – som namiesto do školy išiel do toho kníhkupectva. Viac ma to tam bavilo: zadarmo som tam prečítal hneď niekoľko kníh a množstvo ďalších som si kúpil. Za peniaze na obedy. Potom som bol mesiac hladný, ale čo človek neurobí pre svoju budúcnosť

Poprad je hokej, alebo to možno platilo aspoň v minulosti. Alebo som si možno aspoň myslel, že to platí. Lenže odkedy som v Poprade na hokeji bol prvýkrát, čo bolo ešte niekedy začiatkom 90. rokov a vtedy tam z nejakého zvláštneho dôvodu hral výber sovietskych veteránov, sa nič nezmenilo: titul nikde. Skoro tridsať rokov a stále nič, ostáva len Arne Kroták v srdci.

Pozdravy z Bratislavy

Ja naozaj neviem, ako to bolo, niekto iný by vám možno povedal niečo úplne iné a lepšie. Viem toto: koncerty sa potom konali v jedinej koncertnej sále, ktorá vlastne žiadnou sálou nebola a na podlahe mala otrasné linoleum. Občas som bol v Poprade stratený a v noci na sídlisku som mal vždy strach. Tých niekoľkokrát sa mi podarilo ujsť, a to tiež nedokázal každý.

Vždy som si nakoniec povedal, že v Tatrách je dobre, lebo Poprad je mesto, a to znamená paneláky a sídliská, nie ako Tatry. Tatry znamenajú prírodu. Toto som si celý čas myslel, a tu som – píšem zo siedmeho poschodia bytovky v Ružinove. Ale výhľad mám pekný. Lenže rozumiete: mám právo mudrovať a hovoriť, ako to bolo?

Viem toto: Občas bolo dobre, občas zle, väčšinou tak medzi. Ale Rádio Tatry ma naučilo, čo je dobrá hudba, a v Christianii som sa naučil, čo sú dobré knihy. Pomedzi to som so striedavými úspechmi chodil do tej školy, v ktorej boli jednotlivé budovy pospájané podzemnými chodbami.

A potom sme všetci vyrazili do sveta; ja som to dotiahol až do Bratislavy.