Premiér breše, Európan ide ďalej

Máme problém, drahý a vážený Ľudovít Štúr. Slovensko sa opäť raz ide obrátiť svetu chrbtom. Prepáčte, že sa obraciam rovno k Vám, ale posmelilo ma to, že vláda Roberta Fica rok 2015 vyhlásila za Váš rok a navyše – je to problém takrečeno základný.

Vy sám ste veľakrát zdôrazňovali, že naša vlasť je „položená medzi východom a západom Europy, i bola ona odjakživa stretaliskom národov a kultúr.“ Lenže teraz to tak ide byť, že mnohé ju budú musieť obchádzať. Že sa sem, okrem okupantov, bratských vojsk a hriešne dotovaných automobiliek už nejaké to desaťročie nikto nehrnie, lebo niet prečo, je vec jedna. Lenže druhá vec je, keď – nesmie, lebo mu zamkneme pred nosom.

Nielen potme, ale aj zamknutí

Kým ja budem premiérom, Slovensko na povinné prerozdelenie imigrantov nepristúpi, povedal Robert Fico v poslednom čase už toľkokrát, až s tým začína byť smiešny.

Toto je propagácia Slovenska ako hrom! Štátnu agentúru pre rozvoj cestovného ruchu môžeme rovno rozpustiť, keď máme za predsedu vlády takéhoto marketingového mága. Kto o nás doteraz nevedel povedať nič, odteraz už o nás nebude vedieť povedať vôbec nič – dobré. Ale o to nejde. Horšie je, že aj my nakoniec podľahneme tomu pocitu previnenia za niečo, čo sme ešte ani neurobili.

Budeme sa len tak ticho hanbiť po kútoch a keď budú ostatné európske spoločenstvá a národy raz bilancovať svoje počínanie v roku, keď sa priamo v Európe po prvý raz od konca druhej svetovej vojny ukázalo, že slovo solidarita nie je iba prázdna fráza, my budeme musieť so sklonenou hlavou skonštatovať, že sme nielenže neboli schopní dovidieť ani tak ďaleko, ako tých nemúdrych päť evanjeliových panien, ktoré nechali olej vo svojich lampách vyhorieť dávno predtým, než sa pán domu vrátil, aby zistil, či sú také bdelé, ako si to nástrahy okolitej tmy vyžadujú.

Budeme musieť pokorne priznať, že sme nielenže ostali potme, ale aj to, že sme pred prípadnými pocestnými ostali zamknutí v dome spiacom spánkom takým hlbokým, až sa to podobalo bezvedomiu. Občianskemu. Lebo kým ja budem premiérom, Slovensko na povinné prerozdelenie imigrantov nepristúpi, povedal náš predseda vlády. Už asi miliónkrát.

Život jednotvárny, nevoľný

Aj pri spomienke na odhalenie Vášho pomníka v Bánovciach takto svoju zdravicu Vašej osobe takto zakončil. Musel vedieť, že riskuje Vašu nevôľu, veď podľa toho, čo okrem tohto propagačného zvolania v Bánovciach hovoril, zdalo sa, že jeho poradcovia s podstatnou časťou Vášho spoločenského diela a politického odkazu oboznámení boli. A dobre. Lenže kto by zoči-voči pokušeniu, v podobe nadšeného potlesku vari polovice prítomných, odolal? Tisíce ich neboli, ale bánovské námestie nie je veľké, aj s dvoma stovkami prívržencov máte pocit, že Vás davy milujú.

Priznám sa, škrie ma to. Z viacerých dôvodov. Ale ten najhlavnejší je ten, že sa zase raz potvrdilo, že náš premiér je najsilnejší vtedy, keď sa mu darí rozsievať strach, nevraživosť a neznášanlivosť, teda apelovať na tie najprimitívnejšie pudy prírodnej polovice povahy človeka. Pritom jeho poradcovia museli vedieť, že Vy ste v Slovenských národných novinách už v roku 1845 napísali, že „u ľudí a národov, ktorí a ktoré len v prirodzenom živote hlivejú, panuje ustavičná jednotvárnosť, lebo sa v telesnom živote ako v prírode vždy to isté opakuje: ľudia sa rodia, živia sa, mrú a zase len rodia, vychovávajú sa a tam, zkadiaľ prišli, odchodia. Národy takýchto ľudí sa len opísať môžu, ale vypravovať niečo o nich, alebo históriu ich skladať, je nemožné. Nemôžu ony mať históriu z tej príčiny, z ktorej ani príroda ju nemá, ale len prírodopis, v ktorom sa jej život jednotvárny, nevoľný, opisuje.“

Len na strane stojíme

Drahý a vážený Ľudovít Štúr, veľa ste vykonali pre to, aby sa z uhorského politického národa vyvinul politický národ slovenský. Keď však počúvam našich politikov a predovšetkým premiéra, pokúša ma podotknúť, že ste to s tou spisovnou slovenčinou nedomysleli, keď ste ju vyhlásili za prvý predpoklad vzniku homo politicus na slovenský spôsob.

Lebo je to tak, že netreba sa mi ani pozrieť do kalendára, keď počujem tón hlasu premiéra Roberta Fica, hneď viem, že je – pred voľbami. Jeho reč sa zmení na podráždené štekanie a vrčanie. Novinkou je len to, že tentoraz sa spoza plota, na ktorý porozvešiaval všelijakých strašiakov, rozhodol vybrechávať na celú Európu.

Vami, drahý Ľudovít Štúr, presadzovaný fonetický princíp zápisu reči, dôsledne uplatňovaný, urobil by tak v prípade Roberta Fica poľahky z článkovanej reči rozumného tvora, za ktorého sa človek a teda aj Slovák aj na základe artikulovanej reči považuje, opäť reč zvierat. O to viac, že jeho štekanie žiadny vecný, či rozumný dôvod nemá. A tak si dôvody vyfabrikuje a bude ich opakovať až dovtedy, kým sa z nich nestanú nočné mory.

Drahý a vážený Ľudovít Štúr, opäť raz potrebujeme Vašu múdrosť a pomoc. Dohovorte, prosím, svojmu milovanému národu. Dohovorte hlavne jeho premiérovi opitému pocitom vlastnej dôležitosti. Nič netreba vymýšľať, pokojne sa oprite o svoje vlastné slová: „Jestli sa po národoch iných poobzeráme, vidíme, že nás tieto skoro v každom ohľade prevyšujú a že my v terajšom čase, ktorí sme predtým v mnohom ohľade pred nimi stáli, teraz za nimi a takrečeno len na strane stojíme. Čože je za príčina tohoto nášho nazad ostania? Nepoznávali sme požadovania času nášho a potreby naše skutočné a kde niet poznania, tam ani niet zadosťurobenia potrebám takýmto, tam niet napravenia.“

Premrhá čas aj po tretí raz

Prečo majú byť ľudia, o ktorých v tejto chvíli vieme len to, že nemajú kde spať, rukojemníkmi našej konformnosti? Našej neschopnosti dovidieť aj ďalej než za roh vlastnej ulice? Než na koniec vlastného nosa? Lebo s kým vlastne solidarizujeme? Okrem vlastných žalúdkov? Prečo najmocnejší muž v našej krajine ani jediným slovom neapeluje na to, aby sme dali hlavy dohromady a vymysleli niečo, vďaka čomu nemusíme sami sebe vysvetľovať nevysvetliteľné? Prečo kladie taký dôraz na to, čo vlastne ako hrozba ani nejestvuje?

Sám hovorí, že sa k nám aj tak nikto nepýta. Ak sa túžil zapísať výraznými písmenami do našich dejín, je tu reálna šanca, že sa mu to podarilo. Lebo hoci je premiérom druhý raz, o jeho premiérovaní sa s odstupom času bude dať povedať len toľko, že s prihliadnutím na jeho politickú silu to bol pre krajinu, ktorú spravoval, tak málo zhodnotený čas, až sa žiada skonštatovať, že svoj mandát premrhal. A zdá sa, že urobí všetko preto, aby ho mohol premrhať aj po tretí raz.

Chvála demokratizmu a europaizmu

Dva týždne dozadu som ho počul rečniť pri päte Vám venovaného pomníka osadeného v tridsiatom šiestom v Bánovciach nad Bebravou. Pekne o Vás hovoril, nič Vám nevyčítal. Už to bola vzácnosť! Aj mi to bolo čudné, lebo veď Vy ste boli všetko len nie socialista. Hádam za to môže Vaša spoločná láska – mocné Rusko. Lenže Vy ste, prepáčte, blúznili, o osvietenom mocnárovi. Ak s prižmúrením oboch očí nerátame Michaila Gorbačova, ktorému doma ani na meno prísť nevedia, od čias Petra Veľkého Rusko takého nemalo. A ten, čo z Kremľa imperiálne jedy púšťa dnes, ten by Vám vonkoncom nekonvenoval, to Vám viem dokázať aj vo svetle Vašej koncepcie predstavenej v diele Slovanstvo a svet budúcnosti.

Ale späť k Robertovi Ficovi pri Vašich nohách. Povedané rečou dobovej tlače pred osemdesiatimi rokmi tam „moc všakovakých rečí odznelo: takých, čo ohromovaly a zapaľovaly prázdnou bublinovou krásou,
i takých, čo išly od srdca k srdcu.“

Pred dvoma týždňami Vás Robert Fico vyslovene pochválil za to, že ste pre Slovákov jasne pomenovali dve hlavné zásady verejného a politického života smerujúceho k lepšej budúcnosti – demokratizmus a europaizmus. Podotkol aj niečo o tom, že ste stáli pri zrode občianskej spoločnosti na Slovensku. Tak to povedal, začudoval som sa opäť, ale potom som si uvedomil, že toto je slávnostná chvíľa a nepatrí sa predsa kydať na dvestoročného barda, to by nikomu ovečky do košiara nenahnalo. Lebo pospolitý bánovský ľud má síce dnešných politických krikľúňov rád, ale pomník velikánovi na svojom námestí radšej.

Veľa sme toho nestihli

Prepáčte mi, drahý a vážený, prosím, že som svoju prosbu v týchto, pre Slováka naskrze nevídaných časoch, podoprel Vašimi myšlienkami. Ja viem, budete oponovať, že sú poldruha storočia staré, ale – na nič lepšie sme odvtedy neprišli. A ak aj áno, nedržíme sa toho.

Lenže niečoho, okrem vlastného plota a kľučky zvnútra zamknutých dvier, by sme sa chytiť mali. Inak nás doba zmetie do zabudnutia. Zajtra ešte možno nie, ale ani sa nenazdáme a detné deti našich detí sa nebudú mať prečo hlásiť k tomu, že sú Slováci. Lebo vedieť po slovensky dnes už na to, aby bol človek príslušníkom moderného národa, nestačí. A s tým, že sme už boli aj majstri sveta v hokeji, tiež ďaleko nezájdeme.

„Netreba k poznaniu tohoto nášho nízkeho stania hlbokého rozvažovania, dosť bežný pohľad na stav náš o tom nás ľahko poučí a súdy iných národov o nás ľahko na to upamätujú: nie je teraz dosť pri orbe a hospodárstve vedieť a robiť len to, čo predkovia vedeli a robili, nie je dosť len s nižšími remeslami a i to bez ďalších známostí sa zaoberať… nie je dosť na starootcovskej kúrii sedieť, pekné predošlé časy spomínať a o nich s hlbokou spokojnosťou rozprávky načúvať, nie je dosť so slobodami svojimi pred inými si pohrávať, nie je dosť len to, čo sa v dedine, v okolí, v stolici, na vidieku robí, vedieť, nie je dosť len sám o sebe žiť a len na seba a svojich všetko, čo sa nastíska, nazbiera, naznáša, vynakladať,“ napísali ste, drahý a vážený Ľudovít Štúr v úvodníku prvých novín vydávaných po slovensky. Koľko sme toho odvtedy stihli? Veľa nie. Vy máte aspoň pomník. Slováci štát. Lenže ak nám nepomôžete, ľahko sa môže stať, že ten bánovský pomník bude pamätníkom na velikána národa, ktorý vyhynul, lebo ho nebol hoden.

Slabý vždy len šteká alebo narieka

Veľa sa po tieto dni u nás popísalo a pohovorilo o ľudskosti, solidarite, pomoci. O hrozbách, či už skutočných, alebo vybájených. Stále málo, žiada sa povedať. Kým sa každý z nás nepodujme pre seba samého pomenovať svoje postoje voči skutočným potrebám dneška. Nezatvárajme sa pred nimi za ploty z vlastného strachu, nedovoľme mu, aby nám zatvoril ústa a otupil rozum.

Drahý a vážený Ľudovít Štúr, nežiadam od Vás zázraky. Nezostupujte z piedestálu, na ktorý dali Bánovčania pred osemdesiatimi rokmi navoziť šesť vagónov kamenia. Nechcem od Vás, aby ste ako Komtúr v Donovi Giovannim prešli dunivým krokom cez námestie a potrestali toho prominentného krikľúňa.

Stačí, ak sa premiérovi prisnijete a do ucha mu pošepnete, že „slabý vždy len šteká alebo narieka a na druhého beduje, mužný si pevne na svoju postať zastane a na nej svoju prácu vykonáva a z nej sa odstrčiť nedá. Musíme teda poznať najsamprv samých seba, naše slabosti, naše chyby, viny a zlosti, jestliže ďalej sa chceme dostať, jestliže máme chuť k práci a k životu a jestli si do radu iných národov zastať mienime.“