štvrtok

Správa o stave slovenského divadla nie je príliš lichotivá

Dnes sa začína festival Divadelná Nitra. Kurátori slovenského programu videli vyše päťdesiat nových inscenácií a napísali text o oficiálnej aj o nezávislej scéne.

Aktualizované 25. 9. o reakciu kritičky Martiny Ulmanovej

Začali sme vo februári cestou do Bratislavy za novinkou divadla S.T.O.K.A. a skončili v júni martinským festivalom Dotyky a spojenia. Navštívili sme devätnásť divadiel (12 oficiálnych, 7 nezávislých), videli sme 54 inscenácií. Azda máme právo, koniec koncov aj povinnosť, napísať pár riadkov k aktuálnemu stavu divadla na Slovensku.

Väčšina divadiel akoby rezignovala na skutočný svet, ktorý je za múrmi ich budov. Divadiel a umeleckých tímov, ktoré nehľadajú len všeobjímajúce témy, ktoré neprinášajú len overené tituly, ktoré sa neprispôsobujú len očakávaniam svojho tradičného publika, je žalostne málo.

Akoby úlohou dramaturgie bolo len zachovávať určitú pestrosť titulov, aby bola komédia, muzikál, tragédie trošku a hodila by sa i klasika – lepšia však bude tá zábavnejšia. Áno, píšeme najmä o oficiálnej scéne, teda o tzv. zriaďovaných inštitúciách (ministerstvo kultúry, vyššie územné celky) a áno, chápeme všetky prevádzkové a organizačné zákonitosti...

Väčšina divadiel nemá špecifickú tvár, dramaturgický profil, ba dokonca ani víziu. Každé tvrdenie má však výnimky a my ich máme štyri.

Po prvé: Bratislavská Aréna, ktorá dlhodobo prináša vyhranených tvorcov s provokatívnymi témami.
Po druhé: Mestské divadlo Žilina, ktoré okrem tradičných titulov vkladá energiu a tvorivý potenciál do „vlajkovej lode“ – súčasnej európskej drámy.

Po tretie: Bábkové divadlo na Rázcestí, ktoré venuje pozornosť batoľatám, mládeži, aj dospelým a rodovým témam.
Po štvrté: Slovenské národné divadlo, ktoré sa v ostatných rokoch stáva otvorenou verejnou inštitúciou ponúkajúcou aj aktivity pre nové publikum (Modrý salónik).

Nazeraním na divadlá od dramaturgie až po profil kultúrnej inštitúcie, je na tom nezávislá scéna vo všeobecnosti omnoho ďalej, než tá oficiálna. Prináša aktuálne témy, dokáže reagovať veľmi rýchlo a vypovedať o nás „tu a teraz“. Hovoríme najmä o bratislavskej scéne (SkRAT, STOKA, Ticho a spol., Med a Prach), ale aj o menších projektoch nezávislých centier (napríklad Záhrada v Banskej Bystrici).

Divák (ne)vítaný

Nevieme, do akej miery je to neprozreteľnosť, do akej miery tradícia a do akej miery skostnatenosť divadiel, že nevenujú pozornosť publiku.

Ak väčšinu repertoáru tvoria všeobjímajúce, ľúbivé, často ústretové tituly, je zrejmé, že sály sú zaplnené a ľudia odchádzajú spokojní, lebo boli na kultúre. Skutočnosť je však taká, že väčšina predstavení, ktoré sme navštívili, bola obsadená seniormi, z menšej časti ľuďmi v produktívnom veku, a mládežníkov by ste spočítali na prstoch jednej ruky.

Vo väčšine prípadov ide o „zatvorené kultúrne inštitúcie“, do ktorých má návštevník právo vstúpiť, len keď si chce kúpiť vstupenku a vtedy, keď sa hrá predstavenie. Tu by sme mohli apelovať na riaditeľov, dramaturgov a umeleckých šéfov, aby naštartovali systém vzdelávacích podujatí (najmä pre deti a mládež), aby prinášali aktivity pre iné – „nové“ publikum.

Chce to odvahu, ale najmä omnoho viac konceptov, komunikácie aj energie. Ak sa však z divadiel nestanú otvorené inštitúcie, naozaj nezostane nič iné, len sa prispôsobovať potrebám a očakávaniam tradičného publika.

Nevybočiť!

Z hľadiska inscenačných postupov vo väčšine ide o akt priemernosti. Inscenácie overených titulov sú zväčša vystavané remeselne, bez výkyvov, ale aj bez prekvapení. Len zriedka je možné vidieť inscenácie klasických textov, ktoré prinášajú nezvyčajný či netradičný výklad. Ak sa aj objaví odvážnejšia predloha (nebodaj autorská), tak je realizovaná opatrnícky. Žiaľ, stále je možné nájsť aj inscenácie, ktoré sa dramaturgicko-režijným spracovaním ocitajú v minulom storočí a sú takmer na nerozoznanie od výkonov zlých ochotníckych súborov.

Ak hovoríme o modernej vlne, ktorá má odvahu prekračovať hranice konvencií, hovoríme o viacerých osobnostiach a zoskupeniach (Rastislav Ballek, Martin Čičvák, Marián Amsler, Sláva Daubnerová, Eduard Kudláč, Debris Company). Chuť experimentovať preukazujú mladí tvorcovia zo Štúdia 12 tvoriaci v rámci projektu Mliečne zuby alebo autorky projektu Mama ma má (z elledanse).

O tvorbe nezávislej scény zase treba konštatovať, že väčšina inscenácií sa nachádza v stave náčrtu, v znamení nedostatočnej remeselnej zručnosti a v obkľúčení povrchnosti. Je to spôsobené zníženou invenciou alebo tvorcov determinuje malé finančné zabezpečenie, nedostatočné personálne obsadenie a absencia lepšieho technického vybavenia.

Ak by sme chápali nezávislú scénu ako inkubátor inovátorov a jej tvorcom poskytovali priestor aj na scénach oficiálnych divadiel (ako je to bežné v iných európskych krajinách), mohla by sa naštartovať revitalizácia.

Nechceme anketárov, ale kritikov

Divadelným kritikom na Slovensku nie je čo závidieť. Možno to vyznie vulgárne, ale zdá sa, akoby to boli ľudia od divadla, ktorých vlastne nikto nepotrebuje. Ich práca nemá takmer žiadnu spätnú väzbu. Chýba takmer celá stredná generácia kritikov, ktorých názory by boli impulzom a inšpiráciou pre tvorcov, kontrolkou pre divákov a „ratingovou agentúrou“ pre zriaďovateľov divadiel, prípadne pre ministerstvo kultúry.

V Maďarsku chodí na diskusie o predstavení s vybranými kritikmi viac ľudí ako na predstavenie. V Nemecku je za „nedobré“ kritiky odvolávané vedenie divadiel... Na Slovensku je kritik nikto, ba naopak, zdá sa, že kritikom (alebo anketárom cien) môže byť ktokoľvek.

Práve kritika má byť jedným z parametrov posudzovania divadiel ich zriaďovateľmi. Bohužiaľ, v súčasnosti akoby stačilo, že sa vykáže dostatočná návštevnosť a vyrovnaný rozpočet. Umelecké parametre sú, zdá sa, treťoradé. Nezáleží, či divadlo získa ocenenie, alebo sa o ňom píšu zdrvujúce kritiky. Sme svedkami dvoch extrémov. Prvým je, že vedenie sa nahradí novými ľuďmi napriek tomu, že divadlo má kvalitu a úspechy. Druhým extrémom je situácia (a tých je na Slovensku viac), keď má umelecky stagnujúce alebo upadajúce divadlo takpovediac doživotné vedenie. Neexistuje limitované funkčné obdobie riaditeľov, ani odpočet ich činnosti, do výberových komisií spravidla nie sú pozývaní odborníci.

Záver

Jednou z úloh, ktorú sme dostali od organizátorov Divadelnej Nitry, bolo vybrať inscenácie do programu festivalu. Sústredili sme sa prevažne na činohru. Nediskriminovali sme tvorcov z hľadiska veku, z hľadiska územného pôsobenia a ani z hľadiska poetík. Do programu festivalu sa napokon dostali štyri inscenácie. Veríme, že je to reprezentatívna vzorka uplynulej sezóny a koncentrovaný obraz invencie tvorcov mladšej a strednej generácie.

Iveta Ditte Jurčová, režisérka / Divadlo Pôtoň
Michal Ditte, dramatik a dramaturg / Divadlo Pôtoň

(pozn. red. Kompletný text nájdete v bulletine festivalu Divadelná Nitra 2015)

Nezaujímavý a aj krajne nevhodný

(k textu Empatia k stavu divadla na Slovensku? z 23. 09. 2015)

Keď sa vedenie Divadelnej Nitry pred pár rokmi rozhodlo zverovať výber slovenských hosťov festivalu každý rok inému praktickému divadelníkovi, asi nie preto, aby sa na rok premenil na amatérskeho teatrológa. Predpokladám, že daný umelec by mal svojím výberom prezentovať jedinečný, vyhranený, aj keď hoci menšinový, „uletený“, „nespravodlivý“ vkus, ktorým do výberu odtlačí svoju osobnosť. Prečo by ho inak oslovili?

Ak chce potom takýto umelec-kurátor verejne zdôvodniť svoj výber, očakávala by som, že nám „po svojom“ porozpráva, čo pre neho osobne vybrané inscenácie znamenajú, ako ich vníma, cíti, čím ho nadchli. Že to bude text-esej, výsostný manifest vlastného chápania divadelného umenia, nekorektný, provokatívny, originálny – a práve tým prínosný.

Namiesto toho čítam neosobný text písaný sivým pseudoodborníckym ptydepe o tom, koľko slovenských divadiel a koľko predstavení dvojica tohtoročných kurátorov, manželia Ditteovci, navštívila a aké zásadné obecné závery o slovenskom divadle na základe toho urobila. Ponechám stranou fakt, že častá návšteva divadla počas jednej sezóny z nikoho ani vzdialene odborníka na stav divadelníctva v krajine neurobí. Teatrológ, ktorý by takéto závery, keď už, umiestnil na záver obsiahlej štúdie, pracuje nielen so sekundárnou literatúrou, ale aj s vlastnou erudíciou, pamäťou, dlhodobou skúsenosťou, ktorá sa za sezónu získať nedá. Oveľa závažnejšie však je, koho a z akých pozícií Ditteovci kritizujú. Priblížim príkladom: Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) som tohto roku bola oslovená, aby som, aj so stručným zdôvodnením, poslala návrh na prvého laureáta Ceny za mimoriadny prínos v oblasti divadla. Navrhla som istú osobnosť slovenskej teatrológie a pripojila aj krátky zoznam jej zásluh. Keby som bola pán Ditte alebo pani Ditteová, neuspokojila by som sa s tým a pridala (a samozrejme aj zverejnila) navyše obsiahlu kritiku profesionálnych výkonov svojich kolegov, z ktorej by, až na milostivo vymenované výnimky, všetci vyšli ako leniví neschopní spiatočnícki nímandi. Tváriac sa, že tým iba zdôvodňujem svoju voľbu, by som verejne pourážala svoju profesionálnu konkurenciu. Na takýto čin myslím v jidiš existuje priliehavé označenie: chucpe.

K pasáži o kritikoch, aj keď tá mi z predmetného textu prekážala najmenej, sa vyjadrovať širšie nebudem – azda iba jednu poznámku k predstave o kritikoch ako „ratingových agentúrach“ pre zriaďovateľov divadiel: Pozor na to, čo si želáte! Vysvetlenie nájdete na strane 51 posledného, štvrtého čísla revue Svět a divadlo.

Martina Ulmanová

Autorka je divadelná kritička, redaktorka časopisu v ČR Svět a divadlo

 

 

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |