Prestal som sa hanbiť za synovo správanie. Pomohlo to jemu aj mne

Boli chvíle, keď sa najradšej videl niekde úplne inde alebo sa túžil niekde skryť a počkať, kým sa všetko utrasie. Trvalo to niekoľko rokov, až si povedal, že musí zmeniť prístup, lebo takto sa nedá žiť. Dnes je oveľa vyrovnanejší, nepočúva ľudí, ktorí nevedia iné ako len odsudzovať, a hlavne má oveľa lepší vzťah so svojím synom.

Toto je príbeh Matúša, otca „príliš neposedného“ chlapca.

„To, že je Bruno živé striebro, bolo evidentné odvtedy, čo sa naučil štvornožkovať. Bol všade, všetko ho zaujímalo, všetko musel chytať, bol netrpezlivý, vyžadoval si veľa pozornosti. Pomerne rýchlo začal rozprávať a potom už neprestávali otázky ‚Prečo?‘ a ‚Naozaj je to tak?‘. V škôlke dával naozaj zaujímavé otázky, učiteľkám to často vyrazilo dych, ale to nebola jeho jediná charakteristika. Bol neposedný, vykrikoval odpovede, nepočúval pokyny, odmietal sa zapájať do aktivít, ktoré ho nebavili, a tých bola väčšina. Nepomohlo ani to, že sme ho dali do inej škôlky, kde mali k deťom voľnejší prístup,“ opisuje Matúš prvé roky svojho dnes 17-ročného syna.

Bruno všade, kam prišiel, na seba strhával pozornosť – raz všetečnými otázkami, potom neochotou obsedieť, vyvolávaním konfliktov s deťmi a potom plačom alebo hnevom, ak sa mu nepodarilo dosiahnuť, čo chcel.

Podľa Matúša to v istom veku bolo ešte rozkošné, ale potom už jeho aj manželkini rodičia, ďalší príbuzní, ale aj celkom neznámi ľudia začali hovoriť, že Bruno je neposlušný, nevychovaný, že by ho mali trochu krotiť. Sťažnosti chodili aj zo školy, niektoré deti sa s ním nechceli hrať, lebo rodičia im to zakazovali, keďže Bruno niekedy deti aj sotil alebo udrel.

A potom prišla tá svadba

Matúš a jeho manželka sa to snažili riešiť