Poďme žrebovať aj Afgancov. Viac sa už klesnúť nedá
Zo snahy zaočkovať čo najviac ľudí robí bývalý premiér tejto krajiny svoju privátnu reality šou s jediným cieľom – prinútiť pozerať sa na chorý výplod jeho ega čo najväčšie množstvo ľudí.
Naše země nevzkvétá. Takto úprimne a priamo zhrnul vo svojom prvom novoročnom prejave v roku 1990 stav krajiny vtedy ešte náš spoločný prezident Václav Havel. Ako politik sa nebál postaviť sa pred ľudí a hovoriť to, čo naozaj videl. Nie to, čo niektorí občania chceli počuť. Pravda, ktorá bola dovtedy v politike nepoužiteľným tovarom, dostala znovu svoju hodnotu. A spolu s ňou aj politici, ktorí sa jej nebáli pozrieť do očí. Formovala ľudí pripravených neuhnúť zoči-voči zlomovým rozhodnutiam a prevziať zodpovednosť za prípadné omyly. Formovala nových lídrov.
Pohodlná lož však ako obeživo z politiky nezmizla. Práve naopak. Stala sa lacnou zbraňou proti tomu, čo reprezentovala pravda. Krivila charaktery a vyrábala prázdnych politikov, ktorí rýchlo splývali so šeďou osobnostnej priemernosti, nastavenej na alibizmus a prospechárstvo. Čoraz viac po nej úspešne siahali aj tí, ktorí boli prísľubom novej politickej kultúry. Až sme sa ocitli v situácii, keď sa v krízových momentoch márne rozhliadame okolo seba, naivne čakajúc, že z radu marketingom upečených politikov vystúpi skutočný líder.
Asi najočividnejšie sa to prejavilo pri pouličných zhromaždeniach proti očkovaniu, ktoré vyústili do takmer celodňovej blokády dopravy v hlavnom meste. Aj keď boli len výkrikom bezradných a zjavne aj informačne stratených ľudí, nenašiel
