Afganské ženy a dievčatá (sme) hodili cez palubu. Ako vždy
Je tragédiou a zlyhaním demokratického sveta, čo čaká ďalšiu generáciu žien a dievčat.
Cynik by povedal: A čo ste čakali? Vysokého komisára Talibanu pre feminizmus a rodové otázky?
Veď to, ako sa správa k ženám a aké miesto (de facto žiadne) v spoločnosti im prisudzuje, sme už videli v druhej polovici 90. rokov a tí, čo vtedy ešte nežili alebo si to už nepamätajú, to mohli pochopiť z toho, akú politiku zavádzal na územiach, kde sa mu podarilo znovu získať moc.
Od začiatku vyjednávaní s Talibanom o odchode amerických vojsk a usporiadaní vzťahov s vtedajšou afganskou vládou bolo tiež zrejmé, že postavenie žien je niekde na posledných miestach agendy, na čo už vtedy mnohí a mnohé upozorňovali.
Evidentné to bolo pri pohľade na zloženie vyjednávacích tímov. Taliban – žiadna žena –, vláda – v 21-člennej delegácii boli štyri ženy –, všetky sa museli do tímu prakticky vnútiť, všetky sa stretli s vyhrážkami aj s pokusmi o atentát. Videli to všetci – ľudia v Bielom dome, svetoví diplomati, experti, mimovládky aj Afganky. A museli vedieť, ktorá bije.
Pakistanský novinár Ahmed Rashid, ktorý Taliban sleduje od roku 1994 a bol aj pri spomínaných vyjednávaniach, napísal, že hoci staršia generácia predstaviteľov Talibanu sa zdala viac kultivovaná (hnutie dokonca začalo používať slovo inkluzívny, čo je pre niektorých lídrov aj v oveľa pokročilejších krajinách pomaly nadávka), no „mladší velitelia sú oveľa urputnejší islamistickí radikáli. Sú veľmi pyšní na to, ako zaobchádzajú so ženami, vzdelávaním a vecami okolo toho. A toto je skutočne obrovská tragédia, lebo práve oni viedli postup na Kábul, takže ich nikto nemôže ignorovať“.