Denník N

Reportér Ján Tribula: Kedysi boli správy tvrdšie, nešťastia sme ukazovali priamo a nerastrovali

Ján Tribula. Foto N –Tomáš Hrivňák
Ján Tribula. Foto N –Tomáš Hrivňák

Televízny reportér v regióne je pre ľudí uchopiteľnejší, so svojimi problémami občas zvonia aj u mňa doma, vraví dlhoročná tvár spravodajstva Markízy Ján Tribula.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.

Ján Tribula (44) je reportér spravodajstva televízie Markíza. Žije v Poprade, pripravuje reportáže z Tatier a okolia, nakrúca aj pre Smotánku. V rozhovore hovorí:

  • v čom bolo spravodajstvo pred dvadsiatimi rokmi iné ako dnes,
  • ako si spomína na Pavla Ruska a čo vraví na jeho osud,
  • o vzťahu k politikom a svojom angažmáne v komunálnej politike,
  • o nakrúcaní v rómskych osadách, stereotypizácii Rómov a chudobe,
  • o tom, ako dokrútkou na Plese Spišiakov zmenil politickú kariéru Radoslava Procházku.

Televíznym reportérom ste chceli byť od detstva?

Vôbec. Túžil som byť hocičím len nie reportérom. Keď som mal desať rokov, stará mama mi sľúbila, že ak budem farárom, kúpi mi koňa. Chvíľu som sa teda pohrával aj s touto myšlienkou. Od šiestich rokov sa motám okolo koní, veľmi som túžil byť trénerom alebo veterinárom.

Na veterinu vás však nevzali.

Nie, ale začal som študovať trénerstvo koní. Cítil som, že by som pri tom mohol byť šťastný. Do televízie som prišiel pomerne mladý, mal som 21 či 22 rokov, a bol to pre mňa veľký svet. Keď som išiel po prvý raz do roboty do Markízy, prvýkrát som vôbec cestoval do Bratislavy. No zostal som aj pri koňoch, dvakrát do týždňa som cestoval z Bratislavy do Popradu trénovať.

Nepremýšľali ste nad tým, že by vás kone živili? Alebo to v 90. rokoch nebolo úplne možné?

Bolo to možné aj som uvažoval, že sa pôjdem vzdelávať do Nemecka a že sa budem venovať jazdeckému športu. No problém bol v tom, že na to, aby ste mohli robiť takýto šport, potrebujete peniaze. A tie treba niekde zarobiť. Prišla telka a tá mi ponúkla možnosť zarobiť trochu lepšie peniaze, ako by som mal v Poprade.

No ešte predtým ste krátko pracovali v ústave súdneho lekárstva, na pitevni. Ako ste sa tam dostali?

Keď som skončil strednú školu a nevzali ma na výšku, mama mi povedala – doma sedieť nebudeš. Prišiel som na úrad práce a spýtal sa ich, či by pre mňa nemali niečo dočasné. Povedali mi, že hľadajú dokumentačného pracovníka na ústav súdneho lekárstva. Myslel som si, že budem pracovať niekde na súde, ale namiesto toho som sa ocitol v starej pitevni v Spišskej Sobote, ktorá dnes už neexistuje. Bolo to neuveriteľné obdobie.

Ak tomu dobre rozumiem, zapisovali ste nálezy súdnych lekárov pri zosnulých.

Jedenásť mesiacov či rok som mal za chrbtom definitívu a počúval som hlasy lekárov, ktorí mi diktovali záznam z pitvy.

Cynicky povedané, mohla to byť cenná skúsenosť pre televízneho reportéra, ktorý neskôr nakrúcal mafiánske vraždy či nešťastia. Človek si zvykne na pohľad na smrť, nie?

Celkom zvyknúť sa na takýto pohľad nedá. Pamätám si, že prvým nebožtíkom, ktorého tam doviezli, bol

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Poprade

Médiá

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie