Denník N

Reportér Ján Tribula: Kedysi boli správy tvrdšie, nešťastia sme ukazovali priamo a nerastrovali

Ján Tribula. Foto N –Tomáš Hrivňák
Ján Tribula. Foto N –Tomáš Hrivňák

Televízny reportér v regióne je pre ľudí uchopiteľnejší, so svojimi problémami občas zvonia aj u mňa doma, vraví dlhoročná tvár spravodajstva Markízy Ján Tribula.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.

Ján Tribula (44) je reportér spravodajstva televízie Markíza. Žije v Poprade, pripravuje reportáže z Tatier a okolia, nakrúca aj pre Smotánku. V rozhovore hovorí:

  • v čom bolo spravodajstvo pred dvadsiatimi rokmi iné ako dnes,
  • ako si spomína na Pavla Ruska a čo vraví na jeho osud,
  • o vzťahu k politikom a svojom angažmáne v komunálnej politike,
  • o nakrúcaní v rómskych osadách, stereotypizácii Rómov a chudobe,
  • o tom, ako dokrútkou na Plese Spišiakov zmenil politickú kariéru Radoslava Procházku.

Televíznym reportérom ste chceli byť od detstva?

Vôbec. Túžil som byť hocičím len nie reportérom. Keď som mal desať rokov, stará mama mi sľúbila, že ak budem farárom, kúpi mi koňa. Chvíľu som sa teda pohrával aj s touto myšlienkou. Od šiestich rokov sa motám okolo koní, veľmi som túžil byť trénerom alebo veterinárom.

Na veterinu vás však nevzali.

Nie, ale začal som študovať trénerstvo koní. Cítil som, že by som pri tom mohol byť šťastný. Do televízie som prišiel pomerne mladý, mal som 21 či 22 rokov, a bol to pre mňa veľký svet. Keď som išiel po prvý raz do roboty do Markízy, prvýkrát som vôbec cestoval do Bratislavy. No zostal som aj pri koňoch, dvakrát do týždňa som cestoval z Bratislavy do Popradu trénovať.

Nepremýšľali ste nad tým, že by vás kone živili? Alebo to v 90. rokoch nebolo úplne možné?

Bolo to možné aj som uvažoval, že sa pôjdem vzdelávať do Nemecka a že sa budem venovať jazdeckému športu. No problém bol v tom, že na to, aby ste mohli robiť takýto šport, potrebujete peniaze. A tie treba niekde zarobiť. Prišla telka a tá mi ponúkla možnosť zarobiť trochu lepšie peniaze, ako by som mal v Poprade.

No ešte predtým ste krátko pracovali v ústave súdneho lekárstva, na pitevni. Ako ste sa tam dostali?

Keď som skončil strednú školu a nevzali ma na výšku, mama mi povedala – doma sedieť nebudeš. Prišiel som na úrad práce a spýtal sa ich, či by pre mňa nemali niečo dočasné. Povedali mi, že hľadajú dokumentačného pracovníka na ústav súdneho lekárstva. Myslel som si, že budem pracovať niekde na súde, ale namiesto toho som sa ocitol v starej pitevni v Spišskej Sobote, ktorá dnes už neexistuje. Bolo to neuveriteľné obdobie.

Ak tomu dobre rozumiem, zapisovali ste nálezy súdnych lekárov pri zosnulých.

Jedenásť mesiacov či rok som mal za chrbtom definitívu a počúval som hlasy lekárov, ktorí mi diktovali záznam z pitvy.

Cynicky povedané, mohla to byť cenná skúsenosť pre televízneho reportéra, ktorý neskôr nakrúcal mafiánske vraždy či nešťastia. Človek si zvykne na pohľad na smrť, nie?

Celkom zvyknúť sa na takýto pohľad nedá. Pamätám si, že prvým nebožtíkom, ktorého tam doviezli, bol pán, ktorý býval cez ulicu a vyskočil z okna… a potom nejaké deti. So mnou to celkom zamávalo, predsa len bol som 18-ročný chalan plný ideálov. A zrazu deň čo deň smrť za chrbtom. Ale, na druhej strane, boli tam skvelí ľudia, lekári boli skvelí odborníci a človek si aj veľa vecí uvedomil – akí sme krehkí a pominuteľní.

Ján Tribula. Foto – Martin Krystýnek

Ako ste sa dostali do Markízy?

Raz v Tatrách horela Zbojnícka chata. Reportérom Markízy v Košiciach bol Ivan Janda, človek, ktorého som nesmierne obdivoval. Pracoval som vtedy pre popradskú televíziu a poprosili nás, či tam nevybehneme, lebo pre nich to bolo ďaleko. Ja som ani nevedel, v ktorej doline Zbojnícka chata je. Naštudoval som si to, vybehli sme tam, nakrútili a odovzdali kazetu Košičanom, ktorí z toho postrihali reportáž. Bol som ohromený tým, že niečo, pri čom som bol ako držiak mikrofónu, sa večer objavilo v správach na Markíze. Povedal som si, že to chcem robiť. Začal som pomáhať s Lampárňou, riešil som občianske témy, potom som rok robil publicistiku pre Paľbu. Až potom som prešiel do spravodajstva. Vtedy som tam bol „benjamínek“, dnes už je to naopak.

Ak nerátame VTV, Markíza bola prvou skutočnou komerčnou televíziou na Slovensku. Ako ste ju v tom čase vnímali?

Pre diváka to bolo niečo nové, aj formou reportáží v spravodajstve. Ľudia zrazu videli reportérov, ktorí im udalosť zvestovali priamo. Od začiatku existovalo pravidlo „na úvod sa ukážte a na konci sa podpíšte“, to sú tie stand-upy na úvod a záver reportáže. Rovnako bolo dôležité, aby bolo z príspevkov cítiť, že reportér je na mieste, blízko ľudí. V tom bolo spravodajstvo Markízy iné ako dovtedy v televízii. Ľudia mali pocit, že televízia je im bližšie.

Asi si málokto vybavuje, ako vyzerali správy Slovenskej televízie v 90. rokoch, ale to boli naozaj často len obrázky, do ktorých bol nahovorený komentár. Takže Markíza priniesla pravidlo, že reportéra musí byť vidieť na mieste?

Určite a platí to dodnes. Stále hovorím, že na pľac treba chodiť s otvorenými očami a byť sprievodcom príbehu. Ja som tým, kto máva dodnes v reportáži dva stand-upy. Nie preto, že by som sa rád na seba pozeral, ale preto, že mi to uľahčuje vystavanie reportáže.

V čom boli reportáže vtedy iné ako dnes? Boli dlhšie?

Práveže nie, keď som začínal, boli reportáže kratšie. Televízne noviny mali 18 – 20 minút, nás bolo vtedy v redakcii dohromady pätnásť aj s „regionálcami“. Teraz je nás päťdesiat. Zásadný rozdiel je aj v tom, že televízne spravodajstvo bolo v 90. rokov tvrdšie. Keď došlo k nešťastiu, ukazovali sme ho priamo, nerastrovali sme. To už dnes nie je. Ľudia sú citlivejší, aj keď ich na jednej strane láka vidieť, čo sa stalo, tak okamžite píšu sťažnosti, ak bolo niečo „too much“. Líšilo sa aj nakrúcanie v osadách. Pred dvadsiatimi rokmi nám všetci chceli svoju chudobu ukázať, vraveli – poďte sa pozrieť, ako žijeme. Dnes je to inak, už sa nechcú svojou chudobou chváliť. „Na čo ste sem prišli?“ pýtajú sa.

Hovoril som pred týmto rozhovorom s kolegyňou, ktorej sa vybavila spomienka na jednu vašu reportáž spred mnohých rokov. Matka utopila svoje dieťa vo vani a vy ste vraj reportáž uvádzali priamo od tej vane. Možno je ten obraz skreslený časom, ale vo všeobecnosti, platilo, že televízia vtedy chcela od reportérov, aby boli čo najviac názorní?

Platilo pravidlo byť čo najbližšie nešťastiu, sprostredkovať priamo, čo sa stalo. Vtedy to ľudia chceli vidieť, ale myslím si, že po rokoch sa toho presýtili. Je to taký paradox, dnes sú mnohí citliví na to, čo vidia v obrázkoch v televízii, aj keď sa na ulici hádajú ako psy.

Čo je podľa vás ako reportéra s dvadsaťročnými skúsenosťami lepšie? Citlivejší alebo priamejší prístup?

Aj my sa vyvíjame a starneme. Už aj ja som na niektoré veci citlivejší. Dnes si hovorím, že by som mal urobiť reportáž o nejakom nešťastí tak, aby to nevyzeralo, že sa na tom popásame. Zachytiť tú udalosť, sprostredkovať ju, ale citlivo. Môj kameraman hovorí, že menej točíme a viac sa socializujeme. Snažím sa s každým zoznámiť, podať mu ruku, porozprávať sa. Nahliadnuť do duše zlomených ľudí, ak prežívajú nejaké nešťastie; samozrejme, rešpektovať, ak povedia, aby sme im dali pokoj. No ak viem dostať nejakú emóciu, vždy je to pre mňa vďačné. Je to o tom, aby reportér vycítil na mieste, čo je vhodné a čo nie, aby ste sa tým ľuďom aj na druhý deň mohli pozrieť do očí.

Lebo človeka zo svojej reportáže môžete stretnúť v meste?

Presne. Ja vravím, že každého v republike som už za svoju kariéru stretol dva- či trikrát.

Ján Tribula. Foto N – Tomáš Hrivňák

Markíza začínala v polovici 90. rokov, teda v dobe, keď vládol Vladimír Mečiar, ku ktorému bola televízia kritická. Ako ste vtedy vnímali politiku? Existovala v redakcii nejaká hrdosť na to, že spravodajstvo Markízy k vládnucemu hnutiu nie je také servilné, ako to bolo v STV?

Všeobecne sa hovorilo, že markizácki reportéri boli odvážni a nebáli sa opýtať aj na to, čo sa politikom nepáči. Ja som párkrát Mečiara zažil, robil som o ňom pár reportáží. Už vtedy som zistil, že sa v politikoch nevyznám. Dokážu byť milí, mimo kamery rozprávajú niečo, na kameru zase niečo iné. Mám problém rozlíšiť, kedy je to skutočné. Preto som vždy politiku robil len okrajovo a veľmi sa jej nevenujem. Politikov neviem čítať.

Zažili ste aj rok 1998 a spor Kočnerovho Gamatexu s Pavlom Ruskom o televíziu?

Nie, interným zamestnancom Markízy som sa stal až tesne po Gamatexe, od 3. januára 1999. Čo sa odohralo predtým, som vnímal len ako externý prispievateľ na publicistike. Nezažil som to priamo, všetky tie udalosti som registroval cez ľudí. Národ sa v takýchto situáciách dokáže zmobilizovať. Markíza bola v obývačke každý deň a večer, preto ju mnohí považovali za svoju. Aj mne tu v regióne hovoria „toto je náš redaktor“. Tak vnímali aj Markízu, a preto ju chránili.

No to bolo zrejme dobou. Myslíte si, že by aj dnes prišli tisíce ľudí pred televíziu ako v lete 1998?

Neviem, je to dnes trochu iné. Niekedy majú ľudia pocit, akoby sme my boli najväčším zlom preto, lebo sprostredkúvame, čo sa deje. Hovoria nám, že sme zapredanci a podobne. Minule som bol s 83-ročným bačom z Liptova na túre v Tatrách, urobil z toho reportáž a prišiel mi e-mail v znení „ty slniečkar jeden“. Vôbec som to nepochopil.

Bývalo to tak vždy, alebo je to niečo nové? Lebo keď toto hovoríte, spomeniem si na posledné protesty v Bratislave a na to, čo si na nich zažili vaši kolegovia, Mišo Hečko či Gabriela Kajtárová. Stretávali ste sa s niečím podobným aj v minulosti?

V inej podobe. Pamätám si, ako sme okolo milénia robili mafiánske pohreby. Točili sme reportáž a ľudia z pohrebného sprievodu a takí tí hrubokrkí si nakrúcali nás. Hovoril som si, načo im to bude, ale bola to taká demonštrácia moci a sily.

Dá sa porovnať postavenie televízneho novinára v 90. rokoch a teraz?

Frustrovaní ľudia majú pocit, že si na nás potrebujú vybiť svoj hnev, ale v regiónoch to nebýva také dramatické. No je pravda, že tu sme pre ľudí uchopiteľnejší. Stretávajú nás na nákupe či v meste, často nás odchytia, chcú sa porozprávať, posťažovať. Tu nás skôr berú ako niekoho, kto im má pomôcť či poradiť. Stáva sa aj, že s vami chce niekto v nákupnom centre urobiť poriadky, čo býva nepríjemné. Potom prichádzate domov a premýšľate nad tým, ako s tým naložiť.

Ako ste vnímali Pavla Ruska v časoch, keď stál na čele Markízy?

V začiatkoch panovala v Markíze budovateľská atmosféra a bol tam extrémne dobrý kolektív. Ja som s Pavlom Ruskom neprichádzal pracovne veľmi do kontaktu, moje témy boli o ľuďoch. No cítil som, že v televízii bol pre ľudí oporou. Stmeľoval kolektív.

Ako sa vám naňho potom pozeralo ako na obvineného na súde?

Je mi hrozne ľúto, že takto môže skončiť človek, ktorý bol v 90. rokoch vizionár a mal všetko.

Napadlo by vám, že by mohol s Kočnerom zorganizovať miliónový zmenkový komplot proti súčasným majiteľom Markízy? Alebo teda, keď ste sa to prvý raz dozvedeli, nehovorili ste si niečo také, že by to neurobil?

Bolo to zvláštne. Poznal som ho inak, ako vidím obrazy dnešných dní. Bol na výslní, mal všetko, mal talent robiť televíziu. Dnes sa pozeráte na človeka, ktorého je vám aj trochu ľúto. Ale vlastne neviem, čo k tomu mám viac povedať. Je to zvláštny osud.

Ján Tribula. Foto – Martin Krystýnek

V roku 2002 ste kandidovali do mestského zastupiteľstva v Poprade. Ak sa nemýlim, aj s podporou Ruskovej ANO…

… bol som nezávislý. Bolo to zvláštne obdobie, pracoval som ešte v Bratislave, no tu som sa stal zastupiteľom. Boli to štyri pretrpené roky. Nebavilo ma to a vlastne som ani nevedel ľuďom z tej pozície veľmi pomôcť. Oslovili ma s tým, že im ide vyvrátiť plynovú prípojku, či by sa nedal vypíliť jeden strom. Ja som to za osem mesiacov nevedel vybaviť. Mal som pocit, že ide o niečo, s čím neviem pohnúť a v čom neviem chodiť. Raz a never more.

Nevnímali ste to ako konflikt záujmov? Novinár, ktorý sa ide zapojiť do politiky, aj keď komunálnej?

Doba sa vyvíja. Dnes by to bolo niečo absolútne neprípustné, vtedy to tak nebolo. Ak by ste mi v tom čase povedali slová „konflikt záujmov“, musel by som chvíľu rozmýšľať, čo to vlastne je. Bola to epizóda na štyri roky a aj to odišlo.

Rozhodne ste neboli jediným novinárom, ktorý v nultých rokoch kandidoval alebo chcel kandidovať v komunálnych voľbách. Aj v roku 2006 chceli byť lokálnymi poslancami Štefan Frimmer za OKS v Michalovciach a redaktor Paľby Ján Pasiar za koalíciu SNS, HZDS, SF v Petržalke. Vtedajší programový šéf Markízy Tibor Búza vás však požiadal, aby ste z volieb odstúpili. Nemali ste s tým problém?

Nie, nie, ja som už sám vnútorne cítil, že toto nie je moja parketa. Vždy sa spolieham na to, že mám pri sebe človeka, ktorý mi nastaví zrkadlo a povie – toto áno, toto nie. Nie sme neomylní a ja si dám poradiť. Ale aj bez stretnutia s Tiborom Búzom som vedel, že komunálna politika nie sú vody, v ktorých by som chcel pôsobiť.

Neskôr vás už politika nelákala?

Nelákala, ale ponuky som mal kadejaké. Či nechcem pomôcť, či nechcem byť súčasťou tímu; prichádzali otázky, či ma to ešte v telke baví. Odpovedal som, že nie, že som šťastný tam, kde som, a keď vidím, kam sa politika uberá, tak je na rebríčku vecí, ktoré by som chcel robiť, asi posledná. Prečo by som robotu, ktorú mám naozaj rád, menil za niečo, kde vás ľudia budú od rána do večera opľúvať? Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby som do niečoho takého išiel.

Stačí mať ambície, veľa novinárov v politike skončilo. Pozrite sa na Erika Tomáša, Gábora Grendela…

… Janku Žitňanskú. Ale s tým sa asi treba narodiť. Ja to nemám a vlastne tomu vôbec nerozumiem.

Z Popradu, kde pôsobíte, je veľa rôznych politikov. Vo veľkej politike bol aj súčasný primátor mesta Anton Danko, pochádza odtiaľto bývalý prezident Andrej Kiska, roky tu sudcoval Štefan Harabin. Aké máte s nimi vzťahy?

Za to dlhé obdobie, čo robím svoju prácu, som sa s nimi, prirodzene, mnohokrát stretol. Ale snažím sa držať si od politikov zdravý odstup.

Ján Tribula. Foto N – Tomáš Hrivňák

Nezvádza menšie mesto pri novinárskej robote k tomu, že človek nechce byť prehnane kritický k ľuďom, s ktorými sa potom bežne stretáva na ulici? Skrátka, že si poviete – nebudem k tomu Kiskovi taký tvrdý, lebo sa mi nechce robiť si v meste spory? Poprad predsa len nie je taký anonymný ako Bratislava, navyše, máte svoju kanceláriu v jednej budove, kde sídli aj Dobrý anjel, do ktorého sa bývalý prezident pred časom vrátil.

Bratislava určite poskytuje väčšiu anonymitu. No aj redaktor v regióne si musí upratať svoje vzťahy a mať jasnú predstavu, ako robiť svoju prácu. Byť nekritický je to najhoršie, reportér musí poukazovať aj na zlyhania. Áno, niekedy je ťažké žiť s tým, že toho človeka poznáte, ale keď mu raz treba zavolať s nepríjemnými otázkami, treba to urobiť. Taká je táto robota.

Pokazila vám robota vzťah s niekým z mesta?

Všeobecne mám pocit, že vzťahy ochladnú s tým, keď niekto príde do funkcie. Ale stávajú sa rôzne situácie. Pamätám si, že sme boli nakrúcať na pohrebe generála Lučanského. Odchádzal som odtiaľ, mal som na tvári rúško a zastavil ma pán Harabin. Pozdravili sme sa a hneď sa ma spýtal: „Prečo tu šaškujete s tým rúškom?“ Hovorím mu, preto, lebo moja mama skončila na kyslíku vo Vyšných Hágoch. Reagoval slovami „no dobre“. Niektorí si skrátka dovolia takto človeka poučovať len preto, že sa z videnia poznáme. Pritom som bol sám sebou, vedel som, čo považujem za správne, a nevidel som dôvod, aby ma niekto poučoval, či mám mať rúško alebo nie.

Prečo ste sa vlastne vrátili z Bratislavy do Popradu?

Hovorí sa, že všetci utekajú z východu do Bratislavy, ja som išiel naspäť. Cítil som to tak, že sa chcem vrátiť k svojim blízkym, ku koňom, ktoré som trénoval, chýbali mi hory. Som človek, ktorý je pomerne dosť naviazaný na rodinu, tak som išiel, aj keď Markíza v tom čase nemala v Poprade štúdio. No presvedčil som ľudí v televízii, aby som to tu mohol skúsiť. Nakoniec sa ukázalo, že to funguje, dnes má v Poprade redaktora každá jedna televízia. Markíza dokonca dvoch. Roboty je tu dosť, región je veľký od Krompách až po Važec, navyše, veľa tém súvisí s Tatrami.

Ako sa v Poprade žije?

Poprad je také zvláštne mesto. Máme tu všetko. Hory, akvapark, športové osobnosti, sme región s pridanou hodnotou. Ale poznám veľa Popradčanov, ktorí aj tak na mesto hundrú. No mne je tu dobre, lebo to je svojský región so svojou klímou. Malá ilustrácia: málokde na Slovensku ľudia používajú termín „letná vetrovka“, lebo inde na Slovensku sa vetrovka v lete nenosí. Tu hej, lebo tu často mávame zimu aj v lete. Mne sa tu skrátka žije dobre.

Ako sa vám po toľkých rokoch vymýšľajú témy na reportáže spod Tatier, aby to nebolo stále to isté a nenakrúcali ste v lete desať príspevkov o zranených turistoch?

Robiť reportéra v tomto regióne znamená, že jednak témy prichádzajú prirodzene, najmä z Tatier. A ďalšie dostávam vďaka tomu, že sa veľa socializujem. Mám blízko k ľuďom a oni majú blízko ku mne. Stáva sa mi, že chodia so svojimi podnetmi až ku mne domov. Zazvoní zvonček, ja si myslím, že je to poštár, a tam pani so štósom papierov. Potom sedíme, rozprávame, a aj keď človek niekedy nevie pomôcť, treba mať otvorené oči a uši. Témy sa často núkajú samy.

Čo vnímate ako klišé, ktorému sa v reportážach z Tatier a okolia aj vy snažíte vyvarovať?

Každý deň máme telefonát z nejakej osady, že tam je problém. Na jednej strane si poviem, že to je stále o tom istom, ale prídete tam a máte úplne iné obrazy. Ak hovoríme o klišé a floskulách, snažím sa skôr dávať pozor na niektoré výrazy, ktoré v správach používame. Pred dvadsiatimi rokmi bolo normálne, že reportér v príspevku zahlásil, že „dedina je hore nohami“, ale keď to počujem teraz, praská mi koža na chrbte. Alebo keď zaznie v reportáži, že „hasiči hasili“. Poviem si – a čo mali iné robiť?

Ján Tribula v osade. Foto – Martin Krystýnek

Televízne reportáže z osád sú pomerne veľká téma, isto aj vám už niekedy niekto vytkol, že spôsob, ako sa robia príspevky z osád, pripomína safari: je to neraz taký lov po bizarnostiach. Tu ukradli nejaké káble, tam niekto jedáva psa, alebo sa na piecke zjavila podobizeň Ježiša Krista. Stretávate sa s výhradami, že spôsob zobrazovania Rómov z osád v televíznych správach pomáha stereotypizácii?

Keď desaťročia pred niečím zatvárate oči, môžete mať takýto pohľad. Ja do osád nechodím s tým, aby som sa tam nad niekým vyvyšoval. Skôr načúvam. Dávam si záležať na tom, aby som mal v reportáži veľa ľudí, aby mi priamo oni hovorili, čo zažívajú. Mám tam ankety, lebo chcem, aby bol cítiť vox populi. Aj preto sú moje reportáže v správach Markízy zväčša najdlhšie. Keď tí ľudia tak žijú, mám to prikrášľovať? Často sa snažím vyťahovať pozitívne vzory, tých, ktorí sa vymanili z biedy a skúšajú žiť inak. Ale generačná chudoba je šialená a my to len tlačíme pred sebou. Pozrite sa na Veľkú Lomnicu. Na jednej strane je tam veľké golfové ihrisko, no aj osada s jedným vodovodným kohútikom.

Rozumiem, ale smerujem k tomu, či televízne reportáže z osád naozaj vypovedajú o pasci chudoby, v ktorej tí ľudia uviazli, alebo sú skôr len takým okienkom do bizarného sveta, v ktorom smiešni Rómovia svojským nárečím hovoria „tu kabel“. Nemali by tam byť častejšie prítomní odborníci a komunitní pracovníci, ktorí životné situácie týchto ľudí zasadia do kontextu?

Mnohokrát sa stáva, že keď prídeme do osád, komunitní pracovníci v reportáži byť nechcú. Chodíte osadou ako po labyrinte, hľadáte spôsob, ako reportáž uchopiť, ale je pravda, že sám veľakrát premýšľam, ako nakrúcať a pritom sa nepopásať na chudobe osadníkov. No keď je tá chudoba taká veľká, tak sa jej nevyhnete. Jasné, že je mi tých ľudí, najmä detí, často ľúto. Ktoré dieťa sa pýta na svet do osady? Žiadne. Deti v osade nemajú rovnakú štartovaciu čiaru ako tie z paneláku. A vymaniť sa z toho, to je prekonanie niekoľkých Everestov.

Pred rokmi ste okrem správ začali spolupracovať aj na Smotánke, teda šoubiznisovej relácii. Prečo?

Poprad je od Bratislavy ďaleko. Poslať sem štáb a kameru bolo zložité, tak ma z praktických dôvodov oslovovali, či by som neurobil reportáž do Smotánky z Popradu či Tatier. Smial som sa, že je to jediná moja možnosť, ako prevetrať oblek či sako. Zároveň som s Erikou Judínyovou kamarát, tak som jej občas zavolal, keď som niečo zažil. Boli sme napríklad na koncerte Karla Gotta. Po koncerte dával rozhovor a ja som zrazu uvidel Jozefa Majského. V tej chvíli som odišiel od Gotta a začal naháňať Majského po hoteli Kempinski, lebo mi prišiel zaujímavý.

Smotánka pred rokmi čelila kritike, že sa tam – bez náležitého kontextu – objavujú rôzni mafiáni a polomafiáni vrátane Kočnera, ale aj Piťa, akoby boli bežnou súčasťou lepšej spoločnosti. Mali ste nejaké pravidlo, keď ste aj na večierku videli niekoho podobného, tak ste sa mu vyhli a nešli ste k nemu s kamerou a mikrofónom?

Ja sa priznám, že hoci v televízii pracujem dlho, veľa mafiánov z videnia ani nepoznám. Takže mohlo sa mi stať, že sa mohli objaviť niekde v zábere, ale neoslovoval som ich, lebo som ani nevedel, kto to je. Skôr sa mi niekedy zdalo, že tento typ ľudí chcel byť sám od seba videný. Osobne si myslím, že keby bola Smotánka zlá relácia, televízia nad ňou dávno zlomí palicu. Ale na obrazovke je od začiatku Markízy a je stále extrémne sledovaná. Vždy vravím – ak niekto chce tieto šoubiznisové pletky vidieť, tak nech si to zapne. Divák má veľkú moc, má diaľkový ovládač, a keď chce, môže vás vypnúť.

Smotánka ovplyvňuje politiku aj inak. Ak sa nemýlim, práve vy ste nakrútili Radoslava Procházku na Plese Spišiakov, ako po niekoľkých drinkoch pomerne zmätočne hovoril, že by si ľudia zaslúžili program jeho Siete, aj keby ho presadili so Smerom. Niektorí analytici si dodnes myslia, že to bol zlomový moment kampane pred voľbami v roku 2016, prečo Sieť neuspela. Vnímali ste to vtedy tak?

Počas takýchto podujatí to býva tak, že tých ľudí oslovujem priebežne. Väčšinou odpovedajú, nech počkám, že ešte niečo vybavia a potom okej, môžeme. To sa stalo aj pri pánovi Procházkovi. Volala mi vtedy kolegyňa Martina Töröková, či by som sa ho nepopýtal aj na nejaké politické otázky, a povedal som, že v pohode. Začali sme lifestylovo, spýtal som sa, s kým je na plese, či rozumie Spišiakom, také tie najobyčajnejšie veci. A potom mu vravím, či môžem položiť ešte aj pár otázok od kolegyne, on povedal, že jasné a začal rozprávať. Aj som si povedal, že fúha, na konci som sa ho aj spýtal, či má pocit, že to bolo v poriadku – a že ak chce, môžeme to opraviť, lebo nechcem ľuďom robiť zle –, ale on odvetil, že hej. Na druhý deň to Martina zahrala a mne bolo aj ľúto, ako to dopadlo.

To vám nemusí byť, politici majú niesť zodpovednosť za svoje vyjadrenie.

Jasné, mne to bolo ľúto v tom duchu, že z nevinnej veci sa to takto skončí.

Čo by ste chceli robiť o desať rokov?

Trénovať kone, ak by to šlo. Chcel by som mať prechodené Tatry. A mám aj malý sen, ísť na stáž v nejakej obrovskej televízii, nadýchnuť sa veľkého sveta. Čo sa práce týka, riaditeľ spravodajstva Heňo Krejča sa ma občas pýta, či ešte vládzem. Vravím mu, že mne sa ešte chce chodiť do roboty. On mi sem-tam núka voľno, ale zvykne hovorievať aj to, že ja budem v telke posledný zhasínať. Mňa táto robota baví. Rastiem aj starnem s ľuďmi z regiónu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Poprade

Médiá

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie