Cesta od ucha k oku: ako som s Prorokom za chrbtom spoznával Pakistan a Afganistan (príbehy o pravej povahe Talibanu)
Komentátori sa sporia, či vľúdnu tvár Taliban iba predstiera, a keď Afganistan plne ovládne, vráti sa k „osvedčeným praktikám“, alebo sa skutočne polepšil. To dnes nevie nikto. Nasledujúce príbehy sú však varovné.
Obe krajiny – dali by sa označiť v spektre prívlastkov od nádherné po divoké – som opakovane navštívil v rokoch 2007 až 2012. Už neviem koľkokrát, asi sedemkrát.
Pakistan častejšie ako Afganistan.
Mohlo to byť v Mansehre na severe Pakistanu. Alebo žeby v Balakote? Už si presne nepamätám. Istotne to nebolo v Abottabáde, kde som obvykle na ceste z metropoly Islamabad do oblasti postihnutej zemetrasením prestupoval z autobusu do mikrobusu.
Abottabád som vnímal ako ničím zaujímavú dieru. No ktovie, keby som mal čas sa mestečkom prejsť, možno by som uvidel dom, kde sa (už v tom čase) za vysokým plotom skrýval najhľadanejší terorista sveta Usáma bin Ládin. Raz v máji 2011, pol hodiny po polnoci, ho americké vrtuľníky dostali – telo potom vyhodili kdesi v oceáne.
Žeby pakistanská tajná služba o ňom predtým dlhodobo nevedela? Rozprávky nechajme naivným.
„Brother, vieš, aký je podľa proroka rozdiel medzi pravdou a lžou?“ opýtal sa ma raz ráno v maličkej ubytovni pri placke paranta a hustom sladkom čiernom čaji s mliekom Kamran. Môj tlmočník, priateľ a sprievodca po odľahlých oblastiach, kde sme distribuovali pomoc po zemetrasení.
„No, aký?“ odsekol som mierne ironicky, čo ma vzápätí zamrzelo.
