Soňa Bulbeck: Neznášam romány s arabským klišé, kde ženy utekajú z háremov pred bitkami a zneužívaním

Váš manžel bol anglický architekt, s ktorým ste žili v Londýne, Líbyi, Saudskej Arábii aj Kuvajte. V roku 2018 mu však diagnostikovali nádor na mozgu.

Bohužiaľ, áno, a nádor bol zhubný. Od marca 2017 sme po šiestich rokoch v Saudskej Arábii žili v Kuvajte. V lete 2018 sme boli na dovolenke v Londýne, manžel však mal neustále problémy s ľavým uchom. Začiatkom septembra mu lekári zistili nádor a rovno nám povedali, že má pred sebou len pár týždňov života. Poslali ho domov, aby sa rozlúčil s priateľmi, napísal závet a zomrel. Bol to pre nás šok.

Hoci som jeho odchod očakávala, vyrovnať sa s tým asi nikdy nedokážem. Od septembra 2018 do augusta 2019, keď zomrel, sa mi kompletne obrátil život hore nohami. V Londýne sme spočiatku nemali kde bývať, lebo náš byt sme pri odchode do zahraničia prenajali. Behala som po hoteloch, kým manžel bol v nemocnici.

Do toho som musela na otočku letieť do Kuvajtu, veď sme tam mali všetky naše veci. Zrušila som naše bývanie, presťahovala najnutnejšie veci, a potom riešila naše ubytovanie v Londýne a starala sa o manžela. Rozhodli sme sa totiž neveriť lekárom a s chorobou bojovať. Možno aj preto nakoniec neprežil len pár týždňov, ale vlastne jeden celý rok.

Bol v tom aj spoločenský prepad?

Áno. Prísť z Blízkeho východu, kde som bola na „najvrchnejšom bode spoločenského rebríčka“ ako manželka zahraničného experta, do Londýna, ešte k tomu v čase brexitu, bolo náročné. Dedičské konanie a množstvo papierovačiek ani nejdem opisovať. Bolo to asi najhoršie obdobie môjho života.

Minulý rok som sa odsťahovala z Londýna do Brna k staršiemu synovi s rodinou a odvtedy sa mi pomaly vracia chuť do života. Dnes už som na tom lepšie.

Zvykli ste si na život v arabskom svete?

Áno. V roku 2009 sme prišli do Líbye, kde boli úžasní ľudia aj prostredie. Cítila som sa tam trochu ako v Československu pred revolúciou – ešte vládol Kaddáfí, takže občania mali pocit, že ich niekto odpočúva, a ak hovorili niečo proti režimu, tak len potichu.

Na druhej strane mi v porovnaní s chladným Anglickom veľmi vyhovovalo teplé slnečné počasie a srdečná mentalita domácich, takže Saudská Arábia už pre mňa veľkým šokom nebola.

Samozrejme, súviselo to aj s mojím postavením – bola som vnímaná ako manželka anglického architekta, nie ako Slovenka. Slovensko tam ani nemá ambasádu a len minimum domácich vedelo, že taká krajina vôbec existuje.

Saudská Arábia je u nás braná najmä ako krajina s tyranským teokratickým režimom, ktorý má na svedomí kráľovská rodina. Vy vo svojich rozhovoroch pre médiá hovoríte, že to nie je až také strašné. Nevyplýva to z toho, že ste žili v rezorte pre cudzincov, kam nesmie vojsť ani domáca polícia?

Myslím si, že nie. Moje postoje vyplývajú skôr z toho, že som šesť rokov učila angličtinu priamo v saudskoarabských rodinách. Videla som teda priamo do kuchýň vyššej strednej vrstvy. Viem, ako tamojšie rodiny žijú, ako sa správajú ich členovia. Ak potom doma počúvam, že ženy sú tam len mlátené a utláčané, musím povedať, že je to nezmysel.

Osobne som sa s násilím v rodinách nestretla. Jasné, že určite sa niekde deje, v takom prípade sa o tom dočítate v novinách podobne ako u nás. V skutočnosti vo vyššej strednej vrstve je hlavou rodiny práve matka. Ona rieši všetky podstatné veci a zabezpečuje, čo treba.

Manžel si ju nemôže dovoliť biť ani týrať, lebo by mu to veľmi rýchlo a ručne vysvetlili mužskí členovia jej rodiny, teda otec alebo bratia. Keď totiž rodina odobrí svojej dcére ženícha, svojím spôsobom preberá aj zodpovednosť za to, aký je. Ak sa ukáže, že ženích je hulvát, zakročia. Niekedy pohrozia, inokedy to mužovi vysvetlia ručne, v najhoršom prípade sa žena odsťahuje naspäť domov k rodičom.

Lenže aj keď som hovoril s ľuďmi, ktorí čítali viaceré vaše knihy, niektorí mi spomínali, že tú krajinu trochu romantizujete, že viaceré tamojšie negatíva zľahčujete.

Možno to tak pôsobí, ale je to preto, lebo neznášam to, čomu sa hovorí „arabské klišé“, čiže všetky tie romány, ktoré tamojší svet opisujú ako svet plný mlátených a zneužívaných žien, ktoré sa snažia utiecť z háremov. Áno, aj ja si vo svojich románoch vymýšľam osudy svojich hrdinov, ale reálie sú vždy verné realite.

Svoje písanie beriem tak, že môžem ponúknuť domácemu publiku pohľad človeka, ktorý tam šesť rokov žil a navštevoval tamojšie rodiny. Slovákov, ktorí tam žili, je ako šafranu, v tom čase nás bolo ani nie 50. Všetky ženy sme tam vtedy boli buď ako manželky cudzincov, ktorí tam pracovali, alebo zdravotné sestry a fyzioterapeutky.

Nepoznám inú Slovenku, ktorá by strávila toľko času v saudskoarabských rodinách. To mi umožňuje opisovať veci tak, ako som ich videla, nie tak, ako si niekto želá. Nezažila som tam nič negatívne, nič, čo by potvrdzovalo teóriu arabského klišé. Všetci muži, ktorých som spoznala, boli vzdelaní, slušní, distingvovaní, nemám s nimi jedinú negatívnu skúsenosť.

Áno, vždy zdôrazňujem, že moje zážitky sú výhradne z vyššej strednej vrstvy, že netuším, ako to funguje v chudobných rodinách. Nemohla som predsa zastaviť autom niekde na predmestí Rijádu, zaklopať niekomu na dvere a povedať – prepáčte, chcem vidieť, ako žijete. Ak má niekto z tej krajiny zlé osobné skúsenosti, nech sa páči – môže o tom napísať zo svojho pohľadu.

Manželstvá sú tam stále záležitosťou dohody rodičov. Ako prebieha ten proces?

Keď sa chce chlapec oženiť, spýta sa sestier, či nemajú nejakú vhodnú kamarátku, prípadne sa spýta kamarátov, či nemajú vhodnú sestru. Ak majú, najskôr sa stretnú ich matky. Potom sa stretnú ich otcovia, ktorí riešia aj majetkové pomery – muž totiž musí byť schopný manželke zabezpečiť minimálne taký životný štandard, aký mala doma.

A sledujú sa aj príslušnosti ku kmeňom – či dotyčné rodiny alebo kmene v minulosti neboli rozhádané. Ak boli kedysi znepriatelené, zo svadby nemusí byť nič.

Do tej chvíle sa mladí stále spolu nevideli?

Ak dievča chodí zahalené, tak je zahalené aj počas stretnutí s nádejným ženíchom. Ak sa nezahaľuje, ženích jej tvár vidí. Je to individuálne. Saudská Arábia je obrovská krajina a každý kmeň má svoje vlastné zvyky. Všeobecne platí, že čím vyššie postavená rodina, tým prísnejšie pravidlá.

Keď sa rodičia dohodnú, mladí si môžu vymeniť svoje čísla a kontaktovať sa. V tom čase však rodiny oboch sledujú, aby zistili, či je napríklad ženích dobrý moslim, či sa modlí v mešite, či vie budúcej žene poskytnúť adekvátne zabezpečenie.

Čo sa zisťuje o neveste?

Či je panna, či vie dobre variť, aké má vzdelanie a podobne.

O manželstvách tam teda nerozhodujú ani motýle v bruchu, ani zamilovanosť a láska.

Dá sa to tak povedať, hoci sociálne siete už aj tam robia svoje. Dievčatá na nich majú svoje profily, hoci bez fotografie. Mladí sa teda nejako zoznámiť môžu, len sa v žiadnom prípade nesmú vziať bez súhlasu rodiny. Platí, že svadobnú zmluvu podpisujú otec ženícha s otcom nevesty, takže manželstvo bez odobrenia rodičmi nehrozí. Samozrejme, ak ide o manželstvo s cudzincami alebo v cudzine, rieši sa to podľa okolností.

Existujú tam páry, ktoré žijú spolu bez svadby?

Nie, v žiadnom prípade. Existuje tam však takzvané dočasné manželstvo. Niekto sa s niekým dá dokopy a podpíšu spolu zmluvu, že budú manželmi povedzme tri mesiace. Priebežne sa to dá predlžovať. V zmluve je potom presne stanovené, čo sa očakáva od jedného aj od druhého. Keďže inak nevesta musí byť panna, týmto spôsobom sa vlastne vychádza v ústrety vdovám a rozvedeným ženám, aby mohli legálne fungovať v ďalšom vzťahu. Po vypršaní zmluvy idú od seba bez toho, aby