Denník N

Na čo bol dobrý Most?

Béla Bugár. Foto N – Tomáš Benedikovič
Béla Bugár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Aj teraz potrebujeme mosty. Treba sa nanovo stotožniť s tým, čo bolo dobré na prvej dekáde strany Most-Híd, ale zároveň sa vyrovnať s tým, čo bolo zlé.

Autor je prezident Inštitútu Mateja Bela a bývalý podpredseda strany Most-Híd

Správy sú po dlhých rokoch opäť plné vyjadrení, ktoré svedčia o napätí v slovensko-maďarských vzťahoch. Naposledy sme takéto ostré výmeny názorov medzi vládami oboch krajín mohli vidieť okolo roku 2010. Teraz sa medzi sebou hádajú premiéri, predsedovia parlamentov, ministri zahraničných vecí aj poslanci. Čo sa to stalo?

Myslím si, že odpoveď je celkom jednoduchá: zo systému vypadla sila, ktorá doteraz držala tieto pudy na uzde. Takouto silou bola strana Most. Za dekádu, čo Most bol v parlamente, podobné konflikty takmer úplne zmizli, ba práve naopak, takmer permanentne sa riešilo rozširovanie menšinových práv.

Protivníci strany chceli tieto zmeny bagatelizovať ako náhodné, tvrdiac, že slovensko-maďarské vzťahy by sa zlepšili aj samy od seba, bez Mosta, alebo že zlepšenie je výsledkom politiky Viktora Orbána a tak ďalej. Tí, ktorí chceli veriť takýmto argumentom, doteraz mohli. Teraz sa však tieto argumenty ukázali ako jednoznačne pomýlené.

Po páde sa brehy vzdialili

Posledný rok a pol ukázal úplne presne, načo bol vlastne Most dobrý. Najmä na to, aby sa ľudia žijúci na Slovensku nemuseli starať o to, kto koho urazil alebo kto má akú národnosť. Naopak, hľadali sa a našli sa možnosti na rozvoj aj tých regiónov, kde žijú ľudia rôznych národností vedľa seba. Na to, aby z agendy zmizli provokácie, demonštrácia sily, ostré reči a nahradili sa konkrétnymi riešeniami problémov formou politiky malých krokov. Všetko toto zaobalené do umierneného, spoľahlivého politického štýlu, ktorý dekády stelesňoval v slovenskej politike Béla Bugár.

Načo je Most dobrý, spočiatku chápali takmer všetci, možno s výnimkou zopár obzvlášť premotivovaných patriotov oboch národností. Po roku 2016 však samotná strana, ako aj jej neprajníci spravili veľa preto, aby sa na to celé zabudlo. Most sa stal v očiach mnohých klamárom a kolaborantom, a samotný Bugár taktiež. Rok 2018 a držanie sa pri moci po vraždách už úplne potvrdili takýto pohľad. Keby som chcel ironizovať, tak poviem, že strana naďalej úspešne udržiavala národnostné prímerie, ale už to nikto ani nevnímal a nikoho to nezaujímalo.

V roku 2020 tak Most padol a „obe strany rieky“ sa začali od seba prudko vzďaľovať. Za uplynulé obdobie sme tu mali vo verejnom diskurze od Južného Osetska cez čistých Maďarov, storočné krivdy a nelojálnych občanov až po hádky o podstate slova Felvidék všetko. Za veľmi krátky čas sme sa opäť dostali do bodu, keď si človek otvorí noviny a iba si povie: kto mohol zas povedať takúto hlúposť. A adeptov sa vždy nájde viac než dosť.

Opúšťa priestor racionálnej politiky

Strana Most, samozrejme, stále existuje, ale skôr už iba formálne. Časť zostávajúcich „mosťákov“ je úplne nekritická smerom k chybám, ktoré sa spravili, najmä po roku 2016; iná časť sa tvári, ako keby doterajší Most bol akosi hanebný a treba ho pochovať. Strana sa už rok usiluje dostať do náručia novej Aliancie, zatiaľ bez úspechu. Medzičasom opúšťa priestor, kde sa nachádzala doteraz: priestor racionálnej a upokojujúcej politiky. Namiesto toho prezentuje novú verziu veľkomaďarského čardáša.

Táto dráha je, mimochodom, do veľkej miery nútená – nový predseda László Sólymos dostal na ruku ťažké karty, pracuje s tým, s čím sa dá – na konečnom výsledku to však nemení nič. Most už nie je schopný zohrať tú rolu, akú mal doteraz. Stráca význam aj priestor a rozplýva sa do ničoty.

Kým väčšina ľudí v maďarskom politickom priestore sa teraz zameriava na to, ako sa dá dosiahnuť zjednotenie maďarských síl – čo je, samozrejme, dôležité –, zanedbávame rozmýšľanie o tom, ako vieme opäť zabezpečiť národnostný zmier v krajine. Chýba sila, ktorá by vedela upokojiť vášne a riešiť konflikty.

Bohužiaľ, prišiel čas politických dobrodruhov, ktorí so širokým úsmevom a s minimálnym výkonom surfujú na vlnách mediálnej pozornosti. Oni túto dieru nezalátajú. A ani tí, ktorí sú namotaní na pomoc z Budapešti a vidia budúcnosť južného Slovenska ako zahraničnej župy Maďarska.

Som si istý, že aj teraz potrebujeme mosty. Treba sa nanovo stotožniť s tým, čo bolo dobré na prvej dekáde strany Most-Híd, ale zároveň sa úprimne vyrovnať s tým, čo bolo zlé. A potom to treba odštartovať odznova, kvalitnou prácou, záujmom o všetky menšiny, normálnou politickou kultúrou. Mimochodom, takýto postup sú „mosťáci“ dlžní nielen sebe, ale najmä tým voličom, ktorí ich po rokoch podporovali najvýraznejšie, ako sa dá: svojím hlasom. Boli to hlasy vyjadrujúce názor, že základné smerovanie Mosta je správne a že to čo robí, je dobré a nevyhnutné v prospech budovania normálnej krajiny. Mali pravdu. A tá pravda platí stále.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Modrí, Most-Híd

Komentáre

Teraz najčítanejšie