Denník N

Čo urobí rieka, keď ju človek nechá robiť si, čo chce? Stane sa z nej migrant, ktorý resetuje prírodu. Na Slovensku je už iba jedna (fotoreportáž)

Foto N - Tomáš Grečko
Foto N – Tomáš Grečko

Rieka Belá si robí posmech z katastrálnych máp. Každý rok si totiž tečie inak a za sebou zanecháva spúšť, avšak životodarnú. Ukazuje, ako by sa dalo lacno bojovať s povodňami aj klimatickou krízou.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Poprade a v Tatrách.

„Toto je vedľajšie rameno. Hlavné koryto je asi tristo metrov odtiaľto, no nie tak dávno bolo tu, kde teraz stojíme. Dokonca je tak stále zakreslené v katastrálnych mapách,“ ukazuje okolo seba filmár a ekológ Erik Baláž kúsok za obcou Vavrišovo, kde sa začína naša cesta popri rieke Belá a pomedzi jej ramená.

Turistický chodník tadiaľto nevedie. Na niektorých miestach je breh husto porastený mladými topoľmi a vŕbami.

„Aj keby štátna ochrana prírody chcela vyznačiť k rieke chodníky, nemôže, pretože nie je správcom pozemkov,“ podotýka Baláž v zjavnej narážke na spor o to, či majú byť správcom lesov v národných parkoch lesníci alebo ochranári.

Niektorí majitelia pozemkov by boli podľa Baláža najradšej, keby horská rieka Belá tiekla stále po tej istej trase. Keď sa totiž rozvodní, strháva so sebou stromy, naplavuje drevo a kamene. Sústava jej ramien sa prekonfiguruje a vytvorí zase novú sieť. Voda časť lesa podmyje a zoberie so sebou.

„Urbárnici po povodniach prídu a žiadajú štát, aby vrátil rieku do pôvodného stavu. Ale čo je na Belej pôvodný stav?“ pýta sa Baláž.

Bočné rameno Belej. Foto N – Tomáš Grečko
V mŕtvych ramenách je voda len niekoľko dní po výdatných zrážkach. Niekedy však znovu ožijú, inokedy sa navždy stratia. Foto N – Tomáš Grečko
Ekológ a filmár Erik Baláž na brehu divočiacej rieky Belá. Foto N – Tomáš Grečko

Posledný slovenský migrant

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Poprade

Ochrana prírody

Príroda

Slovensko

Teraz najčítanejšie