Český historik: Dubček bol jednoduchý aparátčik s pekným úsmevom, nie líder a politik

Od invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa prešlo 53 rokov. O udalostiach z tohto obdobia pretrváva podľa historika Michala Stěhlíka množstvo mýtov. Lenže všetko je oveľa pestrejšie, upozorňuje v rozhovore zástupca riaditeľa Národného múzea v Prahe.

Vo svojich projektoch vyvraciate mýty a fámy o histórii. Aké sa viažu k invázii vojsk Varšavskej zmluvy z 21. augusta 1968?

Stále sa považuje za nesmierne ​​prekvapenie, že tu v noci z 20. na 21. augusta pristáli Antonovy a prišli sem vojaci. Spoločnosť možno bola v oprávnenom šoku, ale vedenie Komunistickej strany Československa nemalo byť prekvapené – najmenej od jari čelilo veľkému tlaku a vyhrážkam.

Čiže prvý mýtus: invázia spadla z neba. Druhý tradovaný mýtus je obľúbený personálny súboj medzi dobrým Dubčekom (Alexander Dubček, vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ) a zlým Brežnevom (Leonid Brežnev, vtedajší generálny tajomník ÚV KSSZ). Brežnev sem pošle tanky a chudák Dubček je sklamaný.

Tak sme sa to učili v škole.

Keď sa človek pozrie pod povrch a porovná si predstaviteľov komunistických krajín, zistí, že Brežnev nepatril k jastrabom, ktorí chceli okupáciu. Vôbec nie.

On je pod tlakom ľudí okolo seba, napríklad Alexeja Kosygina (vtedajší predseda sovietskej vlády), Michaila Suslova (niekdajší hlavný ideológ sovietskeho režimu) a ďalších.

Ale hlavne, medzi najväčších jastrabov patria šéfovia strán krajín okolo nás: Walter Ulbricht z NDR, v rámci Varšavskej zmluvy potom komunistický vodca Bulharska Todor Živkov. Sú oveľa ostrejší a boja sa, že ak sa čokoľvek stane v Československu, môže sa to preliať k nim. Rovnako ako k Poliakom alebo Maďarom.

Takže druhý mýtus je, že niekde sedí zlý Brežnev, ktorý zvraští svoje povestné obočie a pošle sem tanky. Ale on je možno v tom takmer poslednom rade. Už nemohol inak. Vedel, že to bude diplomatický malér, iní tlačili výraznejšie. Pražskú jar preto nazývam aj súborom mimobežností.

Prečo?

Celé skupiny si nerozumejú. Komunisti pripravia akčný program, ale spoločnosť už dávno chce niečo iné. Vládcovia krajiny zostali v logike komunistickej strany, zatiaľ čo spoločnosť už by najradšej demokratizačne kráčala smerom k obnoveniu iných strán a dokonca k reálnym voľbám. Jednoducho sa nepochopili. A nepochopenie, kľúčové pre okupáciu, potom nastalo pri rokovaní v Čiernej nad Tisou.

Brežnev odíde s presvedčením, že sa s Dubčekom dohodol, čo všetko urobí – odvolá Jiřího Pelikána z vedenia televízie, znovu zavedie cenzúru, režim prituhne. A Dubček odišiel s tým, že sa to časom nejako dohodne a nejako sa to urobí, než bude v septembri zjazd. Potom si dvakrát telefonujú a Brežnev mu vždy opakuje: „Prečo si to ešte neurobil?“ A Dubček: „Ja sa musím poradiť s kolektívom.“ A Brežnev: „Ale ty si mi to sľúbil.“ A Dubček: „Ale ten kolektív!“

Aj toto je mimobežné. Keď sa po štvordňovom rokovaní rozídete od stola a obe strany si myslia niečo iné, tak to nemôže dopadnúť dobre.

Ako spätne hľadíte na Dubčekovu rolu?

Jeho postava predstavuje ďalší mýtus – nechcem byť antidubčekovský, ale podľa mňa je to jednoduchý komunistický aparátčik s pekným úsmevom, ktorý si prežil svoju stranícku kariéru a potom sa dostal do čela ako kompromisný kandidát.

Je super na prvé stránky magazínov, keď skáče do vody alebo sa usmeje na tribúne. Ale vôbec to nie je politik. Nie je schopný rozhodovať, je mäkký, pod tlakom. Nemal sa kde priučiť politickým rokovaniam, žil v logike komunistického aparátu.

Aj mýtus pražskej jari je mýtus usmievavého Sašu, čo nie je žiadny líder. On tam tak nejako v januári 1968 dopadol a po roku podpisuje pelendrekový zákon (zákon z roku 1969, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom), a zostane súčasťou systému.

To obdobie je plné mýtov zostavených do jednoduchého obrázka: boli sme najlepší, urobili sme socializmus s ľudskou tvárou, prišiel zlý Rus a ten nás obsadil. Bodka. Lenže máme tu slabého Dubčeka, váhajúceho Brežneva, ostrých jastrabov okolo nás, mimobežnú stranu verzus spoločnosť. Obrázok je jednoducho omnoho pestrejší.

Od invázie uplynula pomerne dlhá doba. Narážate napriek tomu ako historici na nejaké nové informácie, ktoré upravujú váš pohľad na vtedajšie udalosti?

Zásadné nové informácie sa už zrejme neobjavia, ale z času načas narazíme na konkrétny dokument, napríklad v osobnej korešpondencii. Kolega Martin Groman, s ktorým robím podcast Přepište dějiny, pripravil monografiu o Františkovi Krieglovi, ktorá vyjde tento rok.

Má tam nové zistenia: detaily, ako sa Kriegel správal v zákulisí, ako novinárov už pred okupáciou upozorňoval, že nad nami visí Damoklov meč. Keď sa zameriate na osud konkrétneho človeka, isté nuansy sa nájdu a fungujú ako doplnenie mozaiky. Konkrétne pri Krieglovi to môže byť pohľad na rok 1968.

Vôbec sme napríklad nevnímali, že Kriegel ako šéf Národného frontu chcel, aby parlament začal fungovať parlamentne. Dovtedy bol parlament poslušný rámcu komunistickej strany.

Prečo podľa vás výročie 21. augusta v Česku každoročne vzbudzuje také emócie? Trebárs väčšie ako nemecká okupácia?

Udalosti roka 1968 sú nám bližšie, takže ešte funguje pamäť. Môj otec bol v čase okupácie na vojne v západných Čechách a stále spomína, ako mali napáskované (naplnené zásobníky strelivom) a čakali, či pôjdu, alebo nepôjdu bojovať.

Ale myslím, že to nie je pri pripomínaní najsilnejší fenomén. História je vždy aktualizačná. Pozrite sa na nás a na Rusko za posledné roky – socha Koneva, pamätník vlasovcom, pripomínanie rokov 68 a 69. To je viac o našom dnešnom vzťahu k Rusku či o tom, že Rusko zneužíva svoje dejiny a inštrumentalizuje ich, než o udalostiach samotných.

Vždy tam musí byť aktualizačný potenciál, poviete jednoducho: „Dnes je na tom Rus stále rovnako a ešte by nás chcel obsadiť.“ A už sa začne rozvíjať linka. Rusko pod Vladimirom Putinom zároveň opäť využíva spomienky na veľkosť Sovietskeho zväzu presne v štýle, kam všade by mal dosiahnuť veľmocenský mrak. Rovnako zneužíva dejiny vo vzťahu k ďalším krajinám.

Trebárs okupácia Československa je tam vo výraznej časti ľudí ešte stále vnímaná ako pomoc. Množstvo Rusov, s ktorými som sa rozprával, to vníma tak, že nám pomohli, aby nás neobsadil Západ, NATO.

Pohľady na dejiny môžu byť rôzne a vôbec nie sú automatické. Ale keby sme nemali aktualizačný moment, keby nesedel v Moskve Putin, keby sme nevnímali ruskú kartu ako napríklad Vrbětice, tak by sa okupácia tiež postupne stala skôr historickou udalosťou než aktuálnou témou.

O čom podľa vás svedčí, že prezident Miloš Zeman posledné výročia premlčal a k okupácii sa nevyjadril?

Nechcem hodnotiť konkrétnu osobu pri konkrétnych činoch. Ale keď si to nechcete niekde rozhádzať, je mlčať to najlepšie – ak nechcete povedať, že to bola skutočná okupácia. Má svoje záujmy a skrátka nechce prilievať k česko-ruským vzťahom nič ani v náznaku negatívne, tak to premlčí.

Osobne si myslím, že hlava štátu by sa k podobným veciam mala vyjadrovať v podstate každý rok. Napríklad aj s pochopením, že už sme inde, že by Rusko nemalo byť Sovietsky zväz a nemalo by sa správať veľmocensky. Dokážem si predstaviť hocijaké vyjadrenie, ale mlčanie je diplomatická hra.

Každoročne budí rozporuplné reakcie aj vystúpenie premiéra Babiša – keď niekde prehovorí, stretne sa vzhľadom na svoju minulosť, keďže je vo zväzkoch ŠtB vedený ako agent, s piskotom.

To už opäť nie je o dejinách, ale o aktualizácii. Keď si bude komunizmus a akékoľvek negatíva komunizmu pripomínať človek, ktorý s ním aktívne spolupracoval, je to prinajmenšom neúprimné.

Mal by zvážiť, či vystúpi v úlohe premiéra, alebo nechá klásť kvety vicepremiéra, pretože má tento osobný problém. Keď sa bude vyjadrovať o tom, aký bol komunizmus zlý, a zároveň kedysi vo vinárni U Obuvníka podpisoval spoluprácu, rozpor tam bude vždy.

Predvlani poslanci schválili, že 21. august si v Česku pripomíname ako Pamätný deň obetí invázie. Aký má význam, že sa to takto zapísalo do kalendára?

Každá spoločnosť by mala mať historickú identitu. Mala by si v pravidelných rytmoch pripomínať niektoré udalosti, aby vedela, čo má za sebou. Preto pamätné dni a sviatky.

My sme, keď to poviem škaredo, celkom bezidentitná spoločnosť. Nefunguje u nás poľský pátos, veľké dejiny. V posledných rokoch sa upíname napríklad k atentátnikom na Heydricha (nacista Reinhard Heydrich zomrel v roku 1942 po útoku československých výsadkárov), ako keby to bola jediná historická kapitola.

Keby som spomenul veľké príbehy minulých rokov, na jednej strane si pripomíname smrť Heydricha, na druhej trebárs pátra Toufara (kňaz Josef Toufar zomrel v roku 1950 po mučení ŠtB).

Ale akú má vlastne česká spoločnosť identitu? Pamätný deň je veľmi dobrou pripomienkou, že ju utvárajú obete okupácie. Bol tu zásah zvonku, ktorý si vyžiadal ľudské životy, a nebol dokonca len sovietsky, prišli aj ďalšie armády. Je to jeden z rituálnych bodov v kalendári, ktorý nám môže spoluvytvárať identitu moderných dejín.

Sám ste Deň obetí navrhli. Ale ak sa k nim máme vzťahovať, asi by mali mať mená a tváre. Koho by ste pripomenuli?

Z mnohých ľudí, ktorí zomreli, nepoužijem Jana Palacha, pretože to je špecifický prípad z roku 1969. Ústav pre štúdium totalitných režimov vytvoril veľmi presný prehľad ľudí, ktorí zahynuli.

Nesmú byť bezmenní a mali by sme si uvedomiť, že zahynuli tí najobyčajnejší ľudia: študentka ČVUT na Malostranskom námestí v Prahe, ľudia v Liberci, keď tank narazil do domu, náhodné obete, ktoré neboli aktívne v rámci odporu. Je to zásah moci voči obyčajným ľuďom.

Nemusím mať na tribúne Dubčeka s Černíkom (vtedajší predseda vlády Oldřich Černík), Ale môžem povedať: študentka, dôchodca, človek, ktorý šiel do práce alebo na nákup.

Ako by sa o pražskej jari a invázii malo učiť v školách?

Škola má tú nevýhodu, že musí zjednodušovať, preto máme v hlave príbeh Sašu, Leonida a dobrých Čechoslovákov, ktorí sa o niečo pokúsili a bolo to zničené. Všeobecne mi vo výučbe dejín, aby sme ich chápali, chýba slovo súvislosť. Boli sme súčasťou nejakého celku, nežijeme v bohemocentrických dejinách.

Na pražskej jari možno ukázať, že sme boli pevnou súčasťou socialistického tábora, ktorý mal svoje pravidlá, a Sovietsky zväz sa bál, aby neprišiel o jednu zo západných krajín, ktorá má hranice s Nemeckom.

Možno opísať vnútorné pokusy o zmenu. Ale bez toho, aby sme chápali, že sme súčasťou širšieho kontextu, budeme dejiny stále vnímať ako z Obrázkov z českých dejín a povestí – komiksovou formou, ale vlastne to bude len schéma.

Čo by ste odporučili učiteľom, ktorí premýšľajú, ako správne pristúpiť k výkladu?

Rád používam mapy. Použil by som mapu celého socialistického tábora a ukázal, že v každej krajine sa od roku 1948 odohrávalo niečo emancipačné. Nemci mali rok 1953, Maďari 1956, my 1968. Vždy sa to skončilo tlakom Moskvy, aby nestratila celok.

Ak si človek z veľkej mapy odnesie zistenie, že nie sme len sami sebou, ale súčasťou, je to jeden bod. Výučba a zapamätanie je kombinácia informácie a emócie. A mapy pri tom celkom dobre fungujú.

Nedávno ste hovorili, že „naša neschopnosť poučiť sa z minulosti je pomerne veľká, v našej pamäti toto nebezpečenstvo nie je zvýraznené“. Dá sa to vôbec, poučiť sa z minulosti? Nie je to len chiméra, keď možno v dnešných udalostiach ťažko rozlíšiť správne vzorce z minulosti? Pritom dnešné dianie často zvádza k tomu, že vytiahneme niečo z minulosti a nasadíme na súčasnosť.

Nasadiť sa to nedá, ale aj v dejinách máte vždy osobné rozhodovanie – hovorím tomu rozhodovanie svedomia. Systém bude vždy iný. Nemôžete preniesť situáciu Charty 77 do 90. rokov.

Nemôžete prirovnať akciu Asanácia (cieľom akcie Asanácia z prelomu 70. a 80. rokov bolo fyzickým a psychickým nátlakom donútiť občanov nepohodlných režimu k trvalému opustenie republiky) a vyhadzovanie ľudí zo štátu k zatváraniu hraníc a covidovým preukazom alebo inej hlúposti.

Ale vždy v dejinách nájdete človeka, ktorý sa rozhoduje, či áno alebo nie – napríklad, či niečo podpíše. Môžem si brať príklady z ľudí, ktorí s ohromnou statočnosťou prekonávali seba samých a udržali si svoju hodnotu aj za cenu straty.

Aj v demokratickom režime môžem byť vo veľmi podobných situáciách – napríklad sa rozhodujem, či niečo autocenzúrne nepoviem pri rozhovore, aby som niekoho nenaštval, alebo, naopak, poviem, čo si myslím, a ponesiem za to následky.

U nás je problémom, že nemáme čo stratiť. To zásadné máme: slobodu, blahobyt, istým spôsobom pokoj. Nežijeme vo vyostrenom politickom systéme. Akoby nebolo potrebné sa poučiť z histórie. Ale v konkrétnom každodennom rozhodovaní je.

Preto mám ako životný príklad svojho prastrýka, ktorý prežil komunistickú basu. Ten sa mnohokrát v živote rozhodoval, či vpravo alebo vľavo, a nieslo to svoje následky. Neverím vo veľké poučenie sa z dejín, ktoré prikážeme zákonom.

Čo ďalšie v dnešnej dobe vnímate ako skúšku charakteru, poučenie sa z dejín?

Nehovorím, že to zažíva každý človek, keď ide k voľbám. Skôr, keď sa k nejakej veci vyjadrí alebo nevyjadrí. V našej spoločnosti je problém, že nad množstvom vecí mávneme rukou, akoby sa nás netýkali. Ak sme si niečo priniesli z normalizácie, je to istý tichý nezáujem o verejný priestor.

To je napríklad rozhodovanie, či mi niečo prekáža a či budem, alebo nebudem mlčať – či nechám extrémistov v pokoji hovoriť, čo chcú. Tam som zase mierny optimista. Keď vidíte konkrétne demonštrácie, ľuďom stojí za to ísť niekam vyjadriť názor.

Ale myslím, že je to každodenné rozhodovanie, ktoré nevyzerá vôbec fatálne. Môže byť pracovné, osobné. Ak si vziať niečo z dejín, je to vždy osud človeka. Možno je to tým, že som veriaci a vidím tam nesmrteľnú dušu ako T. G. Masaryk.

Na druhej strane – bola tu veľká vlna demonštrácií a nič sa nestalo. Nemáte pocit, že ľudia začínajú byť apatickí, keď vidia, že aj keď sa zdvihnú, nič nezmenia?

Môže to tak byť, ale nesúhlasím, že sa nič nestalo. Áno, neodstúpila vláda. Lenže čo by sa stalo potom? Pôjdeme k voľbám. Pozrite sa na aktuálne prieskumy verejnej mienky. Demokratická voľba väčšiny môže dopadnúť úplne rovnako ako to, čo sa nám nepáčilo, keď sme chodili na demonštrácie.

Ale keď státisíce ľudí niekam prídu, tak sa o tom hovorí, premýšľa, môžu ovplyvniť niekoho ďalšieho. Nie je to revolúcia, ale evolúcia. Alebo to pokojne môže vyprchať. Ale nemyslím si, že sa nič nestalo. Každá manifestácia, vnútorná mobilizácia musí mať dopad na ľudské správanie, na to, ako ľudia o veciach premýšľajú – trebárs ich začnú priamejšie pomenovávať.

Ak sme frustrovaní, že sa trikrát zídeme na Letnej a nepadne vláda, tak sme si to predstavovali dosť jednoducho. Že si zaspievame a padne človek, ktorý má 30-percentnú podporu? Vyzeralo by to pekne, ale trošku by som sa obával, či by to bola ešte demokracia, keby padala vláda potom, čo sa zíde 300-tisíc ľudí.

Pozorujete v poslednej dobe častejšie zneužívanie politických paralel? Jeden príklad z nedávnej doby: minister vnútra Jan Hamáček po rokovaní vlády povedal, že nepredĺžiť núdzový stav je to isté ako počas bitky o Britániu rozpustiť kráľovské letectvo.

Áno. Aj preto robíme trištvrte roka podcast Přepište dějiny. Už minulý rok sme si pri víne s Martinom Gromanom hovorili, že je tých historických porovnaní čoraz viac. Pol roka predtým som písal list Tomiovi Okamurovi, nech to nepreháňa s historickými výrokmi, a ponúkol som mu kurz dejín, čo bola taká pekná provokácia.

Ako zareagoval?

Politicky, preniesol to do roviny, že zbieram politické body. Ten kurz sme aj tak urobili, na YouTube s Petrom Horkým. Ale paralely sú určite používané viac. Teraz sme napríklad na Vítkove urobili výstavu o parlamente a parlamentarizme. Sú tam staré letáky z volieb 1907 a na konci sú heslá z posledných parlamentných volieb spred štyroch rokov.

Na začiatku je veľa písmeniek, snaha presvedčiť, vysvetliť, prečítať si, čo budem robiť, prečo budem robiť, prečo mám voliť. A na konci, v roku 2017, sú len heslá s ôsmimi výkričníkmi. Je to len emočný zásah: páči – nepáči. Nepremýšľam. Zlé – dobré, biele – čierne.

História funguje podobne. Žiadny politik vám v snemovni nepovie, že toto sa podobá na akciu Asanácia. Pretože ju nikto z ľudí nepozná. Ale bitka o Britániu, Hitler, drôty, komunizmus, normalizácia, ŠtB, Jan Hus, Karol IV…, niektoré veci má každý zo základnej školy v hlave.

Poslucháč sa preberie: áno, o tom viem, o bitke o Britániu som počul. To je hrozný príklad. Používa sa, čo je v hlave na úrovni 9. triedy základnej školy, a je to len inštrumentálna metafora.

Na čo teda slúži?

Je to emočný marketing, ako presadiť svoj názor, aby si ho niekto všimol. Pre mňa je na tom fascinujúce, ako stále funguje druhá svetová vojna. To je tak emocionálne vyhrotená vec, nehľadiac na to, že bežia rôzne dokumenty od Hitlerových psov po Hitlerove stromy. Keď niekoho potrebujete naozaj zaujať, poviete: Hitler, Osvienčim. A už je to len nálepka, aby sa ľudia zdvihli.

Nie je paradoxné, že sa na jednej strane bojíme komunizmu, neomarxismu a na druhej strane tu máme vládu opretú o komunistov a premiéra s komunistickou minulosťou?

Nehľadiac na to, že hnutie, ktoré je pri moci, požmurkáva na voličov v zmysle „my sa o vás postaráme“, normalizačným spôsobom hovorí: nemusíte sa starať, nedajbože, o politiku. To je zbytočné, žiadna politika neexistuje, hlavne, že bude lepšie. A je to bezhodnotová záležitosť konzumu a komfortu. Ale ponúkajú to ľuďom, ktorí o tom nechcú premýšľať.

Ako sa z toho dostať von?

Nezlomíte to ani voľbami, ani počas piatich alebo desiatich rokov. Tu funguje masarykovská drobná práca – ak sa budeme snažiť každý konkrétne. To je jeden z dôvodov, prečo som pred pandémiou okrem vysokoškolských prednášok zachádzal do regiónov, kde som širokej verejnosti a študentom prednášal o republike, Masarykovi, roku 1968, komunizme.

Myslím, že sa osvedčilo vyjsť z akademickej bubliny a ukazovať veci tam, kde nie sú samozrejmé a kde si to ľudia neprečítajú. Ale keď dostanú informáciu, potom diskutujú a možno trošku pozmenia názor.

Je to krok za krokom. Možno som naivný, ale inak sa to nezmení. Očakávať, že príde Masaryk na bielom koni, povie – všetci sme humanisti a bude to takto –, je úplná hlúposť.

Stretli ste sa s v regiónoch s nejakým nárazom do múru? Niečím, čo vás prekvapilo?

Áno, s Martinom Gromanom sme prednášali napríklad v Orlovej na tému Nežná revolúcia a pri diskusii človek cíti, že síce pomerne dobre vyargumentuje, ako prebiehali vtedajšie udalosti, ale zároveň majú mnohí ľudia v hlavách veľké sprisahania, odovzdanie moci, majetok a ťažko sa to vysvetľuje.

Je to náraz do steny toho obrazu, ktorý majú ľudia v hlave. Niektorí veria, že si revolúciu zaplatila istá skupina, ktorá prevzala majetok a vytunelovala štát. Ťažko sa argumentuje, že história prebieha trošku inak.

Je to dané životnými skúsenosťami ľudí?

Áno. Alebo keď som v jednom regióne rozprával o 50. rokoch, narazil som na dobovú pamäť. Ich dedovia, otcovia si pamätali niečo iné.

Nie sú pre historika také nárazy frustrujúce?

Určite áno, dokonca som aj pri spracovávaní nášho rodinného príbehu narazil na rodinnú pamäť. Musel som napísať, že môj pradedo sa vo svojich pamätiach mýlil. Svojich študentov trochu so smiechom varujem, nech nikdy nepíšu o svojej rodine, inak sa im to vráti.

Aj napriek frustrácii to človek nesmie vzdávať. Nemožno sa prispôsobiť pamäti, ktorá bude vždy selektívna, v niečom hrejivá. Spomienky mojich rodičov na normalizáciu nebudú primárne o drôtoch, ktoré sme mali dvadsať kilometrov za domom, ale budú o tom, že dostali panelákový byt a mali tri deti.

Pamäť je naozaj dosť zradná. Z rozhovorov, ktoré viedli výskumníci s pozostalými 11. septembra bezprostredne po udalosti a potom ich po čase zopakovali, vyplynulo, že spomienky sa podstatne líšili. Človek si ich upraví.

Áno. Že je pamäť zradná, je dobre vidieť napríklad aj na ľuďoch spomínajúcich na atentát na Heydricha. Poskytli spomienku, potom sa o tom popísalo, vyšli tri knižky. A potom po ďalších 30 rokoch zistíte, že ten človek spomína na to, čo je v knižkách, ale nie na to svoje.

Spomienky si upraví a nasiakne do nich veci, ktoré počuje okolo. Pamäť je na jednej strane milosrdná, človek z toho nikdy nevyjde zle, na druhej strane sa mu to ohromne poposúva. Pamäť je emócia, ktorá sa mení a aktualizuje napríklad aj voči tomu, čo považujem dnes za dôležité.